Medzinárodný festival lokálnych televízií sa toho roku prehupol cez magickú desiatku. Navštívilo ho 163 hostí z 24 krajín. Päťčlenná medzinárodná porota na čele s Američanom Edom Baumeisterom absolvovala trinásťhodinový maratón projekcií, rozdala šesť cien a štyri čestné uznania. Bolo čo oslavovať.
Do kroniky sa zapíšu aj miestni zlodeji
Otvárací večer festivalu s recepciou sa odohrával v priestoroch Dolnej brány. Zahraniční hostia, najmä tí spoza veľkej mláky, boli unesení historickými fragmentmi. Obrovskú radosť im robilo strácať sa v chodbách a chodbičkách podzemia. Holandský koordinátor festivalu Ruud de Bruin priviedol do Košíc aj svoju niekoľkodňovú americkú manželku Veroniku, dokumentaristku a voľnú producentku. Tá bola mestom priam uchvátená.
Milú pozornosť dostala riaditeľka festivalu Eva Dekanovská od Stely Jovanovic z mesta Nis. A síce obraz srbského maliara. "Na druhej stane diela máš podpisy celého nášho 'balkánexpresu'. Venovali sme ti ich s láskou," povedala. Tridsiati hostia zo Srbska a Čiernej Hory spolu s riaditeľom macedónskej rómskej televízie Zoranom Dimovom prišli spoločným autobusom.
Každý zo štyroch festivalových večerov mal inú atmosféru. Hostia však zažili aj menej atraktívne stránky mesta. Jeden zo srbských hostí prišiel v istom nočnom podniku o príručnú tašku a jeho kolegyni Olivere Sasek Radulovič zas dhoprstí potiahli peňaženku rovno na Hlavnej ulici. Do tretice sa ktosi vlámal do auta rakúskeho hosťa Ericha Geratschleegera. Nuž, aj takúto bilanciu si festival zapíše do dejín.
Zlatý Žobrák síce nie je Oskar, ale vo svete ho poznajú
Krátko pred začiatkom galavečera v Štátnom divadle riaditeľka festivalu Eva Dekanovská informovala Erica Van Der Lindena a Jána Figeľa, ktorý má záštitu nad festivalom, o jeho priebehu. Hneď po programe sa musel európsky veľvyslanec ponáhľať do Bratislavy, ale Ján Figeľ vydržal na recepcii v Dome umenia takmer do polnoci a cítil sa očividne dobre.
"Myslím si, že návšteva týchto dvoch európskych osobností dodala vážnosť našej akcii. Na rozdiel od ministerstva kultúry si nemysleli, že ide iba o "lokálnu" udalosť a poctili nás svojou návštevou. Z ministerstva sme totiž nedostali ani len odpoveď na naše pozvanie. Nuž najväčšou chybou azda je, že sa táto udalosť koná v Košiciach a nie v Bratislave. Keď sa niečo koná v regióne tak to musí byť nutne lokálne a nemôže to byť medzinárodné," poznamenala Eva Dekanovská.
"Nazvali sme túto udalosť takto, lebo to naozaj vždy bol medzinárodný festival. Nikomu na v Bratislave však nejde do hlavy, ako môže byť niečo medzinárodné, keď je to z Košíc. Ale tento festival má odjakživa rodnú reč angličtinu a možno aj srbštinu a iné jazyky. Mňa to tiež šokuje keď niekto povie: Toto je lokálna záležitosť, tak nech si o nej informuje lokálne médium. Sem totiž prichádzajú hostia z 24 krajín, a hoci Golden Beggar, čiže Zlatý žobrák, nie je nijaký Oskar, väčina mediálnych ľudí v Európe vie, čo to znamená Zlatý žobrák," doplnil Marcel Dekanovský. Napokon správa o podujatí vydal aj prestížny filmový a televízny magazín Variety.
Zaujímavé je, že sa riaditeľke Eve Dekanovskej darí už desiaty rok organizovať podujatie s vyše sto zahraničnými hosťami, absolútne bez pomoci štátu. Možno aj preto zaželal Ján Figeľ festivalu do ďalšej dekády aby ho silnejšie podporili európske inštitúcie. "Nie nadarmo sa totiž Európa riadi heslom: Mysli globálne a konaj lokálne," konštatoval Ján Figeľ.
