väčšiny, enfant terrible čs. tenisu, no podľa neho samého by sa v súčasnosti nad jeho "prečinmi" nikto ani nepozastavil. Medzi ľuďmi bol obľúbený najmä kvôli svojmu prejavu a názorom, ktoré nie vždy korešpondovali s bývalým režimom. V prvej časti sme priniesli zaujímavé rozprávanie o jeho emigrácii, spomienkach na Lubomíra Štrougala či Antonína Himla i úsmevné historky z čias komunistického obdobia, keď vládnej moci prekážali predovšetkým jeho dlhé vlasy a najmä neposlušný krížik na retiazke, ktorý počas prenosov vyskakoval spod jeho trička... Keďže sme si s ním dali "rande" pri káve počas tenisového turnaja Challenger Steelers Cup v Košiciach, na ktorom štartovali i jeho dvaja zverenci, dnes vám prinášame postrehy Jiřího Hřebca práve zo súčasného tenisu, ale zaspomínal si i na svoju aktívnu kariéru a nezabudnuteľné výstrelky na kurte.

Pri pohybe úspešného bývalého tenistu sme si nemohli nevšimnúť, že kríva na jednu nohu. "Koxartróza. Bedrový kĺb mi robí problémy. Stačí, že pri tenise dám nohy od seba, odohrám jeden set a dva dni nemôžem chodiť... Strašná bolesť. Problémy mám i pri golfe. Napríklad, je nedôjdem po 12 jamku... Stále mi vraveli, že mám zlý sedací nerv. Ja som im na to odvetil: ´Dva roky ma trápi sedací nerv? Nie ste mi ho schopní vyliečiť?´ Blbosť. Všetka bolesť ide od kĺbu." Aj napriek tomu sme ho však mohli vidieť v akcii na kurte, keď trénoval spolu so svojím zverencom Petrom Kralertom. "To mi až tak neprekáža, keď stojím na mieste a odvraciam loptičky. Rovnako nemám problémy ani bicyklovaní."

Rodák z Teplíc vo svojej doby porážal najlepších hráčov svetovej desiatky Nastaseho, Newcomba, Borga, Vilasa či Connorsa. Napriek tomu, že mal 8 finálových účastí, tešil sa zo zisku len troch turnajových víťazstiev Praha, Bazilej, San José. Oveľa viac zažiaril v Davis Cupe. "Ťažko vysvetliť, prečo som sa do povedomia dostal viac vďaka Davis Cupu. Každopádne, táto súťaž ma vždy viac motivovala a bavila. Turnaje som častokrát odflákol. Keď ma to tam nebavilo, tak som sa na to vykašľal a prehral som v 1. kole. Len preto, že som bol nepripravený a nechcelo sa mi bojovať. Bol som taký magor, čo však bola škoda. Možno by to bolo iné, keby sa hralo o také peniaze, ako teraz. My sme v porovnaní so súčasnosťou hrali o hubičky." J. Hřebec neskrýva, že mal veľké výkyvy v kariére. Raz prišla fáza, že stretol na turnaji svojich kamarátov, strávil s nimi noc a bolo mu úplne jedno, ako bude hrať v nasledujúci deň. Potom však prišla iná fáza, zahryzol sa do tenisu, na pár turnajoch to dotiahol do finále či semifinále a stále si držal svoje rebríčkové postavenie. "Keďže som po turnajoch cestoval sám, nemal som takú motiváciu ako v Davis Cupe." Pochopiteľne, svoje zohralo ponocovanie po ´hospůdkách´ i cigaretky. "Tie však nemali až taký vplyv. Absentovala motivácia. Keď som si predstavil, že na kurte odstojím tri hodiny... Vedel som, že to nie je správne a dobré, ale ja som už raz bol taký. Veľmi labilný."

