Košická rocková noc zrejme aj poslednou, a "prístup" košických, respektíve slovenských fanúšikov sa zaslúžil tiež o to, že s akciami tohoto formátu sa môžeme rozlúčiť prinajmenšom na dobu neurčitú...
Show bola z amfiteátra preložená do starej športovej haly a nakoniec do GeS klubu. Dôvody pozná organizátor, rozhodne ale nejde o niečo, čo by niekto robil s radosťou, problémy navyše nepomáhajú nikdy nikde. Nepochybne za to však mohli aj skromné výsledky predpredaja. V Česku bolo dva a pol tisíca návštevníkov, v Maďarsku dvakrát toľko, a tu dvesto platiacich... Vo finále teda z playlistu zmizli domáci Liquid Boogie Roll a maďarskí After All, čo je samozrejme škoda, ale obrovskú finančnú stratu treba zmierniť, to asi každý chápe. Nakoniec, stále tu boli nemeckí Majesty, švajčiarski Crystal Ball a hlavný "trhák", legenda nemeckého heavy metalu Udo Dirkschneider. Z tohto pohľadu je ignorácia rockerov vážne nepochopiteľná, kde boli tí, ktorí v 80.rokoch za komoušov, ktorí ľuďom nedopriali ani gram normálnej zábavy, nadšene merali cestu do Maďarska alebo Poľska, aby videli napríklad aj Accept, kapelu, kde Udo spieval...
Boli to časy, keď na Citron do športovej haly chodilo tri a pol tisíca ľudí, na Tublatanku do amfiteátra trikrát toľko. Presne tí istí ľudia by vtedy za možnosť vidieť Accept položili aj život, kde boli 23. mája 2004, keď ju konečne mali? Žeby doma, v pohodlíčku, s pivom pred oblbujúcou skrinkou? Alebo ešte lepší dôvod nemám peniaze? Väčšina z tých, ktorí v nedeľu v GeS-ku ukázali, že rockové a metalové srdce nemajú len na tričku, nevyzerala na milionárov... Kto má na tieto koncerty chodiť, snáď tí, ktorí heavy metal nikdy nepočúvali a ani ich neoslovuje? To asi nie, takže žalúdky treba čistiť tým, pre ktorých kedysi toľko znamenal a dnes sú z nich papuče, ktoré na akciu nejdú, hoci nemajú žiadny iný program a ani pracovné povinnosti.
Peripetie okolo koncertu sa podpísali aj na jeho finálnom priebehu. Z piatej poobede bol preložený na siedmu večer. V spomenutú hodinu však ešte dvere do sály boli zavreté a tlačenica v klube sa dosť blížila k hraniciam únosnej miery. Mnohí návštevníci začínali byť znechutení - "ak som sa chcel tlačiť, tak som si mohol vliezť do hromadného dopravného prostriedku a vyšlo by ma to lacnejšie, tie kapely sa chystajú ako hladný na záchod..." - takéto komentáre rozhodne nechábali. Pred ôsmou sa dvere do sály konečne otvorili, ľudia sa nahrnuli dnu, začali vyvolávať "Udo, Udo"...a zase nič. Kapely na seba nechali čakať, a opäť nechýbali komentáre - "tí Nemci sú nejakí naveľa, takto naťahovať fans, čo si myslia, že prišli niekam do Zastrčenej Lehôtky v rozvojovej krajine, tu sme už fakt videli aj iné zázraky..."
Konečne to nemeckí Majesty spustili a klub sa v čase prepadol o dve dekády. Spolok vlasáčov (basák mal dokonca ofinu značky "televízor" :- ) s "exotickým" frontmanom Tarekom Magharym v čele spustil ortodoxný pompézny melodický heavy metal, u nemeckého publika obľúbený ako v časoch jeho najväčšej popularity. Hudobne to veľmi pripomínalo "metalových kráľov" Manowar, a niektoré prvky melodiky ukazovali snáď aj na vplyv nemeckých klasikov Helloween. Okrem nadupanej melodickej hudby s výraznými refrénmi sme si mohli "vychutnať" aj typické heavymetalové macho pózy ako z dielne presne toho spolku, v ktorom pôsobia Joey Di Maio a Eric Adams. S nadhľadom to však bola dobrá zábava, len dúfam, že samotní hudobníci sa neberú až tak smrteľne vážne. Na pódiu ich to očividne bavilo, ľudí nepochybne oslovili, a zo spevu sa zvlášť pri dobrom zvuku dalo rozumieť skutočne dosť.
