päťročnicou?

Názor, že Slovensku by bolo lepšie bez najvyššej ústavnej funkcie, má veľa do seba. Právomoci sú malé, hravo by si ich rozdelili vláda a národná rada. Politická scéna by si ušetrila sady faux pas a škandálov, ktoré lemovali prvý Kováčov i druhý Schusterov mandát. Hoci podobné úvahy sa vedú aj v iných krajinách, je to len nereálna fikcia - hlava štátu je viac ako ústavná funkcia, je to symbol, čosi ako výsostný znak. Napokon, symbol nie je zodpovedný za to, čo si na jeho miesto voliči dosadia. Vždy treba dúfať, že smerujeme k lepšiemu, aj keď to tak vždy nevyzerá. Teraz sme v o to optimistickejšej konštelácii, že k horšiemu sa už ísť nedá. Teoreticky určite nie. Prakticky?

Ivan Gašparovič pokračuje v tradícii prezidentov menšieho zla, ktorú založil prechod na priamu voľbu. Už druhýkrát vzišla hlava štátu nie ako výraz väčšinového vkusu spoločnosti, ale ako najvyšší spoločný menovateľ negatívneho vymedzenia voči Vladimírovi Mečiarovi. Toto je nevyhnutná daň, ktorú platíme dovtedy, kým sa predseda HZDS bude uchádzať o prezidentský úrad. Pravda, pre spravodlivosť sa patrí dopovedať, že tentoraz mal byť menším zlom Eduard Kukan, okolnosti sa len akosi pomotali. Takže časť podstaty Gašparovičovej voľby je už predsa len odlišná od Schusterovej. Nemení sa však princíp - originálnych priaznivcov, ktorí by ho volili na prvom mieste, mal oveľa menej ako jeho súper v druhom kole. Prezidentom sa stal nie preto, že "sa volá Gašparovič", ale preto, že z Mečiara má väčšina panický strach.

Genéza nič nehovorí o tom, čo sa dá od neho čakať. Ivan Gašparovič nie je z podstaty zlý človek, vždy ale doteraz konal v súlade s pohnútkami, ktoré sľubovali osobný prospech. Scenárov je viac - najpravdepodobnejší ho asi postaví od začiatku do miernej opozície k vláde. Tomu nasvedčujú časté avíza typu "myslím národne, cítim sociálne" (včera v inauguračnom prejave), resp. "som za trhovú ekonomiku, nie za trhovú spoločnosť" (tamtiež). To sú klišé. "Sociálnosť" je v Gašparovičovom prípade skôr ideologickou záťažou, typickou pre politikov jeho generácie, ktorí si myslia, že verejný činiteľ je tým lepší a užitočnejší, čím viac sa o ľudí stará. ("Je dôležité, aby politici odbúravali strach občanov zo sociálnych neistôt".) Hoci nemá v úmysle vetovať zákony systematicky - tvrdí to - už naznačil, že o zdravotných a školských reformách, ktoré sú aktuálne, chce "diskutovať". Včera, asi pri troch rôznych príležitostiach, rozprával Gašparovič o "vzdelaní, ktoré má byť dostupné pre každého občana". To je svätá pravda, ale bohužiaľ len signalizuje, že čo sa týka najvýznamnejšej prezidentskej kompetencie, jeho vnímanie sa príliš nelíši od Schustera. Ani Gašparovič nechápe, že jeho rolou nie je vecné posudzovanie jednotlivých zákonov.

Nádejou, že zápas s vládou sa nepovedie na kopije, je fakt, že nový prezident - na rozdiel od starého - nie je (extrémne) vzťahovačný a svoju vetovaciu právomoc nechce programovo zneužívať. Trochu čudná je možno aj snaha mať zástupcu prezidentskej kancelárie na rokovaniach vlády. To nie je bežné nikde, rola hlavy štátu leži jednoducho kdesi inde, ako v dennej politickej prevádzke. Celým svojím prejavom však včera Gašparovič utvrdzoval, že nenastupuje do úradu s nejakou jasnou predstavou budúcnosti, či nedajbože víziou štátu. V istej malichernosti programov a cieľov sa skrýva ďalšia hrozba, že nová hlava štátu sa bude ponášať na starú viac než je zdravé.

Existuje aj menej pravdepodobný, tzv. "beckettovský" scenár, ktorý sľubuje, že Gašparovič vyrastie do funkcie a Slovensko získa dôstojnú hlavu. Slabé predpoklady jestvujú - stačí sa odosobniť od vzťahov a väzieb a uvedomiť si, že vo formáte, v ktorom pôsobil do svojho zvolenia, sa všeobecná úcta a nesmrteľnosť nezískava. Tomuto doterajšie signály nefandia: Urobiť šéfom kancelárie Milana Čiča (čo je po včerajšku už hotovou vecou) nesvedčí o osvietení a povznesení sa nad úroveň, na ktorej fungoval doteraz.

Hoci Gašparovič po voľbe zdôrazňoval posilnenú rolu prezidenta vzhľadom na členstvo v EÚ (nie je jasné, že prečo, ale hovoril to), v inauguračnom prejave zostal dlžný predstavu, ako si svoje "posilnené" pôsobenie predstavuje. Úplne nejasný je tiež v predstave o postavení SR v únii, čo by bolo - na rozdiel od sociálnych motívov - celkom zaujímavé, keďže v zahraničnej politike sa prezident nedá celkom obchádzať.

Skrátka a dobre - zmena po Schusterovi je vítaná. Pravdepodobnosť, že bude k horšiemu, je navzdory minulosti Ivana Gašparoviča prakticky veľmi nízka. Čo viac si možno v tejto chvíli želať?