porovnaní napríklad s päťdňovým maratónom v Nice evidentný pokrok. Nebude ale od veci predtucha, že ide o pokrok na dlhý čas jediný.
Iný výsledok - teda nedohoda a ďalší odklad - bol fakticky vylúčený. Politický tlak na úspech summitu bol obrovský. Z Paríža, Berlína, Ríma a samotného Bruselu (v zmysle hlavné mesto Belgicka) vychádzali signály, že ďalší kolaps by mal ďalekosiahle následky. Už po decembrovom bankrote (pod talianskym predsedníctvom) medializovali najmä francúzske a belgické zdroje projekty tzv. viacrýchlostnej Európy resp. posilnenej spolupráce, čo by znamenalo rozštiepenie únie na tzv. tvrdé jadro a "perifériu". Francúzsky premiér Chirac priebežne pripomínal, že ak sa na ústave nenájde dohoda, vytvoria krajiny ochotné na užšiu spoluprácu extra zoskupenie, ktoré bude "napredovať rýchlejšie". To bola hrozba, ktorá predurčila víkendový výsledok a diktovala východiskové pozície predovšetkým pre novopristupujúcich členov. Vstúpiť do únie a vzápätí zostať mimo hlavného prúdu európskeho zjednocovania - to bola nočná mora, ktorá pracovala v hlavách Dzurindu, Špidlu, Belku a spol.
Tak sa prihodilo, že hoci prijatá ústava malé a nové štáty oproti Zmluve z Nice jasne znevýhodňuje (dvojitý hlasovací mechanizmus miesto trojitého), nekládli mierne upravenému návrhu, predloženému írskym predsedníctvom, temer nijaký odpor. Respektíve kládli - formálny. Toho vyjadrením bolo divadelné predstavenie Mikuláša Dzurindu, ktorý s podporou šiestich ďalších štátov otvoril na pléne diskusiu o Bohu v preambule, hoci bolo notoricky známe stanovisko Chiraca, že Boh nebude - ani Bohovi. Práve tu bolo najlepšie vidieť, že za stolom nesedia rovnocenní partneri. Dohodu na ústave totiž najväčšmi forsírovali práve Francúzi; z podstaty veci by teda Chirac mal byť ústretový a nie ultimatívny. A ešte o to väčšmi, že cestu k dohode otvoril zásadný ústupok Poľska v otázke hlasovania. Práve toho Poľska, ktoré o Boha v preambule azda najväčšmi stálo. Navzdory predohre, Francúz neustúpil temer v ničom. Resp. len v drobnostiach, čo platí aj pre iniciatívu trinástich krajín na čele so Špidlom, ktorá smerovala k mierne výhodnejšej úprave hlasovania.
Nesmierne zaujímavá a výpovedná je ďalšia vec - návrh, ktorý položilo na stôl írske predsedníctvo, vyhovoval už vo svojej pôvodnej verzii práve a len Francúzom, Nemcom a Belgičanom, ktorí by ho podpísali bez čiarky zmeny. Bertie Ahern, premiér malej krajiny, teda vychádzal už pri nástrele zmien v Giscardovom (šéf konventu) texte z predstáv týchto krajín. A celé dva dni v Bruseli boli len a len o tom, že ostatné štáty zápasili o kozmetické úpravy. Bez výraznejšieho efektu. S jedinou výnimkou Británie, ktorá dosiahla významné zmeny najmä v otázke právno-politickej interpretácie Listiny základných práv a slobôd. Napokon aj úspech Tonyho Blaira, ktorý treba kvitovať, len podčiarkol kľúčový fakt, že tandem Chirac-Schröder vie pritlačiť k stene len rovnako silný partner.
Základný spor o ústavu sa vedie v rovine hodnotenia zmien, ktoré oproti stavu definovanému Zmluvou z Nice prináša. Účastníci bruselského summitu - bez výnimky - a priatelia zjednocovania Európy hovoria o sprehľadnení labyrintu doterajších zákonov a zmlúv, na ktorých funguje EÚ. Nedá sa poprieť, že napriek enormnému rozsahu viac ako 200 strán je táto ústava zjednodušením právnej podstaty únie. Popri tom však nesie aj politicko-štátoprávnu zmenu, ktorá je trojakého druhu. Jednak dáva únii právnu subjektivitu a ako prvý dokument otvorene hovorí, že EÚ má originálne kompetencie. Po druhé, zakladá možnosť prechodu ďalších kompetencií z národnej na unijnú úroveň, a to bez ratifikácie národnými parlamentmi, iba jednomyseľným hlasovaním premiérov prípadne ministrov. Po tretie, presúva oproti dnešnému stavu viacero oblastí rozhodovania na úroveň EÚ. Dôležitý je z tohto pohľadu aj zdanlivý detail - je to ústava, nie ústavná zmluva. Ústavy majú iba štáty, zmluvy sa uzatvárajú medzi štátmi. Ústavná zmluva bol pokus o kompromisný názov, ktorý podporovalo - kedysi - aj Slovensko vo svojej vládnej pozícii. Ale Chirac povedal - ani Bohovi.
Schválením európskej ústavy sa príbeh nekončí, ale len začína. Nasledujúce mesiace a roky budú v znamení obrovského politického zápasu naprieč kontinentom, ktorý sa bude viesť o ratifikáciu tohto dokumentu. Je temer isté, že vo väčšine krajín EÚ sa uskutočnia referendá - hoci dnes sa hovorí len o ôsmich. Ústava rozčesne úniu i verejnosť jednotlivých štátov a povedie k vážnym konfliktom, ktoré samy osebe spomalia proces integrácie a odcudzia európske národy i znepriatelné póly na domácich kolbištiach. Je sa na čo tešiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
