Lokasty, ktorá si v odbore travičstva vyslúžila zlaté ostrohy. Preveľa vody pretieklo mýtickým korytom rieky Léthe, až sa do čisto ženskej profesie zamiešal istý páter, ktorý do histórie vstúpil vyhlásením: najviac čertov je vo Vatikáne... Všemocná cirkev chcela vedieť, ako to vlastne myslel, ale vysvetlenia sa nedočkala. Páter zmizol bezo stopy. Po čase sa vynoril nečakane ako mŕtvola z dna jazera. Neuveríte, ale na hrade v Hanigovciach, kde chcel spasiť dušu tamojšieho hradného pána. Ako sa však ukázalo, travičstvo v tomto kraji vonkoncom nevynášalo...
Slovanské sídliská z čias Veľkej Moravy sa našli v Levoči, ale aj inde na Spiši. Fuldské letopisy z roku 864 podávajú vzrušujúce svedectvá: "...kráľ Ľudovít v mesiaci auguste vytiahol s veľkým vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v akomsi hrade, ktorý v jazyku onoho národa sa nazýva Dowina, čiže dievča..." Historik a archeológ sa dnes spoločne pýtajú: "Je spomínaná Dowina z čias Veľkej Moravy a hrad Devín jedno a to isté?" Preleťme však z Devína dole do Šarišskej župy, ktorá sa v čase nášho príbehu honosila názvom Novohradská. Severne od Pečovskej Novej Vsi v rozprávkovom lesnatom zákutí nad dedinkou Hanigovce sa šibal vietor - stály spoločník hradu, obtiera o ošúchané kamenné múry ruín.
Hrad Hanigovce tají legendu, ktorá tak trochu desí pobožný pospolitý ľud. Za jeho múrmi bolo neraz skutočne veselo a ani o romantické príbehy nebola núdza. V jeho okolí sa zvádzali boje o majetky a lásku. Dávno pred chýrnym kamaldulským mníchom, známym bylinkárom a alchymistom, prizvali do Hanigoviec iného alchymistu s prívlastkom smrť. Volal sa páter Francesco. Po pátrovi Cypriánovi ostal v Múzeu Tatranského národného parku veľmi cenný v koži viazaný herbár. Po alchymistovi Francescovi iba odporná príchuť nasladlých jedovatých húb. A ešte čosi. Páter Cyprián si zostrojil krídla, na ktorých prelietaval z Troch korún ponad Dunajec. Cirkevná vrchnosť ho zato vyhlásila za bosoráka. Páter Francesco bosorákom bol, ale nikto sa o jeho povesť ani len neobtrel.
Rok 1460 - vzrušujúce obdobie pre hrad Hanigovce. Po obciach dostáva krídla chýr, že kráľ Matej dal hanigovský hrad do zálohy Ladislavovi Podmanickému za 3000 zlatých. Ako keď skalu hodíš do jazera a hladina sa rozvlní, v takom krátkom časovom slede sa menili majitelia hradu. V roku 1461 kráľ hrad vracia rodine Perényiovcov. Potom rodina hrad i Pečovskú Novú Ves vymení s Mikulášom Tarczaym, okolo ktorého sa začal obšmietať podozrivo vyzerajúci páter Francesco, ktorého predchádzal chýr traviča. Podľa legendy za pomoci jedu "vyriešil" mnohé majetkové spory. Samozrejme, vždy k spokojnosti iba jediného klienta. Poškodení pátra preklínali a zatracovali do horúcich pekiel, z čoho "duchovný" mával desivé sny a vidiny.
Páter Francesco sa votrel do priazne pána hradu. Tarczay trpel pocitom neuznaného hrdinu. Jeho túžba vyšvihnúť sa nad ostatných hradných pánov a byť slávny bola silnejšia než on sám. Jeho predchodca Peter Perényi bol slávny muž. Zdatný a nebojácny hradný pán v bitke proti Turkom a značnej presile nepriateľa zachránil život samotnému kráľovi Žigmundovi. Jeho veličenstvo sa mu odvďačilo zlatom a honorom. Nič nie je také nebezpečné ako zaznávaný hrdina. Mikuláš Tarczay trpel pocitom menejcennosti a chytrý páter to hneď vybadal. Teatrálnym hlasom, gestikulujúc akoby z kazateľne vyhlasoval svoju ošúchanú riekanku: najviac čertov je vo Vatikáne... Tarczay sa napil vína a zvyčajne pátra doplnil: čertov musíme vykántriť...
