odohral dvadsať predstavení. Ústrednými postavami cirkusu sú okrem riaditeľa cirkusu a krotiteľa šeliem Alexa, jeho manželka Anna, ktorá sa netradične zhostila aj úlohy principálky, a popri nich aj ich devätročný zázrak najmladší artista, malý Alex, ktorý sa už teraz pripravuje na svoje budúce povolanie a s otcom nacvičuje drezúru slonov.

Apropos, slony. Pri cirkuse sú odmalička a o týraní vraj nemôže byť reči. "Máme ich už odmalička, ja nie som drezérka, to má na starosti manžel, ale poviem vám, že oni sú ako naše deti," vraví principálka Anna, ktorá nás zasvätila do zákulisia cirkusu. A pokračuje: "Ja tam prídem, on ma chytí okolo ramien a začne ma bozkávať, a takéto veci. Nedá sa k nim chovať inak, oni už majú okolo 40 rokov, a my sme vyrastali s nimi, tak ako oni s nami. To je ako keď máte odmalička malého psíka. Podľa môjho názoru by človek musel byť nejakým vrahom, aby bol zlý na zvieratá."

K tejto komunite však patrí aj dvojica nádherných šeliem. Ale k týmto "mačičkám" už tak vrelý vzťah nemajú. "Teraz je to už iné, lebo šelma ostane vždy nevyspytateľnou, ale keď boli malé, vozili sme ich na motúziku a deti sa s nimi maznali. Teraz k nim má prístup len manžel."

Niektoré zvieratá sú dokonca pravými umelcami a predvádzajú sa, vediac, že sa na nich všetci pozerajú. "Áno, všimli sme si, že vnímajú potlesk, lebo odmala boli v manéži." Tak, ako deti a ich rodičia na cirkuse zbožňujú klaunov, cukrovú vatu, artistov, či drezúru slonov, tak ho neznášajú aktivisti rôznych zoskupení na ochranu zvierat. "Ani by som ich nenazvala ochranármi. Mám s nimi asi také skúsenosti, že je to jedna banda, ktorá nemá čo robiť a berie peniaze za to, že tu protestujú. Lebo ochranári podľa mňa nečarbú po maringotkách... Keď raz nie sú ich, tak čo by po nich mali čmárať?"

Cirkusanti sú malou skupinou ľudí, ktorých životný štýl sa radikálne odlišuje od života bežného smrteľníka. Každý predpokladá, že je to poriadna drina, ale málokto asi tuší, ako to vyzerá v skutočnosti. "Všetko ide strašne rýchlo. Ja trebárs vstávam ráno o siedmej, a tí naši zamestnanci sú ako malé deti. Treba im zaklopať na maringotku, že vstávaj, veď treba ísť do práce. Treba na všetko dozerať. Deti trénujú tak, ako je treba. Niekedy viac, niekedy menej. Inak záleží na čísle. Keď nacvičujeme, tak sa vlastne zdokonaľujeme v tréningu a pre našich artistov je to normálna vec, oni len idú do práce." Ak by ste si náhodou mysleli, že k cirkusu sa môže pridať hocikto, veľmi by ste sa mýlili. Výber je porovnateľný s konkurzom do umeleckého zamestnania: "Pozriem sa na videokazety, kde sú nahraté ich vystúpenia, zhodnotím, či sa hodia do programu alebo nie a potom utvárame program." To však neplatí o spomínaných cirkusových dietkach, ktoré rodičia zasväcujú do umenia cirkusu. Ledva vylezú z plienok a už stoja pod šapitó a usilovne cvičia. Do cirkusu sa jednoducho treba narodiť. Samotná Anna vraví: "Ja pochádzam z rodiny Berouskových, tí sú v Čechách dosť známi, aj sa o nich natočil film. Keď tak rozmýšľam, ja patrím asi k šiestej generácii."

Ak si myslíte, že najznámejší cirkus je Humberto, opäť sa mýlite. "Je to zafixované meno, a pritom cirkus Humberto, ako taký ani neexistuje. To meno sa predalo jednému cirkusu, ktorý s ním jazdí. My s manželom sme najprv tiež pôsobili v inom cirkuse. Žili sme tam ako umelci a dá sa povedať, že sme pochodili svet. Bolo to prirodzené, lebo predkovia nás oboch boli od cirkusu. Tak, ako Alexov otec a dedko. Ja robím s kruhmi a manžel je drezér, a tak sme si povedali, že si založíme cirkus."

