nositeľkou mnohých cien za herectvo, ale je známa aj ako spisovateľka. Tvrdí o sebe, že je sebestačná, všetky predstavenia si pripravuje a organizuje sama a vystupuje len tam, kde ju pozvú. Milka Zimková. Košičanom sa táto dáma predstavila v dvoch monodrámach Čas kikiríkania a Neveľo nas idze, neveľo nám treba. Ešte predtým však Korzáru poskytla tento rozhovor.

Hovorí sa, že človek po celý život čerpá z toho, čo zažil v detstve. Ako si vy spomínate na to svoje?

- Myslím, že každý človek rád spomína na svoje detstvo. Isteže, sú aj prípady, keď bolo smutné, no čím sme starší, tak sa nám tým viac javí v ružovejších farbách, než bolo. Ale ja som mala naozaj krásne detstvo späté s prírodou i s robotou. Naša dedinka je maličká a končí sa pod lesom, takže to nie je jedna z tých prechodných dedín, kde sú cesty. Naša dedinka je veľmi krásna, veľmi ma obohatila najmä o pohľad na prírodu, na človeka, na robotu.

Získali ste tam pozitívny vzťah k fyzickej práci?

- Aj k fyzickej práci. Ja veľmi rada pracujem, veľmi rada varím, ale rada robím najmä so zemou, s hlinou. U nás bolo všetko spojené s robotou, už o štvrtej ráno sa vstávalo, to bolo samozrejmé. Každý mal svoju prácu, a nikto sa nedohadoval, že ty toto, ty toto. Vedeli sme čo máme robiť a robilo sa.

Takže nikto nevyjednával, že sa mu nechce alebo že sa musí učiť?

- Nie. Hoci nemôžem povedať, že by nás boli nútili, to nie. A škola sa u nás vždy rešpektovala. Tá bola na prvom mieste. Ale práca bola taká samozrejmá... A mne to aj vyhovovalo. Ja som rada robila, rada som chodila na pole. Manuálna robota mi totiž šla omnoho lepšie ako nejaké maličké piplanie sa.

Inklinovali ste už od malička k herectvu?

- Áno. Už ako 6 ročná som si hrala. Potom som robila ochotnícke divadlo a podala som si prihlášku na VŠMU. A tak sa stalo, že ma vzali. Takže som herectvo aj vyštudovala. Od malička som vlastne ani o ničom inom neuvažovala, tak hlboko to vo mne bolo.

A aké boli reakcie v takej malej dedinke na váš nápad študovať herectvo?

- Nevedeli to veľmi pochopiť. Vraj načo študovať herectvo, ´šak´ divadlo som ´bavila´ aj keď som školu nemala. A ešte vysokú! Aj mama vravela, že keď už, ta za ´dochtorku abo učiteľku´, ale že herečka? To bolo pre nich nepochopiteľné. Potom sa s tým už, samozrejme, zmierili, zvykli si.

Boli ste od detstva odlišná od svojich rovesníkov?

- Ja som s rovesníkmi bola veľmi málo. Skôr som vyhľadávala samotu alebo som čas trávila so staršími ľuďmi. Aj keď sme pásli kravy, nebola som s deťmi, ale tam, kde som si mohla niečo vypočuť, priučiť sa. Bola som zvedavá. A myslím, že sa mi to aj vyplatilo.

Keď ste odišli do Bratislavy, nepociťovali ste niekedy handicap, že ste z vidieka?

- Nie, nemala som ani komplexy, nič. Už som mala za sebou aj gymnázium v Prešove a od svojich kolegov som sa ničím nelíšila. Ani prízvukom... Dávala som si pozor, pretože moja práca si to jednoducho vyžaduje. Ale boli to hodiny cvičenia. Síce sem-tam ešte poviem nejakú vetu po šarišsky, ale to je už naschvál, lebo sa nazdávam, že je to súčasť môjho myslenia a som hrdá, že to môžem takto prezentovať. A nech si každý myslí, čo chce.

Po vysokej škole ste nemali veľmi dobré skúsenosti s hľadaním angažmán, keď ste neuspeli v martinskom divadle a v Trnave ste dostali šancu iba pri naštudovaní jednej postavy za celú sezónu. Netúžili ste to vtedy vzdať?

