štartovalo 13 športovcov, ktorí získali 6 medailí. Absolutórium dosiahli v roku 1964, kedy z Tokia priviezli piati 5 medailí! Ani ôsmi olympionici na ďalších hrách v Mexico City nevyšli naprázdno, ba aj tento počet vo vtedajších pomeroch česko-slovenského športu bol dovtedy nevídaný. Prirodzene, olympijskú reprezentáciu si až na výnimky zabezpečili ako členovia iných klubov. Vzhľadom na rekordný počet medailistov sa v tejto časti seriálu "Od Atén po Atény" venujeme iba jedným OH a jednému športu.
Členmi "strieborného" futbalového mužstva roku 1964 v Tokiu boli Anton Urban, Ivan Mráz a Anton Švajlen. Práve tento medailový tiumvirát predstavujeme v osobitných medailónoch. Výsledky turnaja na OH: Česko-Slovensko - Južná Kórea 6:1, Zjednotená arabská republika (Egypt) 5:1 a Brazília 1:0 - v skupine 1. miesto; vo štvrťfinále: Japonsko 4:0, v semifinále: Nemecko 2:1, vo finále: Maďarsko 1:2 (Brunovský - Vojta vlastný a Bene). Konečné poradie: 1. Maďarsko, 2. ČSSR, 3. Nemecko, 4. ZAR, 5. Rumunsko, 6. Juhoslávia. Pikantériou zo slovenského pohľadu bol fakt, že východoslovenská metropola mala zastúpenie medzi olympijskými víťazmi vo futbale! Maďarsko reprezentoval aj Ferenc Nógrádi, ktorý sa 15. 2. 1940 narodil v Košiciach a mal pôvodné meno Neuwirth.
Štvrtým medailistom bol veslár Július Toček, rodák z Margecian (29. 9. 1939). V tom čase súťažil za Duklu Trenčín, odkiaľ bol nominovaný do osemveslice, tretej za USA a Nemeckom. Piatu medailu získala športová gymnastka Marianna Krajšírová (neskôr vydatá Némethová) rodáčka z Košíc (1. 6. 1948). Hneď pri prvom zo svojich troch olympijských štartov ako členka Slavoja Bratislava-Vinohrady bola úspešná. Podieľala sa na zisku strieborných medailí čs. družstva, zatiaľ čo vo viacboji obsadila 22. miesto. Vo svojom strede mali gymnastky jednu z "hviezd" olympiády Věru Čáslavskú, ktorá získala 3 zlaté a 1 striebornú medailu.
Tokijské OH boli druhé pre športového gymnastu Pavla Gajdoša (1. 8 1936). Tento rodák z ukrajinskej obce Veľké Berezno (vtedy Podkarpatská Rus bola súčasťou I. ČSR) a odchovanec svojho otca v Michalovciach, do reprezentácie sa dostal ako absolvent pražskej PTVŠ a člen Dukly. Pri olympijskej premiére v Ríme bol členom čs. družstva na 4. mieste vo viacboji (28.) a na koni na šírku (18.), v Tokiu bol členom čs. družstva na 6. mieste. Okrem toho má vo svojej zbierke bronzové medaily zo svetových šampionátov v Moskve 1958 a v Prahe 1962, vždy zo súťaží družstiev. Po skončení aktívnej činnosti pôsobil na Ministerstve národnej obrany, na dôchodku je hotelovým recepčným.
Svetobežník "Don Ivan"
V semifinále olympijského turnaja v Tokiu malo čs. mužstvo za súpera nemeckých futbalistov, prakticky reprezentáciu vtedajšej NDR. Po prvom polčase na novom štadióne športového parku Komatawy prehrávame 0:1. Hneď v prvej minúte po prestávke berieme súperovi dych - Lichtnégl vyrovnáva. Stále útočíme, ale naše útoky stroskotávajú na tvrdej nemeckej obrane Na olympiáde však ide o viac než ligové body. Vytlačilov výber bojuje do posledného dychu. Beží posledná minúta stretnutia, pomaly už všetci rátajú s predĺžením. Sme v nápore, strelu Masného stačil brankár Heinisch len vyraziť, bleskovo nabiehajúci Mráz vyrazenú loptu posiela do siete. Víťazíme 2:1 a postupujeme do finále gólom v posledných sekundách!