Pri spomienke na najkvalitnejší zápas v kariére sa mu hneď vybaví nezabudnuteľný víťazný duel s Newcombom. "Bolo to v roku 1973 a my sme hrali v Austrálii Davis cup. Pritom Newcombe mesiac pred tým vyhral US Open. Lepšie som však hral potom zápas s Laverom, ktorý hral lepšie než Newcombe. Vtedy sme ešte hrali na tráve. Je pravda, že nás nikto nebral vážne. Kodeš prehral s Laverom 0:3 na sety, ja som porazil Newcomba v piatich setoch. Na druhý deň na môj zápas s Laverom bol natrieskaný štadión v Melbourne 13 000 divákov. Prehral som v piatich setoch a celkove v tom medzipásmovom semifinále sme prehrali s Austráliou 1:4." O dva roky neskôr ČSSR porazila Austráliu opäť v medzipásmovom semifinále 3:1. Na Štvanici sa J. Hřebec zapísal do myslí fanúšikov predovšetkým víťazstvom nad Rocheom, keď otočil z 0:2 na 3:2. "Bol to pamätný zápas, ale i tak si myslím, že svoj najlepší duel som odohral v roku 1975 práve pred zápasom s Austráliou, keď sme na Štvanici privítali v Davis cupe Francúzsko a zvíťazili sme 3:2. Vtedy som porazil Jauffreta, semifinalistu z French Open 6:0 v piatom sete. Vtedy som vari neurobil ani jednu chybu."

J. Hřebca si všetci pamätajú predovšetkým ako búrliváka s dlhými vlasmi, ktorý prekypoval elánom, často riskoval, emóciám dával zelenú a hlavne komunikoval s divákmi. "To ma veľmi bavilo. Dnes je tenis z tohto pohľadu viac nudnejší. Hráčov za všetko pokutujú, nemôžu ani veľa hovoriť a aj celkovo je tenis nudný, pretože chýba kreativita. Všetci ´režu´ do loptičky rovnako. Chýba nejaká šou. Keďže cestujem po turnajoch, myslím si, že medzi tenistami je veľmi málo osobností. Napríklad Hewitt je skvelý hráč, ale ja ho nepovažujem za osobnosť. Podľa mňa je to obyčajný ´buran´. Austrálsky ´buran´. To nie je žiadna osobnosť. Ňou je ten hráč, ktorý, keď príde do miestnosti, tak človek automaticky vydýchne... Niekto prišiel! Kdežto u Hewitta si pomyslíte, že prišiel nejaký frajer so šiltovkou dozadu, neohrabaný. Osobnosti chýbajú a ľudia si to všimnú. Všetci hráči sú podľa jednej šablony hrajú i správajú sa rovnako. Bez výnimky. Pritom ešte nedávno to bolo úplne iné. Keď prišiel John McEnroe, Connors či Borg, ľudia lapali po dychu." Podľa bývalého miláčika tribún mali niekedy ostré stretnutia postarané o takú šou, akú dnes nedosahujú ani exhibície, ktoré sú na to predurčené. J. Hřebec bol známy tým, že i počas vypätej atmosféry zavše utrúsil nejaké slovíčka, ktoré pobavilo publikum a trochu opadla nervozita v hľadisku. Diváci priam čakali, na ´kecy´ J. Hřebca. Počas nervydrásajúceho Davis Cupu neraz odreagoval publikum svojim predslovom. "Ja som stále ´kecal´ nejaké nezmysly. Ľudia si častokrát hovorili, že zápas je veľmi napínavý a on si tam od veci ´kecá´ blbosti. Ja som to však nevedel robiť na požiadanie. To jednoducho zo mňa vyšlo zo situácie na kurte. Neskôr po mne chceli, aby som na exhibíciách robil šou. Lenže ja to neviem. Na dvorci som všetko robil spontánne. Rôzne situácie mi napadli presne v okamihu, ktoré si to vyžadovali. Napríklad raz sme hrali s jedným Poliakom neskutočnú výmenu na bekhend. Počas výmeny, keď sme hrali už asi desiatu alebo jedenástu loptičku, som nahlas utrúsil: ´Von mně snad ten bekhend naučí, nebo co.´ Ľudia sa mohli zblázniť na tribúnach a my sme pokračovali ďalej. Po havárii som zasa mal problémy s okom, o ktoré som takmer prišiel. Hral som však, no keď sa na antuke prášilo, zle som videl na oko. Ľudia vedeli o mojej havárii i o problémoch s okom. Veď to bolo v televízii i v novinách, takže, keď som počas výmeny nahlas povedal: "Hele, dej mi to víc doleva, do bekhendu, protože tam líp vidím, vole´, ľudia sa išli po.... Takéto kraviny ma napadli spontánne. Nevedel som to však umelo povedať počas exhibícií, ako to robia Noah a iní."