Rozprávkový kraj v okolí hradu Hanigovce je bohatý na mnohé druhy húb. Páter bol v Taliansku uznávaným travičom. Na tienistých svahoch objavil zvláštnu hubu. Pred mnohými stáročiami bola známa ako čierny pavúk (dnes pavúčinovec plyšový). Táto smrteľne jedovatá huba je z neznámych dôvodov najrafinovanejší výmysel z laboratória zvaného príroda. Po stáročia unikala pozornosti hubárov, čo si možno vysvetliť tým, že čas medzi konzumáciou a objavením sa prvých príznakov otravy je niekedy aj niekoľko týždňov. Obličky konzumenta sa začnú doslova pod vplyvom jedu meniť a pripomínajú špongiu. Následkom je neodvratná smrť. Expert na otravy Francesco svoje vedomosti veľmi ochotne zdelil Tarczaymu, ktorý ho so záujmom počúval a v jeho od prírody tak trochu pomätenom mozgu sa začal rodiť pekelný plán. Bez rizika odhalenia postupne otráviť všetkých hradných pánov, ktorí si dovolili vyšvihnúť sa nad neho, udatného hradného pána Hanigoviec.
Páter bol človek sčítaný. Na potulkách za hubami rozprával hradnému pánovi o najslávnejšej travičke Locaste, ktorá si v starom Ríme získala obdiv najmä u patrícijov, ktorých sokovia umierali na neznámu chorobu v objatí čierneho pavúka, ktorý bol bez farby, chuti, vône a nedal sa dokázať, pretože príznaky otravy sa začali objavovať až po niekoľkých týždňoch od podania jedu. Spomenutá Locasta vyrobila jed z čierneho pavúka aj pre Agrippinu, manželku cisára Claudia, ktorá mu jed podala v banánoch počas intímnej chvíľky v posteli. Svoje miesto na cisárskom stolci a v posteli uvoľnil nedočkavému Nerónovi a ten potom cisárovi Galbovi...
Pán hanigovského hradu vyhradil pre pátra alchymistickú dielňu, pred ktorou dňom i nocou stála ozbrojená stráž. V nej sa začal vyrábať smrteľne jedovatý hubový prášok. Keby sme rozumeli reči kamenných ruín, mohli by sme dovidieť do malej klenutej miestnosti s rôznymi tégličkami, starovekým kamenným mažiarom na mletie substancií. Uprostred miestnosti nad plápolajúcimi plamienkami ohniska čosi v kotli klokotá, vrie a stúpa z neho omamná žltkastá para. Vonku na nádvorí hradu počuť húkanie sovy a šuchot krídiel lietajúcich netopierov. V mátožnom prítmí a blikote smolných fakieľ sa nad bankami skláňa páter Francesco s diabolským úškrnom na tvári.
Prvé alchymistické dielne na našom území sa objavujú už v roku 1310. Medzi tie známejšie patria viedenskí, bratislavskí i košickí alchymisti. Od alchýmie bol už iba krôčik k lekárnictvu. Žiada sa ešte pripomenúť, že slovanská príroda a bohatosť flóry priťahovali záujem alchymistov a lekárnikov z celej Európy, nevynímajúc ani najslávnejšieho lekára Európy Paracelzusa, ktorý zanechal svoj písomný záznam v jednej tokajskej pivnici.
Ale pozrime sa, čo robí páter Francesco na hanigovskom hrade. Osud si s ním aj tu nepekne poihral. Sľúbené zlato za jedovatý lektvar z húb nedostal. Hoci ako sme spomenuli, Mikláš Tarczay bol od prírody tak trochu priťapený a myšlienka otráviť majiteľov okolitých hradov ho vystrašila. A naviac vyšvihnúť sa nad nich sa mu malo podariť takým spôsobom ako jeho predchodcovi Petrovi Perényimu. Kráľ Ľudovít II. zahájil protiturecké ťaženie. Hradný pán Hanigoviec sa vyzbrojil dýkou a dlhým mečom, navliekol na seba brnenie a odvážne sa pustil do boja. Sústavne sa držal po boku svojho kráľa. História by sa bola do písmena zopakovala, ale Tarczaymu sudičky pri narodení neveštili dlhý život. Ostrý hrot tureckej strely mu prerazil tenký plech brnenia. Šíp bol určený pre kráľa Ľudovíta II. Tarczaymu sa sen splnil. Stal sa hrdinom. Žiaľ, iba za cenu života. Stalo sa tak v roku 1526 neďaleko Moháča.
Páter-travič medzitým musel z hradu utiecť, pretože ten sa stal majetkom rádu augustiánov, ktorí mali v držbe až do roku 1555. Kráľ Ľudovít II. nezabudol na hrdinu Mikuláša Tarczayho. Hanigovský hrad dostala do daru jeho dcéra Anna Tarczay ako odmenu za hrdinstvo svojho otca.
Kedysi slávny hrad dnes pripomína otrhaného a ošúchaného starca, ktorému už nikto nerozumie a nikto sa oňho nestará...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
