odfiknutím slepého čreva u nejakej Sklenaříkovej, rozpravou o kultovom českom filme "SNS, Pravá SNS a pár facek" alebo nebodaj inauguráciou nového prezidenta? Tak to veru nie, lebo poslanci EP, Anna Malíková spolu s ďalšími (ne)pravými národniarmi a ani Ivan Gašparovič nikdy nevytvorili nejaké hmatateľné hodnoty. A tak nie oni, ale bývalý podpredseda NR SR Ján Ľupták si zaslúži, aby sme ho spomenuli na tomto čestnom mieste. Možno to pre laikov bude znieť neuveriteľne, ale Jano asi skoncoval so svojim prechodným azylom v úlohe obchodného zástupcu Pezinských tehelní a vrátil sa k svojej pôvodnej murárskej profesii. Nebuduje však Budapešť ako jeho murárski predkovia, ale vilku svojho syna Andreja v Španej doline pri Banskej Bystrici. Robotnícky boss, ktorý svoju murársku kariéru začal na SOU stavebnom v Banskej Bystrici, sa vo veku 58 rokov vrátil ku kelni a montérkam a na hlavu si nasadil murársku čapicu. S politikou vraj už nechce mať nič spoločné, lebo na stavbe mu je dobre, teda aspoň on to tak tvrdí. Podľa domorodcov mu práca ide doslova od ruky a aj susedia pred ním dávajú dole klobúk, lebo všetky stavebné práce si dokáže urobiť svojpomocne. Škoda len, že Janka nevidieť v parlamente a ani v televízii, z čoho mnoho jeho fanúšikov veľmo srdco bolí. Ešte stále je totiž mnoho stavieb, kde si robotníci musia doniesť vlastné montérky aj solvinu a ako bývalý šéf ZRS s obľubou hovoril, za toto sme my robotníci veru nebojovali. Ani Jano zrejme nebojoval za to, aby sa už nevozil parlamentným bavorákom a namiesto toho teraz tvoril hodnoty na synovej stavbe. Ale zas na druhej strane, každý by asi mal v živote robiť to, čomu najviac rozumie...

Ide leto, a tak poniektorí, no najmä poniektoré z nás, už hútajú, ako sa dostať do plaviek, ktoré však ako na potvoru majú minuloročné rozmery a preto sú už nepoužiteľné. To však len na prvý pohľad, na ten druhý už máme pre vás jeden zaručený recept, ako by ste sa do nich opäť mohli vopchať. Neposkytla nám ho žiadna vychrtlá hollywoodska hviezda, ale obyvateľka Moldavy nad Bodvou Zuzana Cingeľová, ktorá sa za posledné dva týždne stala najväčšou slovenskou mediálnou hviezdou a v popularite predbehla aj vyššie spomínaného Janka. Zo žeriavu v US Steele sa cez vstupný areál tohto zasmradeného podniku dostala až pred rovnako smradľavý úrad vlády. Popritom schudla štrnásť kilogramov a začali sa o ňu zaujímať aj hollywodskí scenáristi. Jej novátorská metóda, ktorej v odborných kruhoch nepovie nikto ináč ako tzv. Cingeľovej diéta spočíva v čarovnej kombinácii minerálka, stanovanie a pešia chôdza podľa hesla, čo deň, to kilo dole. Zatiaľ čo sa darmožráči z radov odborárskych bossov a chamtiví manažéri spoza veľkej mláky popod fúzy usmievali, zabojovala moldavská žeriavnička nielen o svoju lepšiu postavu, ale aj o práva zamestnancov železiarní pri ochrane ich zdravia. A to aj napriek tomu, že jej vyobliekaní personalisti z U.S. Steelu promptne doniesli výpoveď až priamo do stanu pred vstupným areálom, čo by zrejme nenapadlo ani chlapcov z Uragánu, prípadne humoristov sediacich v NR SR... Žeriavničku však nezlomila ani existenčná neistota a pobrala sa pešoautom do Blavy. Keďže Mikyho na Úrade vlády nenašla, uspokojila sa aj s Kaníkovými podriadenými na ministerstve práce, ktorí ju vypočuli a ako povedala, vyhoveli jej požiadavkám. Ministerskí úradníci jej aj vďaka nadštandardnému záujmu novinárov všeličo posľubovali, a keďže bola hladná, uverila ich slovám, ukončila hladovku a teraz sa v pohode zmestí aj do plaviek. Podľa vlastných slov dostala prísľub, že polícia riadne prešetrí všetky okolnosti prípadu, keď ju v nočnej zmene prepadli a podnetom na (ne)ochranu zdravia v U.S. Steele sa už zaoberá inšpektorát práce. Do budúcnosti sa pani Zuzana hladov(kov)ať nechystá, lebo po nedávnej seanse už veľmi nemá kde zhodiť prebytočnej tuk a okrem toho ako povedala "bolo by to veľmi sprosté". A to je pre všetky ženy, ktoré sa ju chystajú v jej redukčnom procese napodobniť, viac ako potešiteľné. Počas jej diéty totiž vzniká efekt ako pri istom šampóne a to dva v jednom. Nielenže ubúdajú kilá, ale súčasne sa zvyšuje aj IQ.

