pretrhla mozgová príhoda. Po nej málokto veril, že sa ešte vráti k spievaniu. Porážka mu totiž postihla centrum reči, takže texty piesní sa musel učiť nanovo. Dlho mal aj ťažkosti s výslovnosťou a i dnes ešte pri rozprávaní musí o radení slov premýšľať. O to sympatickejšia je jeho chuť bojovať s nepriazňou osudu a neuveriteľný životný elán podčiarknutý nestrateným zmyslom pre humor. S pánom Neckářom sme sa v Košiciach stretli nedávno pred verejnou nahrávkou relácie Kaviareň Slávia. Hoci náš rozhovor trval iba krátko, aby sa spevák príliš nevyčerpal, predsa sa nám podarilo položiť mu zopár otázok.

Kedy ste tu boli naposledy?

- V minulom storočí (úsmev). Ale chodievam sem na východ veľmi rád. Po prvý krát som tu spieval s divadlom Rokoko v roku 1966. Mám tu veľa známych a priateľov, takže sa sem rád vraciam. Mnohokrát sme tu boli aj s našou kapelou Bacily a môj brat Honza tu robil muzikál Kocúr v čižmách, ktorý sa v divadle ešte stále hrá. Teraz, keď som šiel cez mesto som zistil, že reprízu má aj 17. júna.

Pred dvoma rokmi ste prekonali mozgovú príhodu. Ako sa vám medzičasom darí?

- Vtedy som sa po druhý krát narodil, no mám pocit, že sa to trošku zlepšuje. Dlhé prológy mi zatiaľ nejdú a aj so slovenčinou je to horšie, hoci, samozrejme, čo-to by som po slovensky povedal, ale nie tak dobre (úsmev). Snažím sa teraz učiť po česky. Ešte robím chyby, ale v Prahe mám dobrú logopédku, pani doktorku Michaličkovú, ku ktorej chodím každý týždeň na tréning. Takže som sa vlastne vrátil do školy, lebo sa musím učiť. Mnoho vecí si síce pamätám, ale slovosled nie je perfektný. Niektoré veci sú totiž dlhodobejšou záležitosťou. Inak, tu mám kamaráta neurológa Mariána Šantu a o tejto diagnóze sme si dopisovali. Takže mám teraz pocit, že tak ako mám hit Doktor Dam Di Dam, tak že sú lekári stále okolo mňa a ostro ma sledujú. Ako tie vlaky (úsmev).

Učiť sa veci nanovo si vyžaduje veľa trpezlivosti. Nestrácali ste niekedy nervy?

- Samozrejme, niekedy je to ťažké. Obzvlášť pre moje okolie a rodinu, pretože pomáha mi syn, manželka, brat, chlapci z kapely a Zdeněk Rytíř, ktorý pre mňa napísal mnoho textov. Pol roka po príhode, počas minuloročných prázdnin sme denne skúšali a oni so mnou mali trpezlivosť, takže som si mohol tie texty pomaly vracať do hlavy. Na harddisk. Lebo to tak vyzerá, že mi vymazali ten harddisk. Ale vzhľadom na to, že sa mi to stalo, tak mi dal syn k dispozícii počítač a ja som sa vo svojich 60. rokoch začal učiť na ňom pracovať. Takže teraz ovládam internet, komunikujem e-mailom. Človek musí len chcieť a nevzdať sa. No nikomu by som to neprial, pretože to postihnutie je pre človeka, ktorý 40 rokov hral a hovoril na javisku, veľmi zložité. Ja však verím, že ešte budem mať čas. Som eše mladý, však. Veď som sa vlastne po druhýkrát narodil, takže idem od znovu (úsmev).

Na javisko ste sa už vrátili a to veľmi úspešne, o čom ste sa presvedčili v Lucerne. Trúfli by ste si aj na návrat pred kameru?