Súčasný tenis sa mu nepáči. "Veď hráči sú ako roboti doľava, doprava. Paradoxne, presne taký by mi vyhovoval. Teraz by som si trúfal. Mal som veľmi rýchle nohy. Keby mi dnes fungovali nohy a mohol som behať... Mne by súčasný tenis veľmi sedel. Ja som totiž nemal rád, keď niekto na mňa útočil, chodil na sieť a ja som ho musel prehadzovať. Zo základnej čiary by ma nikto ´neumlátil´. Bol som rýchly, všetky údery som vracal a hlavne hral som poriadne do dĺžky. Mal som v nich istotu a málo som kazil. Dnes by bola moja doba. V minulosti chodili všetci na sieť, hrali systémom servis-volej. Vo Wimbledone, boli štyria-piati tenisti, ktorí zostávali na základnej čiare. V súčasnosti je to presne opačne. Všetci hrajú zozadu a štyria-piati chodia na sieť..." Vývoj sa nedal zastaviť ani v tenise, no 53-ročný hráč, ktorého hru diváci milovali viac, než profesorský tenis Kodeša si nemyslí, že by sa tenis výrazne zmenil. "Hra zostala, tenis sa zmenil hlavne materiálom. Drevené rakety skončili a hra sa automaticky zrýchlila. Všetci sa tomu museli prispôsobiť. Hra je teraz oveľa dynamickejšia, atletickejšia. Za našich čias, to vyzeralo, ako keby sme chodili po kurte (smiech). Ani do budúcnosti nevidím prevratné zmeny. Každopádne trend je taký, že čoraz viac sa presadzujú vysokí hráči. Prakticky ´prcky´ už na kurte nevidíte. Myslím si, že práve v tomto smere sa časom bude niečo meniť. Keďže dôraz sa kladie na servis, tak možno v budúcnosti budú pomalšie loptičky, respektíve sa bude niečo vymýšľať na raketách, prípadne sa spomalia povrchy a podobne. Nie je totiž žiaden zážitok pozerať, ako vám niekto ´reže´ jedno podanie za druhým," myslí si tenisový odborník.

Spomienky na Košice

Jiří Hřebec sa do Košíc vrátil takmer po 30 rokoch. "Ja som tu niekedy hral I. ligu. Ešte za Rudú hvězdu. Mohlo to byť v 74-tom, alebo 75-tom. V roku 1978 som prestúpil na Štvanicu a s ňou som v Košiciach určite nehral. A hlavne nehral som tu na Aničke. Tu to určite nebolo. Hrali sme síce tiež v parku, ale v inom klube. Boli tam tiež pekné kurty, ako tu, ale toto tu vôbec nepoznám. Pamätám si však, že vtedy som prehral s Jurajom Kaščákom 3:6 v treťom sete." J. Hřebec si z Košíc spred 30 rokov nepamätá absolútne nič. "Viem však, ako to všetko vyzeralo za boľševikov. Mestá boli fádne, zdevastované. Pravdu povediac, zostal som úplne prekvapený. Ja som ani nevedel, aké je mesto pekné. Bývali sme na námestí v hoteli Slovan a mali sme krásny výhľad na Dóm, ktorý je nádherný. Skutočne som zostal Košicami milo prekvapený," poznamenal J. Hřebec.

Manželkou nie je "ukecaná" Ina z Nemocnice na kraji mesta, ale jej sestra

Dlhé roky sa tradovalo, že populárny tenista má za manželku herečku Andreu Čunderlíkovú. Priezvisko síce sedí, ale krstné meno a tým pádom i osoba je iná. "Manželka síce bola Čunderlíková za slobodna, ale bola to len sestra tej ´ukecanej´ Iny (smiech). Darina nemala s herectvom absolútne nič spoločné. Ľudia si to stále plietli a úplne z toho zblbli. Vraj, že ja mám niečo spoločné s tou herečkou... Na druhej strane, súčasná česká tenistka Sandra Kleinová je zasa dcérou manželkinej ´ségri´, Andrei Čunderlíkovej, takže ja som jej ´strejda´." S manželkou, s ktoru sa spoznali na diskotéke, sú spolu už tridsaťtri rokov, majú dcéru, no ktovie aká bude ich spoločná budúcnosť. "Teraz už mám priateľku, s ktorou čakám dieťa. Ja som totiž ´takovej magor´ (smiech). Tá je mladšia. S manželkou sme však ešte stále spolu," bez problémov otvorene hovoril o svojom súkromí J. Hřebec.

