najstaršieho tenisového turnaja na svete, ale ešte viac to, že táto krajina je kolískou futbalu so všetkým, čo k tomu patrí. Túto skutočnosť často umocňujú plné štadióny v Londýne, v Manchestri, Liverpoole, či iných mestách, rovnako i neutíchajúca láska divákov k tejto hre, ktorí nezatracujú svojich miláčikov po prehre. Je to napokon aj logické, lebo na anglických kobercoch hrá veľa hviezd svetového futbalu, ktoré to vo veľkej konkurencii nemajú nikdy ľahké, ale hrajú vždy tak, aby rozdávali radosť a nesklamali dôveru. Keďže pôžitok z hry dominuje nad zaslepeným pohľadom na výsledky, vládne tu vzájomná úcta a pochopenie, takže v takomto ovzduší je čo vychutnávať a oslavovať. Kto by si však myslel, že Anglicko pozná len londýnske celky Arsenal, Chelsea, Tottenham, alebo Manchester United, či FC Liverpool a že títo velikáni oberajú divákov o športové zážitky z atletiky, rugby, jazdectva, poriadne by sa mýlil.

Anglicko je síce hrdé na to, že ho považujú za kolísku futbalu, ale zďaleka nežije len touto ľudovou zábavou. Dalo by sa povedať, že každý priaznivec si príde na svoje, lebo si tu nájde niečo zo svojho obľúbeného športu v tom najkrajšom vydaní. Neklamným dôkazom tohto tvrdenia sú aj slová dlhoročného známeho čestného predsedu MMM Jána Margitu. Mal nevšednú radosť, keď si nedávno mohol pozrieť maratón v Londýne, kde si vlastne do detailov opäť potvrdil staré overené skutočnosti. Preto aj začal slovami, ktoré majú spoločnú niť:

"Zaujímavé je, že myšlienka organizovať maratónske behy sa rozrástla hlavne zásluhou iniciatívy jednotlivcov. Jasným príkladom je náš košický Medzinárodný maratón mieru. Pán Ing. Vojtech Bukovský bol na olympiáde v Paríži v roku 1924, kde videl maratónsky beh, ktorý reprezentuje historickú minulosť jedinečným spôsobom. Veľmi sa mu zapáčil ako prelom odvahy a sily človeka, takže prišiel k záveru, že by bolo treba čosi podobné zorganizovať aj u nás. A z tejto myšlienky sa zrodil v našej metropole východu maratón. Keď som pri terajšom pobyte v Anglicku čítal noviny, zistil som, že na základe takého istého pozadia vznikol tento vznešený beh aj v Londýne. Pochopiteľne, s tým rozdielom, že pre zmenu sa stal pre Angličanov vzorom New York, kde na maratóne v roku 1976 štartoval olympijský víťaz z roku 1956 v Melbourne Christopher Brasher, ktorý triumfoval v behu na 3000 m prekážok. Keď sa po pretekoch vrátil do Londýna, nadviazal kontakt s novinami Observer a začal propagovať maratónsku myšlienku v Anglicku. Zdôrazňoval, že hlavné mesto má pre tento beh všetky predpoklady, lebo je veľké, žije športom, a získal si ľudí až natoľko, že ešte v tom istom roku teda sedemdesiatom šiestom sa konal prvý ročník. S týmito pohľadmi sa vraciam k maratónu, ktorý som videl nie priamo v uliciach Londýna, ale na televíznej obrazovke zásluhou stanice BBC, lebo vonku bolo sychravé počasie, ochladilo sa, miestami pršalo. A urobil som dobre, lebo byť na maratóne, a stáť na jednom mieste, to je otázka desiatich sekúnd, počas ktorých sa vám bežci mihnú pred očami, ale tým, že som ho sledoval na obrazovke, mal som prehľad od mohutného štartu až do jeho skončenia. Pre oči odborníka to bola priam fantázia, ako organizátori mali všetko premyslené, dokonale využili i vymoženosti modernej techniky, vďaka ktorej pretekári mali na tretrách čipy. Nik teda nebol ukrátený, lebo jeho čas začne časomer merať až vtedy, keď prejde štartovú čiaru, hoci je trebárs dva kilometre vzadu, takže jeho výsledný čas v cieli reálne zodpovedá skutočnosti. Chvalabohu, to sa už aj u nás v Košiciach uplatňuje, takže každý vie, aký dosiahol výsledok."