- Pár krát som už v televízii bol naživo aj na playback. No je to drina, lebo musím stále opakovať. Je to ťažké. Ale s kapelou robíme živé koncerty, ako napríklad pred niekoľkými dňami v Amfiteátri na Konopišti sme vystupovali v rámci narodeninových osláv rádia. Bolo tam asi 10 tisíc divákov a myslím, že všetci spievali so mnou. Z toho som mal radosť. Vlastne odvtedy, čo ma k mojim 60-tinám pozvali kamarátky Marta Kubišová a Helenka Vondráčková, teda Golden Kids, na koncert do Lucerny, som urobil 20 alebo 30 koncertov. A dúfam, že sa ešte vrátim aj sem, na východ Slovenska.

Prečo ste sa vlastne rozhodli vrátiť k muzike, čo vás motivovalo?

- Neviem, čo iné by som robil. Nedokázal by som bez toho žiť. Je to otázka motivácie i pudu sebazáchovy. Bolo by mi ľúto nespievať pre ľudí. Celý život som spieval, vlastne od roku 1953, čo je pol storočia a mrzelo by ma, keby som nespieval. Možnože to spievanie je jednoduchšie ako hovorenie...

Údajne pripravujete nové cédečko.

- Nový projekt sme pripravovali so Zdeňkom Rytířom, s bratom a Bacilmi v auguste 2002, no vtedy akurát prišla povodeň a mali sme veľa iných starostí. Možno aj to bol jeden z dôvodv, ktorý mi potom privodil ten zdravotný problém. Mal som vtedy veľa problémov naraz. No ja dúfam, že sa k tomu projektu vrátime, na jeseň by sme ho mohli natočiť a vydať. Uvidíme. Okrem toho, teraz na jar vyšlo dvojcédečko Příběhy, písně a balady. Sú tam staršie veci, napríklad príbehy, ktoré boli hotové, no nikdy sa nevysielali v éteri, lebo texty boli na ostrí noža a v tej dobe to nechceli púšťať.

Vaše pesničky sú aj vo filme Pelíšky. Ako sa vy pozeráte na tieto snímky, ktoré smutno-smiešne rozprávajú o totalite? S akými pocitmi?

- Pelíšky sú pekný film. S citom, s iróniou, s takým smútkom i komédiou natočená snímka. Pre mňa bolo prekvapením najmä to, že pesnička "Tu kytáru jsem koupil kvůli tobě" po premiére toho filmu bola odrazu veľmi žiadaná. Ja som bol akurát vtedy na koncerte na Konopišti, kde bolo 10 tisíc ľudí, prevažne mladých, ktorí ma dovtedy na javisku asi ani nevideli, a odrazu všetci vykrikovali, aby som spieval tú pesničku. Ale ja som ju nemal ani v repertoári, pretože som ju na javisku nikdy nespieval. Tak som sa po tých rokoch musel k nej vrátiť. Teraz som sa ju už naučil (smiech).

Nielen vaše skladby sú známe z filmov, ale aj vy sám. Medzi snímkami, v ktorých ste hrali, figuruje aj Oscarom ocenený film Ostro sledované vlaky. Kedy ste ho videli naposledy?

- To bolo v New Yorku, kde ma pozvali na Festival filmov Jiřího Menzla, asi v roku 2001. Bolo tam vtedy veľmi veľa ľudí, kino bolo úplne natrieskané. Polovička publika boli Američania a polovička naši krajania. Sedelo sa tam aj na schodoch... A zvláštne bolo, že tam bola najmä mladá generácia, ktorá tie časy určite nezažila. Krásny bol aj smiech - dvojfázový. Najprv sa smiali Česi a Slováci a vzápätí na tom istom Američania, pretože čítali titulky. Takže to malo úspech dvakrát. To bolo pekné. A zaujímavé je, že tento film je často v televízii vysielaný v Amerike i v Kanade. Je to jeden z mála československých filmov, ktorý akosi nie je zabudnutý.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.