zahraničných a súkromných archívoch. Prvý známy obraz bývalého prešporského hradu sa nachádza vo viedenskej obrázkovej kronike. Znázorňuje povesť o dcére hradného pána, ktorá za pomoci dvoch vojakov hradnej stráže a uhorského špióna sa vydáva za svojou ilúziou veľkej lásky do tureckého tábora.
"Ten prešporský zámok pekne maľovaný, čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, čuduje sa z neho i záhorský šuhaj: ako pekne tečie ten povestný Dunaj..." píše Janko Kráľ vo svojej Dume bratislavskej.
Podrobnosti príbehu "z kamenného hrobu lásky", ako ospievali Bratislavský hrad bosniacki gusliari, poznali iba traja ľudia. Dvaja z nich sú známe postavy zapísané do histórie. Tým prvým bol Vid Zjeravič, o ktorom každý vedel, že je v službách uhorskej špionážnej služby. Druhou postavou príbehu sa stal Nakič Husein. Patril mu rozsiahly hrad na rieke Sáve. Veľmi ochotne sa zúčastňoval na tureckých výpravách a všade zápalisto velebil Alaha a Mohameda, jeho jediného proroka. Sršal z neho magický erotický oheň, ktorý viac spaľoval ako rozpaľoval. Tretím v príbehu o bratislavskej hradnej Venuši bol akýsi potulný básnik Jagovič, ktorý tragédiu hradnej panny opísal v dojímavom speve a daroval gusliarom. Tragédia skutočne hodná básnikovho pera zapadla do času i histórie. Pokiaľ sa však tak stalo, tí traja stihli v začmudených prešporských vinárničkách utrúsiť črepy slov. Najstarší pamätníci Bratislavy príbeh dcéry hradného pána počuli od svojich otcov a dedov. Z útržkov spomienok som sa pokúsil vymodelovať obraz, ktorý by nerušil spánok predkov...
Vozy sa plazia zaprášenými cestami spútané rytmom kolies ako presýtený had. Karavána záprahov sa pohla z Košíc. Stovka pevných paží otvára južnú bránu. Predný záprah je poštový voz. Cesta do Bratislavy potrvá takmer desať dní. V poštovom voze sedí jediný muž. Tajomná postava Vid Zjeravič. V pohodlnom cestovnom koči sedí namrzený pán Bratislavského hradu so svojou dcérou, vychýrenou kráskou. Zámer mu opäť nevyšiel, pretože jeho dcéra odmietla bohatého ženícha, budúceho vrchného veliteľa vojsk Františka Rákociho II. (1703-1713). Odmietnutý adept na ženenie plnil tajné úlohy Rákociho, ktoré sa neraz realizovali pod plachtou stanu nepriateľského tábora Turkov...
Po príchode na hrad nesúlad medzi otcom a dcérou sa ešte viac vyhrotil. Hrdá deva odmieta ženíchov. Hrozby nepomáhajú. Pod hradnými múrmi sa jedného rána objavia výzvedné oddiely tureckej jazdy. Zlé znamenie. Na brehu Dunaja sa usalašilo vojsko mohamedána Nakiča Huseina. Útok Turkov bol rýchly a nečakaný. Hradné vojsko však nepriateľov odrazilo a večer na hradnom nádvorí horeli ohne a ozýval sa veselý spev vojakov, ktorí sa tešili z úspechu.
Na druhý deň sa pri bráne hradu objavil turecký posol. Dožaduje sa prijatia. Hovorí s ním hradný kapitán. Výsledok, pán hradu o tri dni prijme Nakiča Huseina, ktorý prichádza bez zbrane. Turek ponúka zmier. V rytierskej sále je prítomná aj krásavica hradu. Z očí veliteľa Turkov vyšľahol blesk. Odchádza a už sa neobzrie. A čas plynie ako osudové vody Dunaja. Deva odmieta pytačov, myslí iba na Nakiča. Hradný pán zúri. Keď odmietla bohatého košického šľachtica, otca prešla trpezlivosť. Svadba ho mala zachrániť od dlžôb. Po hrade sa šušká, že deva je zamilovaná do Turka. To je pre sklamaného otca priveľa. Rozkáže vojakom, aby ju uvrhli do väzenia.
Vojak na stráži je do nešťastnej devy tajne zamilovaný. Stane sa to, čo sa stať nemalo. Po premilovanej noci ju púšťa z väzenia. Na konci tajnej chodby stretla Vida Zjeraviča. Vyjavila mu, čo sa stalo a prosila ho, aby ju zaviedol do tábora Turkov, pretože jej srdce patrí Nakičovi Huseinovi. Spočiatku ju od toho rozhodnutia odhováral. Argumenty nepomohli. Uhorskému špiónovi nerobilo ťažkosti dostať sa do tureckého tábora. Husein si prečítal list, ktorý mu napísala zamilovaná deva. Nasledoval výbuch smiechu a surové, oplzlé vyjadrenia na adresu kresťanskej pobehlice. Zjeravič tasil šabľu, nastal divý boj. Keď stráže vbehli do stanu veliteľa, Huseinova hlava sa na nich škaredo škerila z ostria meča neveriaceho psa. Vydesení sledovali nastoknutú hlavu a vycúvali zo stanu. Turci boli ohromení z toho, čo sa stalo. Zjeravič využil zaváhanie vojakov a rýchlo zmizol v neďalekom lesíku, kde čakala hradná deva. Keď zbadala hlavu svojho milého nastoknutú na meči, padla do mdlôb. Keď sa prebrala, Zjeravič jej postupne všetko vysvetlil. Zopakoval urážky a odmietnutia Nakiča. Turci sa medzitým stihli prebrať zo zdesenia a strachu z následkov, že nedokázali ochrániť svojho veliteľa, pustili sa za utečencami. Tí už však boli za bránami hradu v bezpečí.
Hradný pán, keď zbadal hlavu svojho úhlavného nepriateľa nastoknutú na meči Vida Zjeraviča, zmenil svoj názor a vyslovil ono známe: srdcu nerozkážeš...
Hovorí sa, že miesto, kde sa hradná panna oddávala svojmu strážcovi, ostalo prekliate. A celé podhradie spolu s Reťazovým domom na Vydrici po dlhé roky slúžilo vykričanému miestu predajnej lásky...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
