senzáciami. Aj keď rozvírili hladinu verejnej mienky, zburcovali políciu ako v roku 1923 bombové útoky na Podkarpatskej Rusi. Priblížime vám obdobie 20. rokov, keď sa začali v Užhorode bombové útoky na verejných činiteľov polenami s ekrazitom a v električke v Košiciach našiel sprievodca balík a v ňom v Národnej politike zabalené mŕtve nedonosené dieťa.
Z policajných raportov (hlásení) i z agentúrnych správ sme sa dozvedeli, že v polovičke februára vybuchla na četníckej stanici v Užhorode bomba. Zranila slúžku Albínu Hradillovú, zničila kanceláriu a zariadenie bytu. Na druhý deň ráno podľa správy tlačovej agentúry "vybuchla bomba v jedálni bytu zemského vojenského veliteľa pre Podkarpatskú Rus generála De Castellu, zdemolovala nábytok, roztrieskala obloky a dvere. Zranený nebol nikto, lebo byt bol prázdny. Polícia v ten istý deň zistila páchateľov a zatkla sedem osôb. Výbuch spôsobili bomby, vyhotovené z palivového dreva a ekrazitu. Poleno vyhĺbili dlátom, do otvoru umiestnili pol kila ekrazitu, zakryli ho dreveným vrchnákom z dosky a upravili tak, že nik nemohol ani tušiť, aké je to poleno." Toľko z úradného dokladu. Takto umne upravené polená atentátnici položili do "naštosovaného" dreva, pripraveného na kúrenie pred tými úradmi, kde mali naplánovaný atentát alebo chceli postrašiť niekoho z ich predstaviteľov. Poleno umiestnili vždy podľa predpokladu, kedy asi príde naň rad. Dopredu si zistili, koľko dreva približne spália v úradoch a koľko v bytoch. Ak sa takéto ekrazitové poleno dostalo do pece, bol to poriadny výbuch.
Výroba ekrazitových bômb z polien sa postupne zdokonaľovala. V Užhorode sa na ňu špecializovala skupina, ktorá zároveň organizovala v Československu protištátne akcie a atentáty vo verejných budovách i bytoch reprezentantov vojenskej a civilnej správy. Dodávateľom ekrazitu i inštruktorom v jednej osobe bol šéf maďarskej propagačnej kancelárie v Miškolci major Neviczký. Hlavným páchateľom v spomínaných dvoch prípadoch bol roľník Pavol Hripák z Radvanky. Osobne ho zaškoľoval do výroby polenovej bomby major Neviczký v Miškolci. Hripák získal ďalších dvoch spolupracovníkov - tiež z Radvanky - Andreja Ködölesa a Vladimíra Oeryho. U nich našla polícia tri bomby pri domovej prehliadke. Ďalšie hodila dvojica do rieky Uh. Tri boli určené pre výbuch na užhorodskej železničnej stanici osvedčeným spôsobom - do pecí - a tri, ktoré hodili do Uhu, zase pod vlak na koľajnice. Oery bol bývalý železničný zamestnanec, nakoľko ale nezložil sľub vernosti republike, prepustili ho. Podľa Hripákovej výpovede nebolo vôbec ťažké získať ho za spolupracovníka pre atentáty, lebo v nich realizoval svoju "odplatu" za prepustenie. Polícia našla u neho 12 kg ekrazitu. Polená, do ktorých ho vložili, boli na nerozoznanie od iných. Už ich neprikrývali vrchnákmi z dosák, ale po výbere vhodného polena ho rozrezali na polovičku, potom vyvŕtali dieru, naplnili výbušninou a zlepili. V Košických úradoch "mal na starosti" polenové atentáty študent medicíny Kalmár, tiež Neviczkého odchovanec, v Bratislave a v Prahe jeho kolegovia. Všetkých zadržali.
Medzi senzácie zaradili Košičania udalosť, ktorá sa stala koncom februára, keď vo vozni električky číslo 1 ležal na sedadle balík, ku ktorému sa nik nehlásil. Sprievodca ho otvoril a bolo v ňom čosi zabalené do Národnej politiky. Dal zastaviť električku, zavolal políciu a tá našla v novinách mŕtvy plod dieťaťa.
Na druhý deň ohlásila na polícii stratu balíka košická pôrodná asistentka. Pomáhala pri náhlom pôrode manželke istého rotmajstra, ktorej sa narodilo mŕtve dieťa v šiestom mesiaci tehotenstva. Mŕtvolku zabalila do novín a položila do škatule od cukríkov, aby ju odniesla na prehliadku k mestskému lekárovi Dr. Mossonyimu. Všetko bolo teda regulárne, na naše pomery neobvyklé, ale pred 81 rokmi nie nezvyčajné. Hoci, kým sa vec nevysvetlila, patril tento prípad medzi senzácie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
