výcvik pred odletom do vesmíru a mnoho iných zaujímavých vecí. V budove Mestského magistrátu sa totiž uskutočnila beseda s prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom.
Vo februári roku 1999 letec Armády SR strávil sedem dní na vesmírnej stanici MIR. Pobytu predchádzal tvrdý výcvik v Hviezdnom mestečku Bajkonur v Kazachstane, ktorý trval jedenásť mesiacov, čo je, vzhľadom na zvyčajnú dĺžku päť rokov, veľmi málo. Ivan Bella absolvoval mnoho náročných testov vo výške sedem a pol kilometra bez akéhokoľvek dýchacieho prístroja (osem kilometrov je smrteľná hranica) musel v rôznych časových intervaloch rátať matematické rovnice, aby sa zistilo, aký má vplyv nedostatok vzduchu na výkon jeho mozgu. Spolu s ďalšími kolegami sa trikrát denne museli dvadsať minút otáčať na centrifuge, a to nie je práve príjemná vec. Na dennom poriadku bol aj nácvik všetkých situácií, ktoré môžu vo vesmíre nastať od požiarov až po pristátie v Severnom ľadovom oceáne, ak by museli kozmos opustiť skôr, ako bolo v pláne. Na otázku, či sa nebál a či sa nechcel vzdať, odpovedal prvý slovenský kozmonaut takto: "Som pilot a tak som naučený rátať s určitým rizikom. Bál som sa skôr, či budem schopný splniť na sto percent všetky svoje povinnosti a všetky úlohy, ktoré som dostal. Ani na okamih som nezaváhal, či mám pokračovať. Som typ, ktorý sa nevzdáva a tak som aj tie najťažšie chvíle prekonal, keďže som mal pred sebou jasný cieľ. A oplatilo sa, všetko šlo dobre a ja som rád, že som mal takúto možnosť."
Samotný let však tiež nebol jednoduchý, pri nepretržitom hluku okolo 80 decibelov sa o pokoji hovoriť nedá a k tomu treba prirátať pocity dezorientácie, keďže ľudský tvor nie je na bezváhový stav zvyknutý. "S hygienou to bolo vymyslené dobre. Umývadlá sme samozrejme nemali, čistili sme sa mokrými uterákmi na jedno použitie. Vtipný pohľad bol ale na kolegov, ktorí na stanici MIR boli už okolo 200 dní. Odkedy prišli, nestrihali sa a keďže ani na vlasy v kozme nepôsobí gravitácia, vyzerali takmer ako Elvis Presley," zažartoval Ivan Bella. Aj keď žiadneho mimozemšťana za ten týždeň nestretol, existenciu inej civilizácie nevylučuje. "Je predsa pravdepodobné, že ak bolo možné vytvoriť vhodné podmienky pre život tu na Zemi, nie je to jediné miesto v kozme, kde jestvuje nejaká forma života. Je však otázne, do akej miery by sa podobala človeku a na akom je vývojovom stupni."
Všetkých zaujímalo, ako to na vesmírnej lodi vyzerá s jedlom. "Už na Zemi nám dávali ochutnávať sto druhov jedál, z ktorých potom vybrali sedem takých, čo nám chutili najviac. Tými sme sa potom stravovali vo vesmíre, jedálny lístok bol teda pestrý a vôbec nie chudobný." Kvôli nedostatku priestoru si posádka so sebou vodu vziať nemohla. Získavali ju teda čistením moču, čo sa väčšine študentov veľmi nepáčilo.
Ivan Bella ale podotkol, že táto voda bola čistejšia ako tá, ktorú bežne pijeme, pretože bola zbavovaná nečistôt špeciálnymi metódami - každá molekula nežiadúcej látky bola odstránená. študenti sa síce trocha upokojili, ale myšlienka na let do kozmu sa im už nezdala taká fantastická. "Ani mne to neprinieslo len pozitíva, aj keď ich bolo neporovnateľne viac. Po návrate sa vlastne všetko len začalo rozhovory, besedy, stretnutia, fotografovanie, podpisovanie autogramov... Stratil som súkromie a to ma trochu mrzí. Preto by som rozmýšľal, či letieť ešte raz, najmä kvôli tomu, čo nasleduje potom. Na druhej strane som spoznal tisíce nových úžasných ľudí, a bol to zážitok, na ktorý sa nedá zabudnúť."
Ani deti prvého slovenského kozmonauta nechcú "lietať po otcovej dráhe", vedia, že je to namáhavé a v niektorých veciach vôbec nie príjemné. Mladým ľuďom, ktorí sú však aj napriek úskaliam, ktoré sú s tým spojené, rozhodnutí dať sa na kariéru kozmonauta, Ivan Bella odkázal: "Dôležitá je pevná vôľa. Treba sa starať o svoj zdravotný stav a o životosprávu, keďže do vesmíru môže letieť len človek v špičkovej forme. A ďalšou nevyhnutnosťou je vzdelanie. Aj keď astronaut dnes nemusí byť len letec - môže pracovať aj v inej oblasti, je potrebné, aby bol vynikajúcim odborníkom v tom, čo robí."
Ivanovi Bellovi vôľa a výdrž nechýbali a podarilo sa mu naozaj nevídané. Nech je teda jeho úspech motiváciou aj pre tých menej odvážnych veď nič nie je nemožné, treba len chcieť...
Autor: Dominika Uhríková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