Texty boli postavené v prvom rade na ospevovaní heavy metalu a metalového životného štýlu - "vidím tisíce pästí s okovanými sťahovákmi vo vzduchu..., pozdvihnite svoje meče do boja za metalovú slávu...", vyslovene prehnane optimistickú "vráťte metal na štadióny, na miesto, kam patrí", skrátka všetko, čo môžete očakávať od skladieb s názvami ako "Keep It True", "Reign In Glory", "Troopers Of Steel", a ten zvyšok mal k metalu a oceli blízko tiež - "Sword And Sorcery". Mohli ste to vnímať ako defilé metalových klišé, alebo ako príjemne nostalgický návrat do čias metalovej puberty. Vynikajúci námet na debaty typu - "vrátili sme sa v čase o dvadsať rokov." Veru, o chvíľu možno prídu príslušníci VB kontrolovať občianske preukazy - "A dočerta, máme vôbec osemnásť rokov?" V zásade išlo o dobrú zábavu a ani Nemci neboli nespokojní - "vďaka, Košice, sme tu prvýkrát, ale musím povedať, že Košice sú heavymetalové!" - tak nejako to Tarek zhodnotil.
Rýchlosť, s akou Majesty vystriedali švajčiarski Crystal Ball, koncertu určite pripísala body k dobru. Kapela existuje asi osem rokov a na konte má štyri veľké albumy. Mládenci spod Álp nehrajú niečo, čomu by som doma extra holdoval, ale naživo sú rozhodne dobrí. Melodický heavy/rock so slušným drajvom ľudí, z ktorých väčšina Crystal Ball asi ani nepoznala, strhla veľmi rýchlo a spevák Mark Sweeney ich reakcie hodnotil takto - "thank you, very good, dobry, dobry, fantastico!" Ako správny šoumen naučil predné rady spievať aj nejaký ten refrén, a potom spustil "Chcem počuť, ako vedia kričať tí, čo sedia vzadu!" Frenetickým pokrikom mu odpovedali opäť hlavne tí spred pódia, na čo reagoval "ste skutočne perfektní, ale ja som bol zvedavý na tých vzadu!" Spoločným silami sa klub i spevák dopracovali k požadovanému výsledku. Ani sme sa nenazdali, a bolo po vystúpení, podotýkam, že naozaj vydarenom.
Mr. Dirkschneider na seba nechal čakať, o to pôsobivejšie však po filmovej introdukcii vtrhol na pódium, zahalené do dymu a osvetlené tajomným modrým svetlom. Pred koncertom neskrýval sklamanie, ale zachoval sa ako profesionál a okrem iného predviedol to, že napriek veku po päťdesiatke nie je žiadnou "odkecanou" napodobeninou legendy. So spoluhráčmi Stefanom Kauffmanom (spolubojovníkom z Accept), Igorom Gianolom, Fittym Wienholdom a Lorenzom Milanim koncert otvoril exkluzívnym výberom najväčších hitov Accept - "Fast As A Shark, "Son Of A Bitch", "Restless And Wild", "Balls To The Wall" a podobne. Samozrejme, nesmela chýbať nesmrteľná "Metal Heart" so známou pasážou z Beethovenovej "Elišky" a koncert by nebol úplný bez toho, aby Udo zahlásil "nech teraz spievajú všetci I Am A Rebel!"
Skrátka neprišla ani Udova sólová tvorba v spolku U.D.O. hity z platní "Mean Machine", "Faceless World", "Time Bomb" a výživný blok z novších albumov "Man And Machine" a "Thunderball", na ktorých je heavy metal, príjemne pripomínajúci výrazne zrýchlený Accept. Celé vystúpenie veľmi šikovných hudobníkov oplývalo nasadením, energiou a autenticitou agresívneho metalového živočícha, ktorého typicky škrekľavým hlasom bol územčistý germánsky škriatok. Ten publikum v Košiciach vďaka búrlivým reakciám vzal na milosť až tak, že nerobil drahoty a prídavky zneli skoro do polnoci.
Odhliadnuc od toho, kde a prečo sa koncert nakoniec musel konať, to bola svojím spôsobom vynikajúca akcia pre milovníkov klasického heavy metalu v jeho najčistejšej podobe, videli sme legendu i tých, ktorí sa v súčasnosti snažia "prevziať žezlo". Škoda, veľká škoda, že tí, ktorí mohli, skrátka neráčili prísť. Vzhľadom na to, že medzi fanúšikmi bolo okrem slovenčiny a maďarčiny počuť aj poľštinu, je to naozaj zvláštne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