Keď sme už načrtli švagrinku Jiřího Hřebca, len pre zaujímavosť pripomíname, že za manžela má už 28 rokov Ladislava Kleina, ktorý hrával na gitaru v skupine Olympic. Sandra Kleinová, 26-ročná tenistka, je v súčasnosti na 105. mieste vo svetovom rebríčku WTA. Najvyššie v ňom trónila 5. januára 1998, keď bola na 41. pozícii. Inak, podoba Sandry s jej mamou je očividná. Nečudo, že ju ľudia zastavujú, či nie je dcérou "tej Iny"... Črty tváre s 52-ročnou Andreou Čunderlíkovou sú totiž nezameniteľné.

Benešová je obrovský talent, no takú pubertu ešte nezažil

V súčasnosti sa Jiří Hřebec venuje nielen Petrovi Kralertovi ale i Janovi Hernychovi. Obaja štartovali v Košiciach a neskôr o týždeň i v Prahe, kde sa z víťazstva tešil práve Hernych. Ešte donedávna však viedol českú ženskú tenisovú jednotku Ivetu Benešovú, s ktorou sa rozišiel na jeseň minulého roku. "Viedol som ju asi tri roky a už bol najvyšší čas, pretože Iveta je kapitolou samou osebe. Viac-menej si aj tak robí, čo chce. Tenis vie perfektne, má neskutočné údery. Ja som je pomohol v tom, že som ju uvoľnil, nehrala už tak kŕčovito ako pred tým. Keď sme spolu začínali, bola okolo 600. či 700. miesta v rebríčku. Neskôr poskočila na 60. priečku. Vlastne nič veľkého sa nedialo, len som ju presvedčil, že ten tenis vie a môže ktorúkoľvek hráčku porážať. V tréningu sa nič veľkého nedialo. Napredovala v rebríčku i výkonnostne a vlani si naraz spomenula, že nebude hrať tenis... Neviem, či mala problémy s chlapcami, alebo čo, ale vlani French Open odchodila a nikto nevie prečo. Mala celkom dobré vyžrebovanie, no za 30 minút bol koniec zápasu s Austrálčankou Dominikovičovou. Tak som ju na druhý deň vzal bokom a povedal som jej: ´Počúvaj, to nemá cenu takto ďalej pokračovať. Bude lepšie, keď budeš spolupracovať s niekým iným, aby ťa lepšie motivoval.´ Ona o tom nechcela ani počuť. Iveta ja zvláštny typ človeka, ktorý nevychádza dobre s ľuďmi. Predo mnou zlikvidovala asi desať trénerov... Od Šavrdy cez Čiháka, mladého Kodeša a podobne. Ja som k nej totiž prišiel tak, že sa stala mojou prvou tenistkou, ktorú som viedol. Ani po nej som žiadnu tenistku netrénoval. Len Benešovú. Už som vlastne bol pre ňu poslednou šancou. Zostal som posledný, ktorý ju ešte nemal na starosti. Šavrda mi povedal, aby som to s ňou skúsil, lebo už žiadny tréner nebol po ruke. Iveta bola totiž hrozná, nikdy si nedala povedať, nebola komunikatívna, absolútne s nikým nehovorila. Jediné slovo, ktoré ovládala bolo hov... Všetci pre ňu boli hov... Stále chodila s nosom nahor. To však mala 15-16 rokov. Jednoznaznačne s ňou mlátila puberta. Ale brutálne. Ešte niečo také som nevidel. Už bola horšia, ako moje dcéra a to je čo povedať. Teraz sa už zmenila, už je z nej 21-ročná slečna." A opäť prišla na chuť tenisu. Pred dvoma týždňami sa v rebríčku WTA dostala na najvyššie umiestnenie v kariére, keď jej patrila 50. priečka. V tomto roku sa už tešila z prvého víťazstva na okruhu WTA v Acapulcu, bola finalistkou v Estoril a v Budapešti sa dostala do semifinále.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.