Doslova svetobežníkom sa stal Ivan Mráz stal zásluhou futbalu, hoci spočiatku na tom malo väčší podiel otcovo zamestnanie. Z Levoče, kde sa narodil (24. 5. 1941), sťahovali sa najprv do Bratislavy, odtiaľ do Prahy, potom zasa späť... V našom bývalom hlavnom meste začal chodiť do školy a futbalovú abecedu sa učil na Slavii. Spočiatku sa viac venoval atletike, basketbalu a volejbalu, no napokon sa predsa len prejavili futbalové gény. Po návrate do Bratislavy neunikol jeho talent trénerovi "Jimovi" Šťastnému, ktorý ho už ako sedemnásťročného po prvý raz postavil do ligy. Odtiaľ bol odraz do juniorskej reprezentácie. napokon akosi nebolo pre neho miesta v základnej zostave, a tak ho Slovan predal v roku 1963 pražskej Sparte. Aj on sa podieľal na tom, že dva tituly putovali na Letnú (1965 a 1967) a jeden na Julisku (1966), kde vojenčil v Dukle. Bol pri "labutej piesni" famóznej éry Dukly...
Do sveta bol vlastne predaný, konkrétne do MVV Maastricht. Sparta za neho z Holandska dostala umelé osvetlenie. Po návrate ako absolvent vysokoškolského telovýchovného štúdia krátko ochutnal trénersky chlebíček. V Sparte mu však ruže nekvitli, hráčom neboli po vôli jeho profesionálne požiadavky, a tak v ročníku 1974/75 padli do druhej ligy. Nasledovalo prvé zahraničné trénerske angažmán v Kostarike v rokoch 1978 až 1982. Po novinárskom období v Čs. sporte a agentúre ČSTK (ako zahraničný spravodajca v Ríme) sa Ivan Mráz po druhýkrát vrátil do trénerskej branže. Od roku 1989 pôsobí znova v Kostarike. Časom v klube Alajuela Alajuelense postúpil aj na funkcionárskom rebríčku, ako generálny riaditeľ. Druhý raz sa oženil a má dve deti. Zo svojho postu sa "Don Ivan" manažérsky podieľa na zájazdoch našich mužstiev na juhoamerický kontinent.
Športová dráha olympionika Ivana Mráza predstavuje pozoruhodné čísla: v rokoch 1958 - 1972 odohral 161 ligových stretnutí a strelil v nich 53 gólov; za reprezentáciu "A" hral štyrikrát a dal 5 gólov, na "B" mužstvo hral trikrát, za olympijský výber šesťkrát a dal 6 gólov. Prispel k zisku strieborných medailí v Tokiu, čo bol vrchol jeho aktívneho športovania.
Štafetu Švajlenovcov prevzal syn
Veľký tréner a stratég Rudolf Vytlačil dvakrát zasiahol do futbalovej histórie vo svetovom meradlo. V Chile roku 1962 doviedol mužstvo Česko-Slovenska do finále majstrovstiev sveta v roku 1964 v Japonsku dirigoval ďalšie mužstvo v čs. dresoch do finále olympijských hier. Dokázal stmeliť a úspešne kaučovať kolektívy z hráčov, ktorých si vybral, hoci aj napriek názorom iných. Medzi takých patril aj brankár Anton Švajlen, ktorý mu ""asoval""do jeho koncepcie, na rozdiel od iných zostavovateľov reprezentácií. V troch desiatkach zápasov bol olympionikom a pomohol k postupu. V záverečnom turnaji v Tokiu síce dostával prednosť brankárskej "jednotky" František Schmucker, ale proti kúzelníkom z Brazílie dostal dôveru trénera on. Ako člen košického klubu bol súčasťou strieborného olympijského kolektívu.
