pochovala všetko, čo nestihlo utiecť z neďalekých miest Pompeje a Herkulaneum. Archeológovia o niekoľko storočí neskôr Pompeje postupne odkryli a dnes môžeme toto rímske provinčné mestečko vidieť v takom stave, aké bolo za vlády cisára Tita.
Ani v roku 1883 nič nenasvedčovalo tomu, že by sa onedlho malo s hrôzou rozprávať o inom vulkanickom obrovi. Lenže v máji sa začala k životu prebúdzať sopka Krakatoa (zvaná tiež Krakatau), ležiaca v ostrovnej zóne Veľké Sundy, neďaleko dnešnej Indonézie. Sopečný kužeľ začal chŕliť do vzduchu popol a spenenú lávu, ktorá rýchlo tuhla na ľahké, penovité sklo, zvané pemza. Po chvíli ho už bolo plné more, no námorníci, ani miestni, sa týmto "zmŕtvychstaním" Krakatoy príliš nezaoberali.
Dva mesiace bol opäť pokoj, no v júli sa sopka znovu začala činiť a séria explózií pokračovala aj v auguste. Niektoré boli slabšie, iné silnejšie, no ani jedna sa nemohla porovnávať s tou, ktorá prišla 27. augusta. Istý Angličan, ktorý z ostrova odplával tesne pred ničivým výbuchom, napísal: "Úbohí domorodci si mysleli, že nastal koniec sveta. Tisli sa k sebe ako ovce a ich nárek ešte celý hrôzostrašný jav umocňoval".
Aj prvá "rana" mala poriadnu silu, oblak čierneho popola, ktorý sa rozptýlil vo vzduchu totiž onedlho dosahoval výšku 27 kilometrov. No úplná apokalypsa nadišla na druhý deň ráno, keď ohlušujúci výbuch doslova roztrhal ostrov na kusy. Vyše devätnásť kubických kilometrov horniny rozdrvil tlak na drobný prášok a vymrštil do výšky 55 kilometrov! Na priľahlom území sa rozprestrel temný mrak, ktorý sa udržal dva dni. Explózia bola taká silná, že ju zaznamenali aj v austrálskom meste Alice Springs, na Srí Lanke a dokonca aj na ostrove Rodriguez, vzdialenom od Krakatoy 4 800 kilometrov. Tamojší obyvatelia počuli strašné dunenie, no keďže nevideli jeho zdroj, domnievali sa, že za obzorom sa asi odohráva nejaká veľká námorná bitka. Okolité more a ostrovy ešte niekoľko dní pokrývali veľké kusy pemzy ale i zohavených ľudských tiel.
Táto katastrofa mala globálne následky. Obrovský mrak jemného sopečného prachu asi sedemkrát obletel zemeguľu a jeho zvyšky sa usadili na zem až rok po tom. Dovtedy poletovali atmosférou a spôsobovali "rôznofarebné" východy a západy slnka. Niektoré publikácie uvádzajú, že mesiac mal vtedy tmavomodrú farbu.
Akoby to nestačilo, asi pol hodinu po výbuchu dorazila na pobrežie Jávy a Sumatry prílivová vlna tsunami, miestami vysoká až 40 metrov! Prenikla hlboko do vnútrozemia a zatopila všetko, čo jej stálo v ceste. Väčšinu z 36 000 ľudských obetí nešťastia mala na svedomí práve gigantická tsunami. Mohutné prílivové vlny zaznamenali aj v afrických, ázijských a austrálskych prístavoch, kde takisto napáchali poriadne škody.
Keď sa situácia ako-tak upokojila, vystrašení Malajzijčania spozorovali, že na mieste, kde sa predtým vypínala Krakatoa, ostal len malý ostrovček. V roku 1927 sa z neho začalo dymiť, čo bolo predzvesťou zrodu novej sopky. Miestni obyvatelia ju výstižne pomenovali Anak Krakatau, čiže Dieťa Krakatoy. V súčasnosti je už vysoká 181 metrov a pripomína ľuďom svoju slávnejšiu skazonosnú predchodkyňu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
