reprezentatívnu vzorku svetových štátnikov. Nechýbal ani Rudolf Schuster (pre ktorého to bola labutia pieseň na medzinárodnom fóre). Leví diel pozornosti však pútali dve hlavné postavy - Gerhard Schröder a George Bush.
Prítomnosť nemeckého kancelára je doslova historická, keďže v jeho osobe sa týchto osláv prvýkrát zúčastnila hlava porazenej mocnosti. Ide o taký vážny prielom, že jedny francúzske noviny dokonca napísali, že až toto "znamená definitívny koniec 2.svetovej vojny". Je to hodnotenie premrštené, skôr sa dá povedať, že bolo prekročené akési posledné tabu; vojnoví veteráni (najmä britskí a americkí), ktorí sú skutočnými hrdinami každoročných osláv, dávali vždy hlasno najavo, že pozvanie Nemcov by vnímali ako akési znesvätenie svojich zásluh. Je známe, že už pred desiatimi rokmi, na 50. výročie, vtedajší francúzsky prezident Mitterand pozval Helmuta Kohla; kancelár však odmietol, keďže ako neplnoletý bol v roku 1945 sám mobilizovaný do wehrmachtu a jeho starší brat v Normandii padol. V pozadí Kohlovho rozhodnutia bola ale určite aj empatia k veteránom (ktorých rady za desať rokov podstatne preriedli). Vzťahy Francúzska a Nemecka však boli už za Kohla vynikajúce a to, že "dlhá cesta Nemecka na Západ je skončená" (Schröder), sa dalo spokojne konštatovať aj pred desiatimi rokmi.
Ak teda dnes Schröder na pozvanie Chiraca prišiel, a to bez nejakých zábran či váhania, jeho prítomnosť nesie skôr inú symboliku: Operácia Overlord, ktorá položila základy transatlantického spojenectva, je už iba spomienkou a nenesie pre Európu iný odkaz, ako memento pred hrôzami nacizmu a fašizmu. V tomto zmysle bol Schröder dokonca významnejšou celebritou ako Bush. Rozmer vojenského víťazstva spojencov nad nemeckými armádami, ktorý bol vždy doteraz prvotným obsahom týchto osláv, sa so Schröderom medzi prítomnými štátnikmi potichu rozpustil. A teda aj - celkom nenápadne - trochu sa odsunul do úzadia aj význam roly tých, ktorí na plážach Normandie položili svoje životy. Práve preto jeden britský denník napísal, že účasť nemeckých politikov bude nevhodná dovtedy, kým zo sveta živých neodíde aj posledný veterán.
Bolo by asi nespravodlivé povedať, že Schröderova účasť vyhovovala predovšetkým záujmom Chiraca, ktorý z Nemecka urobil svojho hlavného spojenca pri tvorbe európskej "mocnosti". Symbolické je však aj to, že práve oni dvaja tvoria jadro európskej i svetovej opozície proti George Bushovi, ktorý na ceremoniáli zastupoval krajinu, ktorej vojenská účasť nielen na vylodení v Normandii, ale vôbec na víťazstve nad Hitlerom bola kľúčová. Hoci odzneli mnohé ubezpečenia o "zdieľaní spoločných hodnôt" (a pod.) a vzťahy sa v poslednom čase navonok upravili, rozpory medzi francúzsko-nemeckým "motorom Európy" a USA bolo cítiť aj pri kladení vencov na hroby amerických vojakov. Sú dnes hlbšie ako kedykoľvek za uplynulých 60 rokov. A protiamerické nálady európskej verejnosti neboli nikdy také virulentné ako dnes.
To je veľký paradox tohto výročia: Kde by sme my všetci aj so Chiracom a Schröderom boli, keby Američania v júni 1944 povedali, že ich do Európy nič nie je? A čo by bolo, keby nechali Európu napospas osudu už tridsať rokov predtým? A ako by sme vyzerali, keby nedržali na uzde sovietskych boľševikov päťdesiat rokov potom? Nebola by tu dnes žiadna Európska únia, ale len púšť, masové hroby a gulagy. Trikrát v 20. storočí stála Európa na prahu samozničenia a trikrát ju zachránili - USA.
Američania sú omylní, lebo sú tiež iba ľudia. Ale nedá sa im uprieť jedna vec - ak sa už niekde vylodia, nezabíjajú civilov (teda nie programovo), neberú ich do koncentračných táborov, nikoho neokradnú ani neuvrhnú do otroctva. Na čele so Chiracom a Schröderom dnes "stará Európa" kritizuje USA za (naivný?) pokus inštalovať slobodu a demokraciu v Iraku; kde by ale bol tzv. európsky sociálny štát, keby po vylodení v Normandii nenasledoval Marshallov plán? Nacizmus a komunizmus, dve najzvrhlejšie ideológie a režimy 20. storočia, neprišli z Ameriky, ale vymysleli sme si ich my v Európe. Dávno by sme neboli, keby nám USA nepomohli - o tom by mala byť terajšia oslava. Menej o zabúdaní a skrytej relativizácii vecí tým, že do zákrytu postavíme víťazov aj porazených. Nemala by byť ani o poučovaní víťaza, že hodnoty, ktoré vyznával, keď Európe pomohol, dnes už neplatia, lebo sme si vymysleli nové - multipolárny svet a multikulturalizmus. Nemusíme veriť Bushovi na slovo, ale už len z úcty k vlastnej histórii by sme mali rešpektovať jeho pohľad, že militantný islamizmus je na prahu 21. storočia rovnakou hrozbou, akou boli fašizmus a komunizmus v dvadsiatom. Aj taký je odkaz operácie Overlord.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
