pobosorovaniam a kadejakým odháňaniam neduhov, pritom trikrát popľujeme, aby dieťaťu "neprišlo z očú", chytíme si gombík pri stretnutí s kominárom, nemáme radi trinástku a podobne.
Naši predkovia sa riadili v gazdovaní zvyklosťami a rituálmi svojich predkov, nedopustili na povery, ktoré sa stali súčasťou ich života. Mnohé mali oddávna odpozorované z prírody, preto vedeli takmer presne predpovedať počasie, správny čas na poľnohospodárske práce, liečiť dobytok, pričom si neodpustili zaužívané zariekania.
Čo píše o poverách vo svojej "Etnografii Slovákov v Uhorsku" jej autor Ján Čaplovič (1780 - 1847)? Niektoré formulácie textu a jazyk zodpovedajú vtedajšej dobe:
V pondelok začať prať sa pokladá za škodlivé. Pri ubúdajúcom mesiaci zeler, kapustu a iné rastliny, ktorých plody dozrievajú nad zemou, si netrúfajú sadiť a siať. Práve tak málo sa sadia zemiaky, repa, petržlen (perašín) a iné plodiny, ktoré rastú v zemi, pri pribúdajúcom mesiaci. Ak stojí slnce v znamení ryby, je najlepší čas na sadenie a siatie, nie je vhodný v znamení raka.
Pevne sa verí, že úroda závisí aj od rúk roľníka a záhradníka a že jeden má v tom väčšie šťastie ako druhý.
Vrabce odoženieme od siatin, ak k semenu primiešame trochu zeme z hrobu, a potom ho zasejeme. Proti krtom niet nič lepšie ako na Veľký piatok pred východom slnca hlušiť krtince cepami. V tom istom čase niektorí majitelia záhrad tuho mlátia do plotov kyjakmi a papekmi, aby bol úrodný rok a záhrady nenavštevovali zlodeji. A napokon húsenice sa zaháňajú tak, že sa položí medzi kapustné priesady kus dreva z umrlčej truhly.
Slúžka oblieva paholka vodou, keď sa večer vracia z prvého orania.
Ak ovocný strom rodí prvé ovocie, dávajú z neho ochutnať matke s mnohými deťmi, aby strom rodil ročne mnoho plodov.
Aby konope veľké narástli, poskočia si aj staré ženy na fašiangy pri muzike.
U octára sa gazdiná snaží byť hnevlivá, aby ocot bol ostrý. Octový súdoček sa nepoloží nikdy na stôl, aby sa ocot neskazil. Preto nedávajú ocot ani nikomu bez peňazí.
Kým chlebové cesto kysne, nesmie sa izba zametať, aby sa dobrota z chleba nevymietla. Cez noc sa nesmie nechať na stole obrus ani lyžička na hrnci, lebo by voľakto v dome musel nepokojne spať.
Pozerať sa cez rúrky na pálenku nie je dobré, lebo by sa dobrota pálenky pokazila. Preto sa upchávajú kúpené nové trúbky na oboch koncoch zrebami ľanu z kúdele.
Prijaté slúžky sa ponáhľajú, len čo vstúpia do domu nového zamestnávateľa, pozrieť predovšetkým do pekárnice (pekárenskej pece). Chránia sa ísť prvú nedeľu do kostola, aby si v novej službe navykli. Vystríhajú sa nastúpiť do služby v stredu alebo v piatok, lebo by im to mohlo priniesť nešťastie.
Slovákov považovali za veľmi dobrých poľovníkov a strelcov. Porovnávali ich dokonca s Angličanmi, ktorí boli náruživými poľovníkmi. Lenže poľovačka na zver bola zakotvená v tzv. malom "jura regalis" t. j. kráľovskom, regálnom práve, podľa ktorého sa "sedliakom zakazovalo poľovať v Rakúsku a iných krajinách ríše". Všetci ostatní - šľachtici, mešťania slobodných kráľovských miest, panskí úradníci mohli mať zbrane, aj poľovať. V obciach dovoľoval zákon iba niekoľko pušiek na ochranu proti besným psom alebo pri výkone nariadenia na odstrelenie škodlivej zveri. Aj v držbe pušky boli výnimky vo Zvolenskej stolici v štyroch dedinách s tzv. libertínmi alebo slobodníkmi (v Hrochoti, Môťovej, Ponikách a Lehotke), ktorí dostali výsady ešte od kráľa Mateja Korvína, obľubujúceho poľovačky. V čase lovu sa usadil na Zvolenskom zámku a spomínaní libertíni ho sprevádzali a pomáhali mu. V Rybároch mal zase svojich rybárov a v Hájnikoch strážcov a hájnikov lesov a poľovačiek. Píše o tom Hormayr v Archive z r. 1817 a zmieňuje sa o tom, že predtým za Belu IV. v roku 1250 sa volali predchodcovia obyvateľov Rybár "piscatores regales" t. j. kráľovskí rybári a obyvateľov Hájnik "villa custodum sylvarum" t. j. obyvatelia osada strážcov, hájnikov lesov.
O poľovníkoch sa zachovalo veľa historiek, ako prenasledovali dravé zvieratá, najmä medvede. Najodvážnejší boli Turčania. Najčastejšie sa s medveďmi stretávali Ľubietovčania. Zachovali sa aj niektoré povery, ktorých sa nedokázali zbaviť ani najodvážnejší slovenskí poľovníci. Píše o nich aj Ján Čaplovič v roku 1840 napríklad toto: "Keď nechcú, aby išiel poľovník na lov, zaželajú mu na poľovačke veľa šťastia a opýtajú sa, či si nezabudol doma soľ. Potom dostane zlú náladu, zriekne sa aj tej najkrajšej poľovačky, lebo verí, že mu takéto želanie prinesie nešťastie."
Poľovník sa stránil stretnutia s farárom alebo starou ženou, aby mu neprekazilo poľovačku a pokladal ich za najväčšie nešťastie. Ak niektorý poľovník viackrát strelil mimo, mal vraj počarené. Musel rozobrať celú pušku, a poprezerať každú súčiastku a presvedčiť sa, či v niektorej nie je nejaká čertovina. Potom pred východom slnka vymyť hlaveň, vyčistiť a nabiť patrón, niekoľko dní ukryť pod bránou cintorína a zavčasu ráno vystreliť do slnka, aby sa zničili bosorácke čary.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
