preto, lebo tu nešlo o žiadne prvé čítanie, ale definitívnu verziu.
Pokiaľ zákon prezident nevráti (čo nie je ako pozdrav zo záhrobia vylúčené), uzavrel sa tým ďalší parlamentný epos, ešte dlhší ako napr. slávny antidiskriminačný zákon. O zmenu absolútne nefunkčného predchodcu tejto normy z roku 1995, ktorá za celých 9 rokov svojej existencie nebola schopná postihnúť ani jeden prípad rozporu záujmov, sa viedol zápas fakticky od nástupu prvej Dzurindovej vlády v roku 1998. Výsledok, ktorý je na stole, TEORETICKY podstatne zlepšuje ochranu verejného záujmu pred zneužívaním postavenia vykonávateľmi moci. Ešte tvrdšia verzia, ktorú presadzoval minister spravodlivosti, narazila na združený koalično-opozičný odpor. Tak sa stalo, že po neúspešnom hlasovaní v januári bol Daniel Lipšic fakticky odstavený a poslanci pod vedením Jirka Malchárka si presadili úpravy podľa vlastnej chuti a vôle. Tie zákon oslabujú, ale určite nie principiálne.
Hoci Lipšic mal v spore pravdu, v hre bolo viac prestíže ako obsahu. Kľúčový bod sváru, že či má byť pre iniciovanie konania väčšina vo výbore nadpolovičná alebo trojpätinová, robí v aritmetickom vyjadrení jeden hlas. Vážnejšie oslabenie je, že na odhlasovanie sankcie v pléne (proti poslancovi) bude potrebná takisto ústavná a nie obyčajná väčšina. Na strane druhej - odňatie mandátu je taký výnimočný trest, že systémovo proti zvýšenému kvóru ťažko protestovať. Zavedením tejto hrdelnej sankcie ide slovenský zákon ďalej ako všetky normy tohto typu. To neznamená, že Lipšic hovorí zle, ak tvrdí, že nemusí byť vykonateľná - on má pravdu v tom, že obranou pred zneužitím je možnosť odvolania na Ústavný súd (a napokon i na európsky), čo má na rozhodnutie parlamentu odkladný účinok.
Ocenenie zaslúži, že parlament tentoraz čiastočne odolal lobingu ZMOS-u, takže zákon pokrýva aj primátorov, starostov a mestských poslancov. Michal Sýkora sa ale tentoraz nepletie v tom, že je nespravodlivé, ak na postihnutie samosprávneho činiteľa bude stačiť aj nadpolovičná väčšina. No - bolo už načase, aby ZMOS raz aj prehral. Paradoxom je, že sa to stalo nie práve na najsprávnejšom mieste... Rozdiel v nastaveniach kvóra tu a tam dáva za pravdu skeptikom, že poslanci aj pri konflikte záujmov mysleli intenzívne na seba...
Kľúčovou zmenou, ktorú zákon prináša, je verejnosť majetkových priznaní povinných osôb. Tie budú vyvesené na internete, čo posilňuje možnosť kontroly. Každý, kto má ústavného suseda či informácie z iných zdrojov, môže porovnať svoje poznatky o majetku s jeho priznaním. Je to zásah do súkromia, ale každý, kto ide do funkcie, sa s nepríjemnosťou musí vyrovnať - verejný záujem, aby nekradol, je vyšší. Platonické je ustanovenie o priznaniach najbližších rodinných príslušníkov. Keďže nebudú verejné, nedá sa overiť, čo si kto uzmyslel prepísať na manželku a spol. Problém by bol riešiteľný len tak, že vstup do verejnej funkcie by sa viazal na súhlas rodinných príslušníkov k nahliadaniu do majetkových pomerov. Je to však diskutabilné, oni žijú svoje vlastné životy. Na tomto príklade sa jasne ukazuje, že vteliť všetko do zákonov proste nejde. Nedá sa určiť presný bod rovnováhy medzi verejným záujmom a slobodou jednotlivca.
Najdiskutovanejšou vecou je údajné oslabenie zákona (oproti terajšiemu stavu) tým, že vedľajšie príjmy verejných činiteľov už nebudú obmedzené minimálnou mzdou. Toto je na dlhšie pojednanie, principiálne je však toto: Treba rozlíšiť medzi druhým (tretím, šiestym) príjmom z verejného a súkromného zdroja. Základný problém toho, čo bolo schválené, neleží v liberalizácii príjmov, ale v samotnej možnosti súbehu dvoch (viacerých) verejných úväzkov. Toto je privilégium nepochopiteľné pre normálneho občana, ktorý si nevie predstaviť, aby po osemhodinovke napr. za výrobným pásom vymenil montérky a išiel do ďalšej "osmičky" napr. ako murár a robil to päťkrát do týždňa. Samozrejme, že mnohí pracujú vo viacerých úväzkoch, ale dva verejné typu poslanecký a primátorský sa normálnym rozumom vylučujú. Pokiaľ len nepripustíme, že to nie sú plnohodnotné úväzky, alebo - v jednom či oboch nepodáva verejný činiteľ plný výkon. Z podstaty veci - tretej možnosti niet. Správne je teda nezakazovať kumuláciu príjmov, ale verejných funkcií. Zvyšovanie životnej úrovne v súkromnom sektore sa totiž nedá nikomu zakázať (pokiaľ nejde o iný typ konfliktu záujmov), ak si v pracovnom čase poctivo plní svoje verejné (ústavné) povinnosti.
Zákon o konflikte záujmov nie je čarovný prútik, je iba pomôckou v boji proti kradnutiu, korupcii a kšeftáreniu verejných činiteľov. Podobne ako zákon o slobodnom prístupe k informáciám si vyžiada dlhšiu inkubačnú dobu, kým sa zažije a začne účinkovať v praxi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