Dejan Radulovič: Nemáme peniaze, spoliehame sa iba na silnú tému
Každý rok patria k najpočetnejšej skupine festivalových hostí, zástupcovia krajín bývalej Juhoslávie. Pred pár rokmi, našli práve tu v Košiciach pôdu na ktorej mohli hovoriť slobodne. Zástupcovia znepriatelených národov Chorváti - Srbi Macedónci, dokázali si sadnúť za jeden stôl ako priatelia.
Sošku Zlatého žobráka toho roku získala srbská TV Čačak za film Biela dedina, zobrazujúci márny zápas dedinčanov s veľkou banskou spoločnosťou, ktorá nemilosrdne ničí ich obydlia. "Takých tém je u nás v Srbsku strašne veľa. Ekológia? To slovo priemyselným korporáciám nič nehovorí. Nevadí im, že sa kvôli nim stávajú celé oblasti neobývateľnými, dôležitý je zisk," hovorí Dejan Radulovic zo srbskej televízie Majdanpek.
"Robíme v náročných podmienkach. Koľko stojí u vás výroba jedného dokumentu? Tristo eur? Tak cena našej práce je tridsať eur. Keď chceme niečo urobiť, potrebujeme k tomu neuveriteľný entuziazmus, nikto si to nevie predstaviť. Televízia disponuje dvoma kamerami. Asi v tom spočíva aj tajomstvo našej kreativity. Vieme, že sa nemôžeme spoliehať na nič iné iba na to aby sme priniesli silnú tému," dodáva Dejan Radulovič. Krajiny bývalej Juhoslávie so toho roku odniesli domov tri ceny a dve čestné uznania.
Antonín Gondolán: Klobúky všeličo zamaskujú
V záverečnom galavečere medzinárodného festivalu Zlatý žobrák vystúpilo viacero zaujímavých hostí,okrem SĽUK-u s ukážkou z predstavenia GASP, Richarda Mullera bol ťahákom český spevák Antonín Gondolán. Bývalý člen kapely Karla Gotta, divadla Apollo a neskôr Semaforu. V roku 1967 absolvoval s divadlom Apollo a s Karlom Gottom niekoľkomesačné turné v Las Vegas.
"Bola to obrovská škola života, stretnúť sa osobne s Frankom Sinatrom, či Duke Elingtonom. A dokonca som ako jediný dostal ponuku na angažmán. A navyše, od Sinatru! Túto životnú šancu som prepásol," hovorí Antoním Gondolán, ktorý okrem spevu majstrovsky ovláda kontrabas. Od roku 1982 žil v Nemecku. Vrátil sa v roku 1992 a teraz býva v Prahe. "Keď sa povie Košice, tak som svojím spôsobom doma. Aj keď roky žijem v Prahe, ale korene mám v Spišskom Podhradí, odtiaľ sme sa odsťahovali ešte za vojny. Som teda dušou Spišiak a mám k tomuto kraju veľmi pekný vzťah. A čo mám nové? Napríklad cédečko. A nedávno sme boli hrať v parížskej Olympii. Zažili sme obrovský úspech. Tlieskalo nám 5000 divákov. A faktom je, že sa teraz viac prezentujeme v zahraničí. Pozvanie do Košíc som prijal najmä preto, že sa s Evou Dekanovskou poznáme roky a dúfam, že nám to vydrží ďalej. V Prahe hráme väčšinou v kluboch, ale nie do tanca, sme totiž koncertná skupina. Preto sa nám dobre hralo aj tu v divadle. Je fajn atmosféra, všetci sú boli otvorení, nádhera. Zhodou okolností, aj moji hráči pochádzajú obaja zo Slovenska, odniekiaľ z Lučenca, ale študovali hudbu na Akadémii múzických umení v Prahe. Páči sa mi tu, lebo sú tu krásne ženy a to je pre muža impulz. Nepáči sa mi iba to, že musím odísť," prezradil Antonín Gondolán. V bielom širáku pôsobil na javisku excentricky. "Prečo nosím klobúky? Trochu pre imidž, ale nie som človek, ktorý sa rád predvádza. Klobúkom sa dá všeličo zamaskovať, možno aj to, že mám už menej vlasov. A koľko klobúkov mám? No, určite dosť," dodáva s úsmevom Antonín Gondolán.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