Zžitie cirkusantov so svojím prostredím a ich zmysel pre tradíciu je neuveriteľný, takmer nikto z nich si nevie predstaviť, že by robil niečo iné. A bežný životný štýl rádového občana je im absolútne cudzí. "Teraz mám ísť na tri dni do Prahy, niečo tam vybaviť a som z toho veľmi nervózna. Tri dni preč od cirkusu...kto na to všetko dozrie."

Sťahovavý národ cirkusantov sa v zime vyberá na svoje zimovište blízko Prahy, šapitó sa na chvíľu stratí a oni nacvičujú a trénujú nové čísla vo veľkých halách, ktoré majú na tento účel k dispozícii. Deti sa samozrejme neučia v bežnej škole, mama najíma učiteľku, ktorá má na starosti ich vzdelanie. Malý Alex nám prezradil, že na časy, kedy nestál v manéži sa pamätá: "Len tak trochu, lebo v cirkuse sa mi veľmi páči." Deväťročného svetlovlasého chlapca s modrými očami, ktorý okrem artistického čísla začína cvičiť aj drezúru slonov, registrovali aj menšie diváčky cirkusu, ale podpisy si zatiaľ nepýtajú. "Vidím, že sa na, mňa pozerajú, zvláštne, ale ja im poviem, že nemám čas." A mama sa pripája : "No veď hej, už na neho začínajú brať..." Dedič 'rodinného podniku' si je vedomý svojich povinností a rodičia ho pomaličky učia všetky cirkusové pravidlá a triky. "Napríklad, slony. Tie sa môžu ľahko zľaknúť, a potom ich treba utíšiť. Môžu robiť len to, čo zvládnu." Alex by možno aj chodil do normálnej školy, ale: "Ja nemám čas. Niekedy treba cvičiť alebo niečo iné, okrem toho ja mám svoju učiteľku a do školy vlastne chodím... Ja som lepší ja sa to zvládnem naučiť aj tak."

Napriek všetkým výhodám, život cirkusanta nie je vždy ružový, lebo v prvom rade je to tvrdá drina a na zábavu veľa času neostáva. "Tak viete, že sú veci, bez ktorých sa dá zaobísť. Najhoršie je, keď neprídu ľudia. Človek je zodretý a snaží sa, takže ak neprídu ľudia, je to nepríjemné."

Žiadny tréning však nezabráni prípadným nehodám, a kedže šťastie je vrtkavé, umelci sú dennodenne vystavení nebezpečenstvu nehody. "Stalo sa veľa prípadov, aj prednedávnom to nevyšlo artistke na vysokej hrazde a spadla z výšky deviatich metrov, ale naštastie bola istená lanom, ktoré ju zachytilo. Bolo to veľké šťastie, lebo ten náraz lano nemuselo vydržať a mohlo aj prasknúť." Všetci aktéri cirkusu musia rátať aj so zranením, ktoré ich od ich životného poslania môže aj odlúčiť, lebo natoľko nebezpečné povolanie prináša tvrdé obete. "Môj brat vystupoval pri našom predstavení v Ruzini na veľkom bicykli a spadol na manéž. Potom nasledovali operácie a komplikácie , no a dodones je vlastne na vozíku. Je to veľmi rizikové. Nehody sa stávajú..."

I keď Anna má naporúdzi aj veselšiu príhodu: "Jedna naša artistka, ktorá má číslo na hrazde nosí veľký príčesok. A ako sa po nej spúštala, tak jej spadol. Ja som rozmýšľala, ako vzniknutú situáciu zamaskovať a vravím: "Dámi a páni, práve sa pozeráte na komické číslo na trapézi", ona zišla dolu, vzala ten príčesok a začala ním zametať manéž."

Cirkus si v nedeľu pobalil všetky zvery a rekvizity a pohol sa opäť smerom na východ. "V stredu máme premiéru v Trebišove, potom je na rade Vranov a neskôr, ešte nevieme, asi sa vyberieme niekde za hranice, uvidíme, kam pôjdeme ďalej." Do budúcnosti si principálka Anna neželá nič iné, len aby "to fungovalo tak, ako doteraz. Slováci sú také srdečné publikum, a dokážu oceniť ťažkú prácu. Ľudia sú tu určite vďačnejší ako v Prahe tam je to iné. Sú tam asi iní ľudia a nikomu z nás sa v Prahe nepáči. Publikum je tam akési rozmaznané. Neskôr asi pôjdeme do Francúzska, ale to ešte nie je isté, veď sa uvidí..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.