Bol zaiste čas robiť si konfrontáciu, porovnávať, ba aj stále objavovať niečo nové. Predsa každý maratón je iný? "Máte pravdu. Sedel som v hoteli, pozeral sa na maratón a porovnával som ho s naším košickým. Rozdiel pri oboch podujatiach je v tom, že do ulíc Londýna sa vmestí obrovské množstvo ľudí, lebo mesto je situované tak, že beh možno zorganizovať bez narušenia mestskej dopravy. Keď som týždeň pred týmto maratónom pozeral prenos z Paríža, český komentátor Eurosportu Štěpán Škorpil spomenul, že sa v meste na Temži očakáva 65 tisíc štartujúcich. Čakal som, či sa táto predzvesť splní. Žiaľ, nestalo sa, čo malo možno na svedomí aj počasie, ktoré mohlo amatérov, či sviatočnejších pretekárov odradiť, ale aj tak na štart prišlo 32 999 ľudí, do cieľa dobehlo 31 796 pretekárov, z toho 8349 žien. To je fantázia. V našich podmienkach je to nepredstaviteľné. A čo sa mi najviac páčilo, bežci odhliadnuc od špičky, ktorá bojovala o nejaké privilégium a dobré časy, lebo tu bola súčasne kvalifikácia pre olympijské hry v Aténach v mnohotisícovej skupine v Londýne ma doslova fascinovali. To bola jednoducho ľudová slávnosť, ktorá sa prejavila tým, že pretekári bežali v rôznych krojoch, či maskách. Tak som videl napríklad žlté kurčiatka, či mladých manželov, čo tlačili pred sebou kočík so svojou štvorročnou ratolesťou, ďalší rodičia mali dieťa na pleciach, bežali tiež dievčatá, ba v dlhom pelotóne nechýbal ani pretekár, ktorý mal oblek pripomínajúci tortu. Predstavte si a v takejto podobe dobehol do cieľa...Na trati ma upútali šiesti v plnej poľnej, bežali vo vysokých kanadách a pretrhli tiež pásku. Ľudia boli vynaliezaví, urobili z maratónu bežecký karneval a celkove prispeli k prejavu dobrej vôle, mali radosť z behu i z toho, čo robili, a čo sa im podarilo. Z veľkej masy pretekárov, ktorá nesúťažila o najvzácnejšie vavríny, ale bežala kvôli svojmu zdraviu, nikomu nerobilo problém, ani starosť, zastaviť sa pred televíznymi kamerami na rozhovor, podeliť sa so svojimi dojmami z trate. Vôbec žiadnemu neprekážalo, že za krátky čas ich predstihlo možno aj sto pretekárov, lebo im nešlo o umiestnenie, ale o dobehnutie do cieľa. A keď sme vyšli v podvečer do ulíc, videli sme, ako sa mnohí unavene vracali domov, ale z tvári sa im zračila radosť a šťastie, že majú maratón za sebou." Nuž, takýto sviatok bol naozaj nie každodenný, ale pritom mimoriadne dojímavý? "Na londýnskom maratóne sa mi takmer všetko páčilo. Na chodníkoch bolo aj dosť ľudí, ale najmä pri kráľovskom paláci, v ktorého blízkosti bol cieľ, mi chýbalo jedno: ako usporiadatelia pekne zorganizovali štart, tak znehodnotili maratón po tom, keď už pretekári boli v cieli, kde po vyvrcholení behu a veľkej drine prišli spolu s divákmi o najkrajšie chvíle, ktoré by mali byť odmenou pre najlepších. Chýbal mi stupeň víťazov, a tým aj najúspešnejší pretekári na stupňoch, nedočkal som sa hymny z krajiny víťaza, ani vztýčenia štátnej zástavy, hoci na významných podujatiach takýto ceremoniál patrí medzi neodmysliteľnú súčasť pretekov. Nechcem nič znehodnocovať, ale tak to nejako vyzeralo niekedy u nás na Športových hrách mládeže, kde odovzdávali diplomy z ruky do ruky. Z toho som bol po skutočne krásnych pretekoch rozčarovaný, nevraviac, že v okolí cieľa sa tiesnilo skutočne veľa divákov, ktorí vytvorili peknú kulisu. Záver maratónu s košickým nemožno porovnať. Hlavne, keď som si premietol nádherný ceremoniál na MMM, keď pretekári pri Slovane nastúpia na stupeň víťazov, v pozadí vyčnieva historický Dom, z rúk najlepších vyletia holubice, na počesť víťaza zaznie hymna, čo je aj pocta mimoriadneho uznania pre pretekára, ktorý prišiel trebárs z ďalekej Kene, či inej krajiny. Je to krásny obraz a nevšedný zážitok pre všetkých, čo som si uvedomil ešte viac v Londýne. Ono pravdou je aj to, že náš maratón je oveľa starší a z roka na rok sme sa ho snažili nejakými maličkosťami zlepšovať a okrašľovať. My sme svojho času zaviedli pri štarte aj sľub rozhodcu a pretekára, ktorý skladal napríklad čs. reprezentant Kantorek, alebo iný špičkový pretekár, čiže naše podujatia sme sa snažili obohatiť aj

