každú nedeľu vysiela svoje Zamyslenia. Tie lákajú poslucháčov najmä pre svoju hĺbku i pre vzácnu vlastnosť J. Sucháňa, ktorý dokáže spájať texty Písma s realitou, ktorá nás obklopuje. Nevyhýba sa dianiu v spoločnosti, politike, kultúre. A práve tento prístup k Biblii a Evanjeliám je to, čo priťahuje poslucháčov jeho kázní. Pri jeho slovách sa však pozastavia a zamyslia nielen katolíci, ale aj vyznavači iných náboženstiev. Košičania sa s týmto kňazom mohli stretnúť v Dome umenia, kde sa nedávnom konal Literárno-hudobný večer, v rámci ktorého čítal Rilkeho Dopisy mladému básnikovi. Pred začiatkom podujatia sme sa s ním stretli aj my a strávili príjemnú polhodinu v diskusii, z ktorej časť si môžete teraz prečítať.

Tunajšej verejnosti ste sa predstavili čítaním z Rilkeho diela. Ktorý z autorov je vám blízky?

- Mne sú blízki mnohí autori. Priznám sa, že doteraz som Rilkeho tvorbu veľmi nepoznal. O to vďačnejší som za túto príležitosť, pri ktorej som si rozšíril obzor a zistil, že to bol autor a človek, ktorý presahoval tento svet, šiel do hĺbky, do vnútra človeka. Mojím osobným stropom v rámci literatúry je tvorba Hermanna Hesseho, pretože práve tá mi pomohla v mojich životných hľadaniach, aj v dramatickom období môjho života, v čase hľadania samého seba.

Kedy ste v sebe objavili lásku k literatúre?

- Slovo napísané, ale aj vypovedané ma zaujímalo oddávna. Neviem povedať presne, kedy sa to stalo, ale popritom všetkom, ako som rástol, sila a moc slova sa mi stala veľmi blízka. Som naň veľmi citlivý, považujem ho za most, až schod do chrámu ľudskej duše, ako to povedal pán Rúfus. A takto to cítim aj ja.

Myslíte, že aj verejne činní ľudia si uvedomujú silu slova a aj jeho záväznosť?

- Myslím, že je to aj dobou, aj danosťou, že slovo stratilo hodnotu. Ale zas to nemožno povedať všeobecne. Sú ľudia, ktorí sú slovu verní, vynášajú napovrch tie, ktoré prinášajú vieru a nádej človeku a ktoré prinášajú život. No to nikdy nebude a ani nebolo tak, aby tomu ľudskému hlbokému slovu patril trón. Ale verím a chcem veriť, že tu bude vždy dosť ľudí, ktorí popri všetkých tých smetiach, frázach a povrchnostiach, ktorých sme dnes svedkami v ktorejkoľvek oblasti, budú prezentovať aj niečo iné. Je to ako ten ustavičný zápas napr. dobra a zla. Ale som optimista...

Vie dnešný človek rozoznať smetie od hodnoty?

- To má aj Rilke. Ten básnikovi, ktorý ho žiada o radu, či to, čo napísal, je dobré a hľadá zhodnotenie od iných autorov, vysvetľuje, že hĺbka a bohatosť je v tom, aby počúval seba a svoje vnútro. A keď to uzná za vhodné, má písať, lebo to bude jeho bohatstvo. Už nebude potrebovať tých, ktorí ho budú hodnotiť. To je tá autenticita, pôvodnosť človeka, čírosť ľudskej duše. Rovnako je to aj s poslucháčom a čitateľom. Nikomu nemôžeme nič naprogramovať alebo nanútiť. Kým vám pri niečom spieva duša, druhý to len tak odloží a radšej si prečíta bulvár. Isteže, tí, ktorí vychovávame človeka, by sme mali mať na zreteli, že nie zákazom sa má vychovávať, ale treba poukazovať na triedenie, na to, čo je kúkoľ a čo pšenica.

Aké miesto má v súčasnej spoločnosti kňaz?