Košický futbal v minulosti oplýval toľkými skvelými hráčmi, že len ich vymenovanie by zabralo celé novinové stĺpce. V tejto galérii patrí veľmi čestné miesto aj Antonovi Švajlenovi (nar. 3. 12. 1937). Hoci bol rodákom zo Solčian a začínal s futbalom medzi topoľčianskymi "žochármi", výkonmi v breznianskej Dukle upútal košických funkcionárov tak, že civil obliekol už v tamojšej Jednote (neskôr VSS). Tu od roku 1959 do roku 1974 odohral pätnásť sezón, v nich 338 ligových zápasov (len raz vynechal pre chrípku), z nich 214 stretnutí bez vystriedania, a v 125 nedostal gól, sám dal 11 gólov z penált. Nie náhodou nosil kapitánsku pásku desať sezón, nie náhodou boli VSS v jeho ére na popredných priečkach prvoligových tabuliek a hrali aj v Interpohári.
"Chobotnica v košickej bránke", "Inter Bratislava - Švajlen 0:0", "Čechoslováci majú druhého Jašina", "Kto prekoná košického brankára?" "Švajlenů je málo", "Nenahraditeľná", "Švajlen sa núka do reprezentácie" ...takéto a podobné titulky v tlači boli echom jeho majstrovstva medzi tromi žrďami. V časoch jeho aktívnej činnosti však pôsobila plejáda výborných brankárov a z Košíc bolo vždy ďalej do reprezentácie ako z Prahy či Bratislavy. Aj tak za "áčko" chytal raz (desaťkrát bol náhradníkom), za "béčko" mal 26 štartov a s futbalom precestoval takmer celý svet. Švajlen vždy ostal verný Košiciam, hoci sa primeranej rozlúčky nedočkal. Nuž, ako vraví - za dobré dobro nečakal... Svoje bohaté skúsenosti odovzdával ešte ako tréner I. triedy v Brezne, Humennom, Spišskej Novej Vsi, napokon viedol košické celky v nižších súťažiach. Aj pracovisko v ZŤS zmenil naposledy za post v Slovenskej automobilovej doprave, kde pracoval do dôchodku.
S olympizmom je Anton Švajlen spojený neustále. Najprv bol dlhé roky členom vedenia Klubu čs. olympionikov, je predsedom Združenia olympijských klubov Slovenska a tiež je spoluzakladateľom a šéfom košického OK. Pozoruhodne oživil finále z Tokia, keď sa osobne podieľal na zorganizovaní spomienkového stretnutia futbalových olympionikov s maďarskými po 30. rokoch v Košiciach (2. októbra 1994). Jeho prácu ocenil Slovenský olympijský výbor čestným uznaním fair play (1997) a Zlatými kruhmi SOV (2003). Medzinárodný olympijský výbor mu udelil Trofej MOV k 100. výročiu novovekých OH (1996). Výnimočne je spojený Anton Švajlen s olympijským hnutím aj tým, že z troch jeho potomkov jeho najstarší syn Ľubomír dvakrát štartoval na OH. Olympijskú štafetu od otca prevzal v hádzanárskej bránke.
Kapitán strieborných futbalistov
"Stále ma rozochvieva spomienka na zapálenie ohňa na úvod olympiády v Tokiu. Zapaľoval ho devätnásťročný Jošinori Sakai, ktorý sa narodil v Hirošime práve v deň výbuchu atómovej bomby nad týmto mestom. Bol to úžasne silný symbol obrovského desu a strachu, aký priniesla táto bomba, ale aj obrovskej nádeje, akú prinášajú olympijské hry."
Aj takýto okamih sa vynoril v pamäti Antona Urbana, keď dostal príležitosť na reminiscencie z jeho veľkých chvíľ minulosti. Na úspechu futbalistov v Tokiu roku 1964 sa podieľalo už deväť Slovákov, spomedzi nich bol práve on kapitánom "strieborného" mužstva. A nebol ním náhodou, o čom svedčia slová trénera Rudolfa Vytlačila (1912 - 1977) z vtedajšej tlače: "Bol motorom nášho mužstva, strojcom dobrej nálady a rozdúchavačom bojového ducha. Bez neho by sme boli v kľúčovom, semifinálovom zápase s celonemeckým mužstvo zložili zbrane. Pravý kapitán!" Na oplátku kapitán povedal slová uznania na jeho adresu: "O úspechu sa veľkou mierou zaslúžil tréner Vytlačil. Bol to človek, ktorý v sebe skĺbil všetky kvality pedagóga, psychológa, futbalového stratéga a v nesposlednom rade aj beťára." A mal naporúdzi zaujímavé postrehy o práci tohto viedenského Čecha, ktorý bol strojcom veľkých úspechov čs. futbalu ak rátame čo len finále na MS v Chile. Boli to títo deviati slovenskí medailisti: Cvetler, Geleta, Masný, Matlák, Mráz, Schmucker, Švajlen, Urban a Weiss. Kolektív dopĺňali títo českí spoluhráči? Brumovský, Knebort, Hnesl, Lichtnégl, Nepomucký, Pičman, Valošek a Vojta. Práve posledne menovaný bol smutnou postavou finále...