Slová skúseného funkcionára Jána Margitu majú svoju vážnosť, veď tomuto namáhavému športu venoval desiatky rokov plodného života. Navyše, bol jedným z kľúčových organizátorov MMM, ba čo viac, videl aj veľa maratónov v zahraničí. Z každého určite získal niečo nové, alebo si potvrdil svoje názory. Napokon, mal z čoho... "V roku 1956 som videl tento beh na majstrovstvách Európy v Belehrade, ďalší potom vo Viedni, maratón v holandskom Enschede ma zlákal päť či šesťkrát, ďalšími zástavkami sa stali Berlín, Karl-Marx-Stadt, v roku 1969 Atény, kde som bol vedúci čs. výpravy. Na tejto disciplíne som si zgustol aj na OH 1972 v Mníchove, ak sa nemýlim, mal som možnosť sledovať asi 15 významných maratónov na európskom kontinente. Aj v pokročilom veku mám rád šport. Netajím, že srdce mi pri mojom obľúbenom behu predsa len trochu viac zaplesá. Keďže nemám kalendár medzinárodných podujatí, potešilo ma, keď týždeň pred odletom do Londýna mi syn Štefan, ktorý tam denne pred zrakmi 3300 divákov na veľkej opernej scéne vystupoval, zatelefonoval, že práve počas môjho pobytu je 18. apríla na programe aj maratón, čo už vo veľkom avizujú plagáty a rôzne iné pútače. Tejto správe som sa skutočne potešil ako malý chlapec... Byť svedkom nevšedného podujatia a sledovať umenie bežcov z Kene to je vždy veľký zážitok. O ich súčasnej sile svedčí aj to, že triumfovali ako v Bostone, tak aj v londýnskych uliciach, kde dosiahli lepšie časy, ako na americkom kontinente. Z mužov zvíťazil Evans Rutto, zo žien Margaret Okayoová. Hoci zo začiatku sa táto pretekárka prepadla a zdalo sa, že zostane v poli porazených, postupne sa prebrala, prepracovala na čelo a zvíťazila presvedčivým rozdielom i výborným časom 2:22:36 hod. Jej umenie akoby postupne podporilo aj počasie, pretože pre diváka nebolo síce práve najideálnejšie, ale teplota okolo 12 až 14 stupňov, so slabým dažďom a bez vetra, to bolo pre tento šport jedinečné a pomohlo pretekárom dosiahnuť ozaj dobré výkony."

Dlhoročný funkcionár chodí všade s otvorenými očami. Čo ešte počas svojho pobytu postrehol? "Nepoviem nič nové, že v roku 1948 bol po druhej svetovej vojne Londýn prvým letným dejiskom OH, a teraz sa má rozhodnúť o tom, kto bude ich organizátorom v roku 2012. O túto poctu sa znovu vážne uchádza aj hlavné mesto Anglicka, kde nielen vidieť, ale aj počuť, ako sa organizátori pripravujú na toto najväčšie a najkrajšie svetové podujatie, ktoré chcú dostať do svojho vienka. Tak napríklad v týchto dňoch už usilovne pracuje skupina odborníkov a pomocníkov na komplexnej príprave hier. Angličania sú pred prestavbou známeho futbalového svätostánku vo Wembley pre 90 tisíc divákov, ktorý je momentálne z polovice zbúraný, lebo architekti majú pripravené nové projekty, prácu na hyperštadióne vyčíslili na 70 miliónov libier. Riešia tiež otázku letísk, lebo dnešné hlavné mesto pomaly nestačí prijať pravidelných návštevníkov, nevraviac, že ich nápor sa výrazne zvýši počas olympijských hier. Nuž, pracujú na modernej infraštruktúre, keď chcú napríklad pomocou súprav metra urýchliť cestu na štadióny, na ktoré dovezú divákov prakticky až pred brány. Tým budú mať cestu na podujatia a najväčšie športoviská čo najjednoduchšiu, prestane ich trápiť hlavolam s prestupovaním z jednej stanice na druhú a dostanú sa viac-menej priamo do útrob štadióna, alebo pri ceste späť prakticky až do letiskovej haly na odbavovaciu rampu."

Čo nevidieť, Londýn čaká tak trochu kus tohtoročnej olympijskej atmosféry..."Duch veľkých Hier zachváti toto mesto už v júni, keď olympijský oheň na ceste do Atén poputuje cez hlavné mesto Anglicka. Organizátori robia veľkolepé prípravy na jeho dôstojné privítanie, vyberajú popredných domácich reprezentantov, ktorí ponesú pochodeň. Súčasne to má byť aj prvý signál, že Angličanom sa blýska nádej v roku 2012 usporiadať a zorganizovať veľké olympijské hry. Akoby na každom kroku bolo cítiť, že v tejto krajine je to najbližšia úloha všetkých obyvateľov, ktorí majú vrelý vzťah k športu, o čom som sa nedávno presvedčil vari na každom kroku." Aj to sa teda deje na Ostrovoch, ktoré poznáme hlavne cez futbal, ale je dobré zoznámiť sa s nimi aj inými zaujímavými pohľadmi, ktoré sú zdrojom ďalšieho neoceniteľného a vzácneho bohatstva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.