- Pokúsim sa to zodpovedať cez pohľad späť. Aj v minulej dobe, aj v tej dnešnej musí byť kňaz všetkým. Dostanete farnosť, prídete tam a musíte sa o to starať aj po materiálnej stránke. A nie je dobré, keď človek prepadne iba tomuto, stane sa stavbárom, opravárom, architektom. Pretože si myslím, že ísť študovať teológiu sme sa rozhodovali pre niečo iné a nie preto, aby som opravoval fary a kostoly, ale skôr aby som budoval ľudské charaktery a chrámy. Potom akoby sme nestačili na tú najpôvodnejšiu prácu. V minulosti boli kňazi vlastne určitým spôsobom proroci. Kňaz by mal aj dnes byť kvázi vidiacim trošku ďalej a takým prorokom. Poviem za seba, ja som nešiel študovať teológiu len preto, aby som slúžil sväté omše, ale aby som ľuďom rozprával. Nie som síce veľmi veriaci na sny, ale mnohé sa mi splnili. Raz sa mi snívalo, že som stál pred naším domom pod starou hruškou a v nedeľu popoludní - to som ešte ani neštudoval teológiu - som rozprával ľuďom. Zrejme vo mne vtedy pracovalo podvedomie. No vôbec som si to neuvedomoval. Až teraz, keď si na to spätne spomínam, tak to trošku spájam s tým, že vízia môjho poslania je opretá o tento rozmer - o to slovo, podeliť sa s ľuďmi, rozprávať. Pretože pre poznanie je rozprávanie veľmi dôležité a nemalo by ustať. My totiž mnohokrát skončíme kompromisom a povieme si, že sme sa dohodli. Ale to ešte nie je pravda. Možno je nutná aj konfrontácia s ostatnými, možno dôjde až k napätiu a hádke. Ale až kdesi tu, v týchto dramatických momentoch sa rodí pravda, kde to tí ľudia vydržia, ustoja, kde neuhnú za žiadnu cenu, ak im ide o to, aby žili život pravdy.

Hovorili ste o svojich víziách. Myslíte, že má vízie každý človek, iba im niektorí nenačúvajú?

- Ťažko mi je hovoriť za druhých. Ale ja hovorievam taký obraz, že skupina ľudí sa vyberie povedzme do Tatier na nejaký končiar. Vyjdú prvých dvesto metrov, kde je prvá krčma a niektorí si povedia: Dobre, aj tu sa dá posedieť. Nám to stačí. Ďalší sa poberú, vyjdú ďalších tristo metrov vyššie a povedia si, že aj odtiaľto je dobrý výhľad, tak prečo by sa škriabali kdesi vyššie, veď už aj tu je im fajn. A sú ľudia, ktorí sa neuspokoja ani po ďalších sto metroch a chcú prísť na ten vrch a podstúpia tú námahu. Možno je to tak aj s ľuďmi - kto ako načúva, kto čo zo seba vydáva. Úrovne sú rozdielne, svet ľudí je rôznorodý. Ale neviem, čo sa s tým dá robiť. Či pôsobením cez slovo, cez výchovu... Ale ak niekto nechce, čo s ním urobíte?

Čo očakáva dnešný človek od kňaza?

- Myslím, že dnešný človek potrebuje, aby mu ktosi hovoril akosi z duše a do duše. No nie mentorsky, ale aby sa to slovo dotklo duše toho človeka.

Často ste boli a aj ste tŕňom v oku mnohým - predstaviteľom cirkvi i svetského života. Nemrzelo vás to?

- Vždy ma to mrzelo, lebo nikdy som nemal úmysel byť proti niekomu alebo niečomu. Ale keď niečo rozprávate a robíte, automaticky sa aj niekam zaraďujete. Takže potom človek buď nič nerobí a nehovorí a bude ako bude, alebo keď hovoríte, môžete vyvolávať protihlas. Bez toho, aby ste si nárokovali, že tomu rozumiete. Keby som hovoril niečo iné, nebol by som to ja. Klamal by som, ak by som hovoril niečo, čo si nemyslím. A ja nechcem byť herec.

