Róbertom Puškárom (obaja na snímke, Niňaj vľavo) boli však známi už mnoho rokov predtým, hoci treba podotknúť, že ich duo sa väčšej pozornosti tešilo v zahraničí, než doma. Je absolventom hudobného konzervatória v Žiline a VŠMU v Bratislave. Podieľal sa na realizácii mnohých rozhlasových a televíznych nahrávok, skomponoval scénickú hudbu a okrem Lúčnice spolupracoval aj so SĽUK-om, Novou scénou, či Theater am ZOO vo Frankfurte nad Mohanom. Tunajšej verejnosti sa P. Niňaj spolu so svojím "pánom bratom" predstavil nedávno v rámci slávností na Perínskych rybníkoch.
Ako ste sa vlastne dostali k muzike?
- Mal som suseda, ktorý amatérsky hral na takú maličkú harmoniku a ja som k nemu ako 4-ročný začal chodiť. To bol môj prvý dotyk s muzikou. Neskôr som pokračoval na Ľudovej škole umenia a skončil som aj konzervatórium - hru na akordeón. Už tam som sa však začal orientovať aj na dirigovanie orchestra a na vysokej škole som sa venoval už len tomu.
Talent na muziku ste zdedili alebo ste u vás "prvonositeľom hudobného génu"?
- Ja stále hovorím, že som taká čierna ovca. Niežeby v našej rodine nikto nemal vzťah k hudbe, ale profesionálne sa jej venujem len ja. Moja mama síce bola učiteľka, takže hrala na husle a mala hudobné vzdelanie. Aj brat chodil 6 rokov na husle, no veľmi rýchlo to vzdal, takže som ostal sám. No ako sa hovorí, gény sa vraj dedia obgeneráciu a moji starí rodičia boli takí muzikanti. Síce amatérski, ale k hudbe mali veľký vzťah.
Čím vás muzika lákala natoľko, že ste boli ochotný už v mladosti venovať jej toľko času?
- Samozrejme, všetko je výsledok dlhoročnej práce a dlhoročného cvičenia. Ako všetci hovoria, talent treba, ale nie je to záruka úspechu. Drvivá väčšina je cvičenie a prax a je pravda, že v čase, keď som bol na ĽŠU a potom na konzervatóriu, keď som sa pripravoval na medzinárodné súťaže, tak som cvičil niekedy 12-14 hodín denne, čo teda bola veľká záťaž. Navyše človek musí cvičiť celý život, aj teraz. To sa nedá tak, že mesiac nehráte, potom prídete a zrazu to zahráte. Nejaká prax tam síce ostane, ale v zásade musí človek na sebe celý život makať.
Čím vás to fascinovalo natoľko, že ste si dobrovoľne sadli a vydržali 12 hodín s nástrojom v ruke?
- Ťažko povedať, prečo som sa rozhodol pre hudbu... Je to pre mňa vlastne celý môj život. Nič lepšie robiť neviem, ale ťažko povedať, prečo. Bavilo ma to. A stále ma to baví. Myslím, že som jeden z mála, ktorý má to šťastie, že moj koníček je zároveň aj mojím povolaním, že je to tak skĺbené. To sa málokomu podarí a som rád, že mne sa to podarilo.
Takže ak sa opýtam, čím iným by ste mohli byť, tak existuje nejaká iná alternatíva ako muzika?
- Ale áno. Ja som veľmi aktívne športoval, aj keď to už teraz na mne nevidno (smiech). pretekal som v zjazdovom lyžovaní v Žiline, odkiaľ pochádzam. Jeden čas som sa dokonca rozhodoval, či mám ostať pri muzike alebo sa mám ďalej venovať športu. Nakoniec som sa z rôznych dôvodov rozhodol pre muziku.
Z akých dôvodov?
- Jednak som v hudbe v tom čase mal už lepšie výsledky ako v športe a druhá vec je, že som si zlomil nohu a dosť dlho som s ňou mal problémy. A vtedy som aj dostal strach a začal som byť opatrnejší. A to v tom športe potom už tak nejde. Takže tá muzika sa mi zdala bezpečnejšia.
V dvojici Páni bratia ste na obrazovke pôsobili ako ten pokojnejší z dua. Je to tak aj v reáli?
- Áno. My sme sa v tej relácii v zásade neštylizovali do ničoho, čo by nám nebolo vlastné, ani pán Markovič nás nechcel, ako sa hovorí, preonačiť. Je to pravda, Robo je ten výbušný, impulzívny v našej dvojici a ja som opačný pól - pokojný a rozvážny.
Bolo pre vás účinkovanie v relácii M. Markoviča zlomové, že ste sa odrazu dostali do širšieho povedomia?
- Nepovedal by som, že bolo zlomové, lebo my sme boli v určitých vrstvách spoločnosti známi aj predtým. Akurát to je fenomén televízie - keď sa dostanete na obrazovku a ste tam pravidelne, začnú sa o vás ľudia zaujímať. Takže obrazovka nás zviditeľnila, čím nám na jednej strane veľmi pomohla, no na druhej strane nám možno trošku uškodila v tom, že ľudia nás síce poznajú, ale poznajú nás ako ľudí z Markovičovej relácie. Takže si nevedia predstaviť, že by sme vedeli zahrať aj niečo iné ako to, čo videli na obrazovke. Obyčajne sú potom veľmi prekvapení, keď niekam prídeme, vieme zahrať aj ľudovky, aj vážnu muziku, aj muzikály aj čokoľvek.
A čo popularita. Ako sa s ňou vysporiadali najmä vaše deti? Nepovedali vám niekedy, že s vami radšej nikam nepôjdu, aby nepútali pozornosť?
