veľkolepým divadlom ako udalosťou nejakého väčšieho medzinárodného významu. Bez zľahčovania - to, čo sme videli, bol akýsi prominentný debatný klub vyslancov parlamentov členských štátov. Dalo by sa to označiť aj ako zoznamovací večierok - keby žúr netrval päť dní. PZ NATO je, navzdory dobre znejúcej značke, kongresová turistika prvej triedy a príležitosť predovšetkým pre levov politických salónov. V aliancii totiž nerozhodujú delegácie národných parlamentov, ale najvyšší lídri. Tí sa zídu o mesiac v Istanbule - toto bol akýsi predzápas dorastencov.
"Event" zostane pamätný najmä bezpečnostnými opatreniami, aké sme na Slovensku ešte nezažili. Kritiky, že boli prehnané, nie sú celkom férové. Lepšie sa trikrát báť, ako sa raz poriadne zľaknúť... Keby sa čosi nebodaj stalo, nikomu by neboli ostreľovači na strechách, ťažkoodenci a obrnená technika dosť početní. A Vladimír Palko, hocikoľko gangstrov už pochytal, by bol na demisiu. "Protesty" antiglobalistov, anarchistov a pacifistov nevyzneli ani operetne, príčinou však mohla byť práve aj demonštrácia ozbrojenej sily. Napokon, títo pomätenci nerozlišujú medzi summitom a Parlamentným zhromaždením NATO. Ak bolo zhromaždenie na čosi dobré, tak aspoň ukázalo, že na Slovensku veľké podhubie extrémisti nemajú. A z cudziny obávané posily neprišli. O to väčšmi zaráža informácia o "desaťtisícovej" demonštrácii, s ktorou narábala polícia. Možno by stálo za to spýtať sa Pittnera - SIS predsa musela mať aspoň hrubý odhad. Ak ho nemala a strieľala do vetra, je to zlé znamenie. Pittner vie prednášať v NR SR napínavé správy, ale prepočítať sa o desaťtisíc ho veľmi nectí. Otáznik tiež zostáva a rozum zastáva nad trhavinou, ktorú objavil náhodný chodec vo štvrtok temer v epicentre deja. Vyzerá to skoro ako parodizácia celého bezpečnostného poplachu.
Ústrednou témou debaty bol vraj Afganistan. To je vždy lepšie ako Irak, lebo pri tejto agende by bezpečnostné zložky museli zasahovať možno priamo v Redute. Najväčší problém NATO je totiž ten istý, ktorý rozdeľuje celé západné spoločenstvo - rozdielne názory na protiteroristickú stratégiu a v širšom zmysle aj svetový poriadok. Účastníci sa napokon nevedeli zhodnúť ani na Afganistane, kde operujú európske jednotky priamo pod egidou NATO. Štáty, ktoré nesúhlasia s akciou v Iraku, majú pocit, že nasadenie európskych síl v Afganistane čiastočne uvoľnilo Bushovi ruky pri útoku proti Saddámovi. Teraz sa cítia dobehnutí, najmä ak vojenské úlohy v Afganistane zjavne presahujú možnosti európskych členov. To bolo jadro debaty - afganská misia sa totiž môže skončiť parádnym fiaskom. Boje v Iraku, ktoré majú absolútnu mediálnu prednosť, milosrdne zakrývajú zlyhanie v okolí Kábulu. Nevraviac o tom, že vo väčšej vzdialenosti od hlavného mesta sa jednotky NATO radšej ani neukazujú - mohli by sa zraziť s nejakou kmeňovou armádou a zle doplatiť.
Je to smutné, ale NATO ako vojenská aliancia je dnes len papierový tiger. A tým zostane, kým na najvyššej politickej úrovni nedôjde k zmiereniu a dohode na preklenutí obrovskej silovej asymetrie, ktorá existuje medzi USA a Európou. NATO bez Američanov vojensky de facto neexistuje a politicky neexistuje vôbec, keďže pretrvávajú základné rozpory. Na nich veľa nezmení ani čakanie na americké prezidentské voľby, čo je dnes taktikou viacerých európskych vlád a lídrov. Ani prípadné víťazstvo Johna Kerryho zlom neprinesie, keďže aj pri samotnom probléme Iraku je väčší rozdiel medzi Kerrym a "starou Európou" ako medzi Kerrym a Bushom. NATO pritom môže získať svoj bývalý význam iba vtedy, ak sa USA zblížia s Francúzskom a Nemeckom v zásadných otázkach. Pozícia Slovenska a iných postkomunistických krajín, ktoré práve vstúpili do EÚ, je v danej situácii veľmi delikátna. EÚ je silné politické spoločenstvo, kde stále narastajú tlaky na spoločnú zahraničnú i bezpečnostnú politiku. USA je vojenský hegemón, ktorý je jedinou garanciou bezpečnosti Európy.
Toto je ústredný problém aj NATO, ktoré nemôže podnikať ako organizácia na trhu svetovej bezpečnosti, pokiaľ Francúzi a Nemci vnímajú USA ako konkurenta a nie spojenca. Zhromaždenie stoviek poslancov členských štátov s týmto patom nepohne. Budúcnosť aliancie je v rukách Busha, Schrödera a Chiraca, resp. ich nástupcov. Vymieňať si skúsenosti, lobovať a zoznamovať sa za peniaze daňových poplatníkov je zbytočne drahé. Poslanci, ktorí to myslia s NATO dobre, by sa mali angažovať na domácej pôde. Napríklad tlakom na európske vlády, aby nezanedbávali vojenské rozpočty. Tie sú dôležité vnútri NATO, ale budú ešte väčšmi, ak sa naplní úpadkový scénář. Modernizačný dlh rezortov obrany je horibilný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