V uplynulom týždni sme si všimli aj poslancov NR SR. Nebojte sa, nezačali chodiť načas do roboty, ale konečne sa vrátili tam, kam viacerí z nich už dlhšiu dobu patria - do školských lavíc. Poslanci si v rozprave pri zákone o spoplatnení vysokých škôl, ktorý však aj tak neschválili, pospomínali, ako si písali ťaháky a za rodičov sa podpisovali aj v žiackych knižkách. Rozprava to bola vskutku podnetná, aj štamgasti zo štvrtej cenovej u košického Janka by sa v nej cítili ako intelektuáli. Opozícia vyčítala nášmu najhlavnejšiemu (zá)školákovi Martinovi Froncovi, že v niektorých zéeškách majú ešte suché záchodky, ako aj to, že mladí učitelia radšej utekajú do súkromného sektora. Najďalej zašla Marta Podracká z Mečiarovho hnutia, ktorá upozornila prítomných, že zo škôl sa vytrácajú autority a že už ani bratislavská Univerzita Komenského nie je to, čo bývala. Akosi však zrejme pozabudla, že tým pochválila aj istého I. Gašparoviča, ktorý tam ešte v máji pôsobil ako docent práv, ale nechtiac sa od utorka stal prezidentom... Tak takéto rúhačské reči bude musieť v centrále HZDS asi dosť dlho vysvetľovať svojmu najvyššiemu, ktorý proti nemu bojoval v prezidentských voľbách! Ak sa nebodaj potvrdí, že Marta naozaj myslela na odliv novej hlavy štátu, tak za trest nebude musieť chodiť do práce namaľovaná, lebo o jej mejkap sa špeciálne postará náš najväčší sumec...

P.S. Týmto by sme sa chceli poďakovať dnes už, žiaľ, len nášmu bývalému prezidentovi Rudolfovi Schusterovi, ktorý túto rubriku počas uplynulých 5 rokov svojho funkčného obdobia takmer každý týždeň zásoboval kvalitnými námetmi. V zastúpení našich čitateľov však veríme, že aj počas svojho, ako všetci dúfame, činorodého a návštevou Aljašky, resp. Kanady spestreného politického dôchodku na nás pán exprezident nezabudne a aspoň raz za mesiac sa šuchne v médiách, aby sme si naňho mohli na tomto mieste spomenúť. Takisto dúfame, že nakoniec ho omrzí ničnerobenie na dôchodku a ako spoločný kandidát ľavice nás koncom roka 2006 poteší ohlásením svojej kandidatúry na post košického primátora. V opačnom prípade by to nielen pre túto rubriku, ale predovšetkým pre túto rubriku bola ešte väčšia strata, ako keby po ďalšom pokračovaní Macareny vyschol potôčik na košickej Hlavnej. Dovtedy tu však máme zrejme jeho posledný povšimnutia hodný výrok vo funkcii: "Vždy som bol a budem priateľom Ukrajiny," povedal pred týždňom pri udeľovaní Radu bieleho dvojkríža II. triedy vedúcemu administratívy prezidenta Ukrajiny Viktorovi Volodymirovičovi Medvedčukovi a my už k tomu fakt nemusíme nič dodávať. Alebo žeby tým myslel bicykel Ukrajinu?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.