- Myslím, že nie. Skôr by som povedal, že ja som nechcel ísť s deťmi, pretože sa veľakrát stávalo, keďže my sme tie pesničky robili u nás doma v byte a deti boli naši prví poslucháči, navyše sme to u nás aj skúšali a nacvičovali, že keď sa im dostali do ucha, začali si ich vyspevovať v električke alebo autobuse. A to boli pesničky, ktoré boli vyslovene politické a politicky zamerané na niektorého člena vlády. Tak som ich musel napomínať: "Buď ticho, nespievaj to teraz". Ony to totiž brali iba ako pesničku.
Ako funguje váš vzťah s R. Puškárom? Na tom, že jeden diriguje druhého alebo na vzájomnej diskusii?
- Diskutujeme. A hádame sa, samozrejme, tak ako v každom duu alebo telese. Inak to nejde. Stalo sa nám, raz sme šli, tuším z Norinbergu, a tak sme sa pohádali, to už bola tzv. ponorková choroba, že sme ráno nastúpili každý do iného vagóna a nerozprávali sa celou cestou domov a aj keď sme už došli domov, ešte vždy vládla tichá domácnosť.
Čo vám vtedy pomáha urovnať spory?
- Čas. Myslím, že čas to vyrieši. Niečo sa musí, samozrejme, vydiskutovať. Záleží len na tom, či sa bavíme o umeleckých veciach alebo sa hádame o somarinách, ktoré nemajú žiaden zásadný význam.
Čo robievate ako prvé, ak práve pracujete mimo domu a vrátite sa z práce?
- Keď prídem domov, samozrejme v noci, tak som taký vybudený, že sa mi vôbec neche spať. Tak prvá moja cesta vedie do chladničky, dobre sa najem, potom si možno ešte chvíľku pozriem nejaký priblblý seriál kvôli tomu, aby zo mňa opadlo napätie a idem spať. Ale niekedy som hore aj do druhej, tretej alebo idem aj pracovať. Keďže ja dlho a rád spím, je pre mňa doobedie nepríjemný čas, takže v noci pracujem veľmi rád. Lepšie mi to páli. Mám rád, keď je pokoj. Navyše je v noci iná atmosféra, lepšie sa mi rozmýšľa.
Stáva sa, že vás kopne múza vo sne a musíte to rýchlo "hodiť" na papier?
- Väčšinou ma kopne žena (smiech). V tomto som tiež veľmi lenivý, a to si tiež nadávam, lebo keď si človek ľahne do postele, prichádzajú mu na um všelijaké výborné nápady. A vtedy si poviem, že si to zapamätám a ráno zapíšem. No nič si nezapíšem, nič si nezapamätám a potom som nervózny z toho, že som prepásol zas príležitosť, kedy som mohol mať dobrý nápad. Ten by sa síce možno ráno ukázal ako nezmysel, ale v tom čase to vyzeralo ako dobrý nápad.
O muzikantoch sa hovorí, že sú bohémi, že majú radi veľkú spoločnosť, alkohol... Ako je to s vami?
- Ja som si svoje bohémske časy už preskákal. Ponocovanie do rána, akcie, žúry, to je už za mnou, aj keď netvrdím, že teraz to nie je. Ale už omnoho menej a dávam si omnoho väčší pozor. Prestal som piť ostrý alkohol, už si dávam len víno. Pretože tá regenerácia tela trvá predsa len o čosi dlhšie a človek si nemôže dovoliť byť dva-tri dni mimo prevádzky.
Stávalo sa vám to, že ste tzv. ťahali šnúru?
- Práveže ako mladému sa mi to nestávalo, pretože mladí, viete ako, ráno sa zobudí, stačia mu dve hodiny spánku a je fit, funguje. Dnes už to nezvládam, dnes mi už dve hodiny nestačia. Robo je v tomto trošku iný, on je na tom trošku lepšie, ale ja osobne nie.
Aký ste divák - keď sa vyberiete napr. do divadla - profesionálne "deformovaný" a veľmi kritický alebo tolerantný?
- Keď idem do divadla, chcem mať z toho príjemný zážitok, takže sa na to snažím pozerať ako obyčajný divák. Navyše viem, čo je za tým aj z tej druhej strany, snažím sa teda pozerať tak, že nikto nie je neomylný a aj nám sa stane chyba. Na druhej strane všetky chyby alebo to, čo sa mi nepáči, registrujem. A pokiaľ sú to predstavenia mojich kamarátov alebo režisérov, ktorých poznám a majú záujem o môj postreh, tak im súkromne, samozrejme, svoj odborný názor poviem.
Aký ste kritik?
- Nemám veľmi rád to slovo. Myslím, že keď sa bavíme o hudbe, ide o to, aby vo vás vyvolávala kladné a dobré pocity. Výsledok toho je, že niekedy kritika odborne dielo zvozí, ale u divákov má veľký úspech, pretože v nich vyvolá kladné pocity. Z tohto pohľadu to aj ja kritizujem, a tak k tomu pristupujem. Keď vidím, že to dielo má za účel iba vyvolať emócie a nekladie si za cieľ byť super filozoficky náročné, tak sa k tomu tak aj postavím a kritériá sú iné, ako keď niektoré dielo chce byť veľmi intelektuálne, veľmi na úrovni a potom keď sa na to kriticky pozriete, zistíte, že je to brak, že je to pozlátko.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Teraz ma prizvali k projektu, o ktorom ešte nemôžem hovoriť, ale malo by to byť niečo zaujímavé a na Slovensku nevídané. Mal by som sa na tom podieľať ako dirigent. Veľmi sa na to teším, bude to práca, ktorá ma zas posunie o kus ďalej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