"Na finálové stretnutie sme nastupovali so vzrušenými a zároveň slávnostnými pocitmi. Bolo to vyvrcholenie našej športovej kariéry. Pred vypredaným hľadiskom na hlavnom olympijskom štadióne, pred 70 tisícmi divákov, to bola defilírka schopností človeka. Nastúpili sme proti Maďarsku, ktoré nás pred olympiádou v Ríme roku 1960 vyradilo v kvalifikácii. Tak strašne sme chceli vyhrať, strašne sme chceli. Vojtov vlastný gól tomu čiastočne zabránil... Šťastie človeka má nesmierne veľa tvárí, ja môžem povedať len toľko, že pri preberaní striebornej olympijskej medaily každý z nás mal pocity, ktoré nemožno inak definovať - ako šťastie človeka." Takto priblížil svoje pocity kapitán, ktorý po 44. rokoch od Antverp (1920) priviedol čs. mužstvo do olympijského finále. Ako vieme, Ďalšie finále - so zlatým koncom - prišlo na OH v Moskve (1980)..
Ak majú byť u osobnosti v symbióze ľudské i športové kvality, tak Anton Urban ich spája v sebe plnou mierou. V rodnom Kysaku (16. 1. 1934) dostal pravé morálne hodnoty, naviac ostala ich početná rodina bez otca po jeho predčasnom úmrtí. Aj neskôr musel prehryznúť nejednu trpkú životnú skúsenosť, takou bola i predčasná strata prvej manželky, jedného zo synov... Ba aj tzv. "funkcionári" ho odvolali tesne pred päťdesiatym rokom jeho pôsobenia v bratislavskej rodine belasých. Ak rátame jeho začiatky ako futbalového adepta v "eške" roku 1947 až po generálneho sekretára Slovana roku 1996, tak je to žiarivý príklad klubovej vernosti.
Počas 18 rokov aktívnej športovej činnosti bol nielen pilierom obrany Slovana či reprezentačných výberov. Stále obliekal jeden dres s výnimkou vojenčiny v Krídlach vlasti Olomouc a Červenej hviezdy Bratislava. Až po rozlúčke roku 1968 ešte dva roky odohral v Rakúsku za Wacker Innsbruck. Na športovej vizitke Antona Urbana sú zapísané aj tieto údaje: 279 ligových zápasov, osemkrát 2. miesto v I. lige, tri víťazstvá v Česko-Slovenskom pohári, 13 štartov v čs. reprezentácii "B" a 19 v celku olympionikov - so strieborným zápisom do olympijských análov na konci.
Anton Urban pracoval dlhé roky na Úrade sociálneho zabezpečenia, okúsil aj trénersky aj funkcionársky chlebík. Všade bol príkladom serióznosti, obetavosti, skromnosti a čestnosti. Zaslúžene bol ocenený čestným diplomom fair play /1998), Cenou fair play dr. Ivana Chodáka (1999) a Slovenský olympijský výbor mu udelil Strieborné kruhy SOV (2003). S Antonom Urbanom môžete zaujímavo hovoriť nielen o pomeroch v našom futbale, ku ktorým je oprávnene kritický, ale najmä o etických hodnotách športu a života. Logicky akcentuje: "Šport ma vychovával, učil ma správne nazerať na život, naučil ma poznať, že život to sú víťazstvá i porážky. Učil ma vždy sa usilovať o víťazstvá, ale čestne, s maximálnym úsilím. Šport ma naučil nerobiť z prehry tragédiu. Inak to nejde ani v živote."
Autor: Miroslav Hazucha
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