Hovoriť vždy, čo si myslíte, si ale vyžaduje veľa sily. Prečo ste si zvolili túto ťažšiu a tŕnistejšiu cestu?

- Mám to v povahe. Robí mi dobre, keď sa človek prekonáva. Prehra, neúspech a kritika ma vedia ešte viac vyprovokovať a zmobilizovať moje sily. Nie však protisily, ale tie tvorivé. Opak by som považoval za menej. Nás doma vychovávali k pracovitosti, aj po manuálnej stránke, záhaľka u nás neexistovala. Tak som bol vždy vedený k nejakej činnosti. Takže poznám pocit víťazstva nad sebou samým a je to pekné. Je to odmena za to prestáte, pretrpené a to sa nedá opísať.

Po havárií v Egypte ste hovorili, že aj za túto skúsenosť ďakujete. Keď to teraz retrospektívne hodnotíte, kam vás táto konkrétna situácia posunula?

- Človek tam mal dosť času prehodnocovať svoj život a rozmýšľať nad sebou, znovu si život poťažkať a uvedomiť si, že keď sa táto udalosť stala, aby sa človek ešte viac zomkol a robil, pokiaľ to zdravie dovolí, ešte viac vo svojom poslaní a posolstve.

Čo ľuďom často chýba?

- Načúvanie a hlbší pohľad do života. Ja sa síce teším z pekných áut a pekných domov a zo všetkého pekného, ale po 89. som čakal trošku iný vývoj spoločnosti. Vtedy sme kričali, že je tu nesloboda a ja som tu z roviny svojho posolstva, pohľadu na svet a na život čakal duchovnú obnovu, túžbu naučiť sa viac. Lebo pre mňa sloboda nenastala v tom, že sa otvorili chrámy a že môžeme vyznávať akúkoľvek vieru, proti čomu, samozrejme, nie som, ale ísť na koreň, na podstatu. Toto sa mi zdá, že sa nestalo. Že sme to poňali vonkajškovejšie, aj v rovine náboženskej, čo nie je zlé, ale ak to nie je niečím hlbším, stáva sa to formalitou, povinnosťou. Mnohí chvália minulú dobu nie preto, že by chceli, aby sa vrátila, ale vo viere sa im to zdalo čistejšie.

Nie je pochopiteľné, že ľudia, ktorí nemohli takmer nič a odrazu môžu takmer všetko, najprv sa vrhnú na to, čo je skôr dosiahnuteľné? Teda materiálna sloboda.

- Hovorím, že nič proti všetkému peknému materiálnemu, len to je asi to, z čoho nám dnes horkne slina na jazyku, že ten duchovný rozmer ani náboženstvo sme nedokázali priniesť a pripomínať. Ale cez to všetko chcem veriť, že sú tu iné formy dobra a iné podoby, ktorým bude patriť budúcnosť.

Ako vnímate vy ako kňaz svätú spoveď, ktorá je pre mnohých až iritujúco formálnou záležitosťou?

- To je vážna otázka. Prítomnosťou zla v živote sme traumatizovaní oddávna, s prvotným hriechom. A sme súčasťou tohto diania aj v dnešnej dobe. Ale nemôže byť nejaký systém, schéma, ktorá "to urobí". Nemôžu sa dať nejaké pravidlá, ktoré keď podstúpite, je to vybavené, anulované. Ja sa skôr prihováram za to, že keď človek urobí vedome zle, aby si to pretrpel, aby sa nebál tej páľavy, toho ohňa a výčitiek svedomia. Aby to nezavesil tým, že ide do spovedelnice, povie to kňazovi a hurá, som slobodný, čistý a je mi odpustené. Som skôr za to, aby človek urobil všetko preto, aby to napravil. A keď sa to už nedá, aby sa o to viac usiloval tvorivo žiť a nezabudnúť na to, že urobil vec, ktorá ho mrzí a trápi. Viem, že výčitky nie sú príjemné, ale zas očisťujú. Ten oheň, ktorý z toho vzniká, nás páli, no nespaľuje, očisťuje. A toto je forma pokánia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.