krosná, dlhé motyky klčovnice a časom zašlé medené zvonce. Za plotom sa tiahli okrúhle políčka a na nich dozrievalo pšeno, prastará obilnina, ktorú pestovali naši predkovia. Chlebík z neho bol lepkavý tmavý, ale veľmi výživný a zdravý. Na tomto gazdovskom dvore som zrazu nadobudol dojem, akoby tu ostalo zabudnuté starodávne Slovensko. Vytesané z dreva a zastrešené slamou. Nad políčkami a dedinkou sa týčil hrad, akoby sa objavil z rozprávky, alebo skôr zo sna...
Z bezmála dvesto známych slovenských hradov a hrádkov, kamenický hrad na hornom Šariši neďaleko Sabinova a obce rovnakého mena sa môže popýšiť historickou zvláštnosťou. Od založenia až po zánik patril jednej rodine, Tarcayovcom. Je to nielen slovenská, ale aj európska zvláštnosť, pretože hrady často menili majiteľov.
Zrúcaniny hradu Kamenica, sťa starec trasúci šedinami, pripomínajú dávnu slávu. Čergovské pohorie tají tragédiu. Roku 1456 po prudkom svahu sa štveral celý pluk bratríkov. Ozbrojenci dychtiaci po víťazstve a koristi útočili na hradby. Márne, hrad nedobyli. Posledná majiteľka hradu grófka Anna Tarcayová sa v polovici 16. storočia dostala do podozrenia, že sympatizuje so sprisahancami proti kráľovi Ferdinandovi Habsburskému. Útok na hrad sa opakuje. Trestná výprava kráľovských žoldnierov, tvrdých a nemilosrdných vojakov smeruje na východ Slovenska. Cieľ postupu vojsk, hrad Kamenec. Rozkaz kráľa je stručný. Hrad zbúrať a zradcov potrestať! Stalo sa tak roku 1556. Do dejín hradu vstupujeme v čase, keď všemocná tíšina ešte nestihla nad jeho kamennými múrmi rozprestrieť svoj čierny rubáš zabudnutia.
Obec Kamenica. Nedopísaná báseň predkov. Vraciam sa v spomienkach do roku 1987. Známa interpretka ľudových piesní z Kamenice Anna Pavlinská rozpráva príbeh hradu. Čakal som trpezlivo pri dverách jej súkromnej trafiky. Uplynulý režim akosi na tú kamenickú trafiku zabudol. Súkromná podnikateľka, znelo to neskutočne. Anna Pavlinská však nebola obyčajná starká. Vedela čarovať svojím spevom. Slovenský rozhlas a televízia vo svojom archíve majú uložené nahrávky, ktoré naspievala pred dávnymi rokmi s Darinou Laščiakovou. Mne ostali iba spomienky a stará, časom zažltnutá fotografia.
"Mladý pánko, keby som mala o osemdesiat rokov menej, tak by som vás vyzvŕtala..." škerila sa babka nedvojzmyselne. Nepochopil som narážku. Všetci prítomní sa vtedy smiali. Ale stálo to za to, pretože "spevavá babka" Pavlinská začala spomínať:
- Príbeh kamenického hradu som počula od svojej babky, tá zase si ho zapamätala z rozprávania najstarších ľudí v Kamenici. Majiteľka hradu Anna Tarcayová mala veľmi dobré a citlivé srdce. Bola zádumčivej povahy, snivá a jemná ako holubica. Ona jediná sa zľutovala nad chudobnými igricmi (potulnými hercami). Kedysi dávno sa igrici venovali iba umeniu, spevu, divadlu a poézii. Grófka Tarcayová im pridelila časť horného hradu, kde bola aj pozorovacia veža. Striedalo sa v ňom dňom i nocou "strážne oko". Cez deň dymovými signálmi a v noci smolnými fakľami oznamovala stráž blížiace sa nebezpečenstvo.
Hradná pani sama spievala, vraj mala nádherný hlas. Hradný spevokol vystupoval pri rôznych príležitostiach, herci hrávali divadelné predstavenia. Neraz do Kamenice na "spievajúci hrad" prišli pozvania, aby umelci prišli zaspievať aj na okolité panstvá. Moja babka tvrdili, že na hrade sa neraz zdržiavalo aj sto igricov. Odkazy našich predkov neboli spísané do kníh, ale ostali živé z pokolenia na pokolenie v spevoch. Pani grófka "zastrešila" aj vytvárajúcu sa dynastiu korytárov, debnárov, remenárov a výrobcov huslí. Do Kamenice chodili pivovarníci z cudzích krajov kupovať sudy a drevené náradie. Nuž ale aký by to bol hrad, keby sa za jeho hradbami netajila záhada, čosi tajomné, vzrušujúce.
Hradná pani najradšej počúvala hru na husliach, na ktorých hrával hluchý majster husliar. Boli to čarovné husle, ktoré si vyrobil vlastnými rukami a srdcom. Pani grófka bola vždy hlboko dojatá. A viete, čo si ja, stará baba, neviem vysvetliť? Presne takého husliara Kamenica má i dnes. Volá sa Janko Bakoš. Z jeho dvora dovidieť na vršok nad Kamenicou, kde dodýchavajú ruiny kedysi pyšného hradu, plného spevu a veselosti. Keď kráľovské vojská hrad zbúrali, igrici sa rozutekali po svete. Jeden z nich možno ostal v Kamenici. Majster husliar. Ktohovie, možno práve predkovia Janka Bakoša pochádzali z potulných hercov, spevákov a výrobcov huslí. Pevný, pyšný hrad zanikol. Krehká ľudová pieseň tu ostala podnes. Občas po večeroch po zvonení počujem spev. To nespievajú ruiny hradu, ale zatúlané a bludné duše nešťastných igricov, ktorých nikto nepritúlil. Ale nech, máme aspoň náš kamenický "spievajúci hrad"...
V Kamenici, kedysi dávno bolo zvykom, že keď sa narodilo dieťa, vložili mu dobroprajné babky do prvého kúpeľa hoblík, aby vedelo vyrobiť husle, cukor, aby bolo dobré, strieborniak, aby bolo bohaté, a dedičnú lásku k spevu, aby nezabudlo na minulosť svojho rodu. Keď však prejdeš okolo ruín hradu, akoby si okrem spevu počul zaliečavý hlas samotného pekelníka, ktorý našepkáva hriešnu myšlienku. K čomu spev, keď stačí kopať v ruinách a nájdeš zlatý poklad. Kameničania vedia svoje, svoj poklad našli v speve. Vietor skuvíňa a bije do okien. To vraj čert vyčíňa, pretože o jeho hriešny poklad nie je záujem...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