- To boli veľmi zlé skúsenosti, ale ono všetko zlé je na niečo dobré. Ani vtedy som to netúžila vzdať. Práve naopak, čím viac som nemala úspech nájsť si miesto, tým viac som si hovorila: "Ja vám ukážem, že som to nemyslela márne a budem herečka."

Takže ste typický Lev bojovník?

- Asi áno.

Čo je ešte z povahy Levov pre vás typické?

- O Levoch sa hovorí, že sú tvrdohlaví, tak to teda som. Ale vraj sú to aj veľmi veľkorysí a verní ľudia. Ja nemám veľa priateľov, ale tých čo mám, tak to sú naozaj moji priatelia. Ja sa nerada rozptyľujem medzi mnoho ľudí, vecí... Mám svoj okruh, svoje zásady, až také, povedala by som, skoro konzervatívne. Aj čo sa týka obliekania. Napríklad tento kostým, čo mám na sebe, som si šila pred 13 rokmi. No tak je mi už troška tesný (úsmev), ale prosto, nikdy som sa neriadila podľa módy - v oblečení ani v názoroch. Moja dcéra mi síce často vyčíta, že som predpotopná, ale ja jej hovorím: "A čo mám chodiť ako ty?" Veď minule som šla po meste za ňou a ona tam šla ešte s kamarátkami. A všetko to malo čierne ´nohavčiská´, nejakú bundičku a ja som vôbec nevedela, že predo mnou ide moja dcéra. Všetky totiž boli rovnaké. Až keď sa otočila bokom, tak som si uvedomila, že je to ona. Tak reku, mám byť taká ako ty? Však si ako jedna ovečka zo stáda. Ale zas, ona nie je predpotopná. Ona ide s módou... A tú čierňavu, keď má na sebe... Ja čiernu farbu nemôžem ani vidieť. Mne sa to vždy spája so smútkom a to nemám rada. Keď odišli moji najmilší, aj vtedy som dlho čierne nenosila, lebo však smútok sa dá prejaviť iným spôsobom. A čierna farba ani nie je farba, to je špina.

Čo bolo pre vás impulzom vydať sa na neprebádanú pôdu divadla jedného herca?

- Spočiatku to bola z núdze cnosť, ale potom už nie. Teraz som rada, že mám túto formu vyjadrovania, už by som nemenila. Boli aj chvíle keď mi už nebohý pán profesor Huba, ktorý bol šéfom činohry v Národnom divadle (ND), ponúkal či by som nešla hrať do ND. Ale už som nechcela. Už by som to nedokázala. Tu som sama sebe paňou, robím si čo chcem. A tam by som musela poslúchať a čakať na milosť a nemilosť, či ma obsadia alebo nie. To už nie je pre mňa.

Lákala vás v monodrámach aj veľká možnosť sebavyjadrovania?

- Ja som veľmi chcela hrať. Počiatky boli také, že som sa potrebovala herecky uspokojiť. Teraz už skôr hľadám v monodrámach formu komunikácie s divákom hovorím, čo ma trápi, čo ma gniavi. Už to nie je len herecká komunikácia, to mi už nestačí. To mám už dávno za sebou. Teraz je to skôr môj postoj k svetu a toto je úžasná šanca ako prísť pred diváka, pozerať sa mu priamo do očí... A divák je tvor veľmi vďačný. Ak ho my neoklameme, on nás tiež nesklame. To už som si za tých 27 rokov overila.

Východniarom je pripisovaná výbušnosť, temperamentnosť, impulzívnosť a vy na prvý pohľad pôsobíte veľmi seriózne a pokojne. Alebo je to len zdanie?

- Myslím si, že áno. Ja asi len tak pôsobím, lebo ja som tiež taká ´kus šaľena´.

Pásla kone na betóne bola spočiatku poviedka, neskôr monodráma, diváci ju však poznajú aj z filmového prevedenia. Aká bola pre vás táto debutová filmová skúsenosť?

