dohodu so zástupcami petičného výboru majiteľov pôdy, ktorí doteraz nesúhlasili so štátom navrhnutou tzv. znaleckou cenou. Rusko môže oslavovať - zápletka sľubovala oveľa tvrdší a dlhší súboj (Ján Slota ho však aj tak nezvládol - odišiel po 2 hodinách jednania). Víťazstvom ministra predovšetkým je, že výbor už nebude obhajovať záujmy tých vlastníkov, ktorí s dohodou uzavretou v utorok nesúhlasia.
Samozrejme, výhrou Ruska je i samotný dosiahnutý "kompromis". Vo vojne nervov a vyhrážok mazaný obchodník, vytrénovaný stovkami podobných rokovaní, neskúsených "dedinčanov" (terminus technicus Slota) doslova zvalcoval. Ústupok, ktorí petičiari vybojovali, je zanedbateľný - za každý hektár inkasujú najvyššiu cenu spomedzi troch znaleckých posudkov, ktoré sa, údajne nezávisle na sebe, vypracovali. V slovenských korunách to je rozdiel zhruba 10-15 Sk na štvorcový meter. Čiže de facto odchod bez pocty. Alebo - obchod bez cti. Ak cenu, ktorá v priemere robí 146 Sk na m2, všetci vlastníci odsúhlasia, je po boji. A KIA môže po 31. auguste preberať svoje pozemky. O tom, ako skvele Rusko z biznisu vyšiel, najlepšie hovoria majiteľmi požadované ceny - od 300 do 350 Sk za m2. Pričom pred niekoľkými dňami ešte lietali aj cifry typu 700.
Interesantné a dosť nezrozumiteľné je, že medzi objednávateľmi cenových odhadov nie sú vlastníci - jeden znalecký posudok si nechalo vypracovať ministerstvo, druhý obce a tretí mesto Žilina. Majitelia sa teda nemali ani o čo v rokovaniach oprieť; filozoficky síce hovorili pravdu, že "trhová cena", o ktorej je reč v zákone, nie je odhad znalcov, ale výsledok dohody medzi predávajúcim a kupujúcim. To je fakt - platný všade vo svete. Zákon je však nezmyselný sám osebe, keď za trhovú cenu pre účely vyvlastnenia (teda po nedohode) označuje "cenu určenú znaleckým posudkom", pričom ako vodítko sa berie cena "porovnateľnej nehnuteľnosti na rovnakom (porovnateľnom) mieste, v rovnakom čase a kvalite". To jednoducho znamená, že kupujúci (štát) vôbec nemusí hľadať dohodu. Len si počká a potom vyvlastní. Ústava zároveň hovorí, že "cena musí byť primeraná". Zákon v dnešnom znení to ignoruje - primeraná môže byť len taká, ktorá zohľadňuje všetky aspekty, vrátane toho, že o nejakú lokalitu je zvýšený záujem. Prečo je z hľadiska výpočtu ceny podstatnejšou vlastnosťou poľnohospodárska bonita pôdy ako záujem zahraničného investora?
Fakt je, že inštitút vyvlastnenia vo verejnom záujme je bežný vo svete a hoci liberálom z neho nabiehajú vyrážky, zhusta sa využíva aj v USA, kde sloboda a majetok jednotlivca požíva najvyššiu ochranu. Základný problém nie je v uznaní toho, že existujú situácie, v ktorých je verejný záujem nadradený individuálnemu, ale v hranici, ktorá reálny a nespochybniteľný vyšší záujem delí od zneužitia štátnej moci. Práve okolnosti súvisiace s príchodom kórejských investorov vyvolávajú otázky, na ktorej strane tejto deliacej čiary vlastne žilinská investícia stojí; sľub masívnej štátnej podpory na úrovni 9 miliárd Sk (a môže byť podľa zmluvy ešte vyššia) je na samej hranici únosnosti. A je tu známy fakt utajovania zmluvy s KIA, pričom niektoré jej zverejnené partie priam zvádzajú vysloviť súd o nevýhodnosti pre štát. Do tretice, investor je súkromný a pozitívne dopady pre všetkých občanov budú len nepriame.
To, čo najväčšmi odpudzuje na celej kauze, je spôsob, akým sa štát (teda Rusko so Slotom) k vlastníkom správal. Vôbec nebola snaha o dohodu, ktorá je alfou a omegou v každom kúpnopredajnom vzťahu, ale zhora nadiktovali súdnoznalecké ceny. A bolo povedané, že ak "ponuku" neprijmú, bude vyvlastnenie. Z toho pramenilo psychologické a mediálne vydieranie, vlastníci boli prezentovaní ako sebci, ktorí sa chcú nabaliť (čo môže byť pravda, ale vedľajšia). Rusko strašil nezmyslami, že ak neustúpia, KIA sa zbalí a odtiahne do Poľska. Utorňajšie rokovanie bolo teda ešte aj pod neprípustným nátlakom.
Demokratický a slušný štát nesmie takto zaobchádzať s vlastnými občanmi. Spomenúť výraz vyvlastnenie by malo byť normálne až vtedy, keď všetky pokusy o dohodu zlyhali. Vyvlastňovali a znárodňovali komunisti. Najsmutnejším odkazom kauzy je práve to, že možnosť zbavenia súkromného majetku štát neberie na Slovensku ako čosi výnimočné, mimoriadne, ale ako bežnú súčasť výkonu moci resp. realizácie svojej hospodárskej politiky. Do pár dní uvidíme, či príbeh takto aj skončí. Pokračovanie uvidíme len v prípade, že sa nájde aspoň jeden vlastník, ktorý sa vzoprie a poženie vec cez súdy ďalej. Ako jedna severomoravská kaderníčka, ktorá si napokon vysúdila štvornásobnú cenu oproti ponuke a od investora (Phillips) dostala ako bolestné za slalomovanie po súdoch navyše 20 miliónov. Nebol by na škodu taký precedens ani na Slovensku... Nič proti KIA-Hyundai.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