- Keď ma oslovili z Koliby, že by chceli scenár, tak som sa spočiatku bránila, lebo je rozdiel napísať monodrámu a napísať fimový scenár. Ale napokon som sa na to dala. A bola to síce nová, ale veľmi zaujímavá skúsenosť. Aj samotná filmovačka bola veľmi dobrá. Zvlášť ten prvý diel sa robil v takej pohode, že doteraz, keď stretnem nejakých starých filmárov z Koliby, tak mi hovoria, že to bola najkrajšia filmovačka, na akú si spomínajú. S pánom Uhrom sme to vtedy urobili veľmi rýchlo. Film bol za tri týždne hotový.

Johanke ste vo filme našli aj chlopa, lebo vraj "nemaš chlopa, nemaš pravdy"...

- No, to síce hovoria moje hrdinky, ale ja s nimi celkom nesúhlasím. Ja žijem už skoro 20 rokov sama, ale žeby mi ten ´chlop chyboval´ nemôžem povedať. Akurát čo mi chýba, že nemám komu pravidelne variť, lebo deti už len sem tam prídu a ja tak rada varím. Niekedy aj v noci vstanem a keď mám na niečo chuť, tak si navarím.

Nepremýšľali ste o pokračovaní Koňov na betóne?

- Nie, načo? Už som sa k tomu problému vyjadrila, navyše to už ani nie je aktuálny problém. Vtedy to bolo aktuálne, to družstvo a tak... Vtedy bol taký veľmi rýchly prerod tej dediny, rýchlo vykvasený... Teraz mám iné problémy. Nový scenár na film je o týraní žien, čo je veľmi aktuálny fenomén, aj keď sa o ňom dlho nehovorilo. A myslím, že je načase, aby sa o ňom hovoriť začalo.

Hoci ste hrali aj v troch iných tituloch, ľudia si vás zaškatuľkovali práve do už spomínaných filmov. Neprekážalo vám to?

- Trošku prekážalo, ale tí, čo ma poznajú aj z iných postáv, si to napokon uvedomia. Aj teraz som v Prahe robila celkom inú postavu.

Ponuku na istý film ste odmietli, lebo vaša postava mala tancovať hore bez. Kde sú vaše hranice, za ktoré nie ste ochotná ísť?

- Tam sa mi to nevidelo nutné. Nakoniec to robila Ivana Chýlková a bolo to, povedala by som, že až trápne. Ja som pánovi režisérovi aj navrhovala, že by som mohla mať nejakú peknú kombinačku, veď to je ako letné šaty, ktoré sa teraz nosia. No on na tom trval. Tak reku dobre, no škoda. Ale nebanujem. Videla som to a vôbec to nebolo nutné, práve naopak. Viete, ukazovať sa ešte v 18-ke, ale nie už žena okolo 40-ky ešte po dvoch deťoch. Hoci, aj keby som mala 18, aj tak by som to nezobrala.

Čo ešte rozhoduje či ponuku zoberiete?

- Teraz sa nič nerobí, tak niet čo odmietať. Sú chvíle, keď by som už aj niečo zobrala. Hoci som odmietla aj postavu pána Luthera vo filme o Dr. Jeseniusovi, lebo ma neoslovila a potom ešte jednu krásnu rolu, ktorú potom hrala Catherine Denevue. No mala som ísť na dva mesiace do Sýrie a vtedy ešte deti chodili do školy. Potom mi to aj bolo ľúto, lebo som ten film videla. Bol o európskej žurnalistke, ktorá šla do púšte niečo natáčať. C. Denevue za to dostala aj nejakú cenu. To mi bolo ľúto. Keby to bolo teraz, tak by som neváhala. Deti ma už nepotrebujú a možno sú aj radi, keď ma nevidia(smiech). Ale vtedy to bolo v takom štádiu, že sa nedalo.

Aké nesplnené sny a priania ešte máte?

- Ja som šťastný človek. Môžem ďakovať Pánu Bohu alebo neviem akej vesmírnej sile, že ma obdarili takou možnosťou, pretože ja mám svoju robotu veľmi rada, nevedela by som bez nej žiť. Jedine čo mi chýba je, že je málo príležitostí, je bieda v kultúre. Niekedy som musela predstavenia odmietať, dnes je to o inom...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.