úniku informácií zo spisu exriaditeľa NBÚ Jána Mojžiša. Deň predtým padol verdikt okresného súdu v Bratislave vo veci žaloby SDKÚ na poslanca Kaliňáka - v neprospech premiéra a jeho strany (čo sa napokon napevno očakávalo). Od skupinky si ale nadlho neoddýcheme. Na obzore je kolečko druhé; k žalobám by sa teraz mali rozhýbať domnelí členovia skupinky. Rozsudky resp. vyšetrovateľské závery, ktoré sa zrodili, svedčia totiž len o tom, že sprisahanie proti štátu a SDKÚ existovalo výlučne v hlave predsedu vlády.
Včerajší výrok prokuratúry, proti ktorému už niet zákonného opravného prostriedku, znamená, že po linke trestnoprávnej zodpovednosti je premiér v suchu. Pokiaľ máme na zreteli verejný záujem, mali by sme sa rozhodnutiu aj zaradovať. Predstava trestne stíhaného predsedu vlády nie je nič povznášajúce (hoci napr. v Taliansku si už tak zvykli, že by pokladali za nenormálne, keby Berlusconi aspoň chvíľu za niečo stíhaný nebol). Úprimne povediac, je evidentné, že "výťah" z bezpečnostnej previerky Jána Mojžiša sa dostal k premiérovi nezákonným spôsobom, keďže si ho mal písomne vyžiadať, čo neurobil. Takže info, čo o Mojžišovi od SIS Dzurinda dostal, mohlo byť - podľa zákona o SIS - iba bežnou zvodkou pre ústavných činiteľov. Potom však mali rovnaký materiál dostať na stôl aj Hrušovský a Schuster - ale nedostali. Navyše, ešte aj v prípade vyžiadania mal byť premiér riaditeľom SIS slušne odmietnutý. Zistenia, ktoré sú súčasťou bezpečnostnej previerky, môže podľa zákona o utajovaných skutočnostiach poskytnúť SIS iba NBÚ.
Najmä zákon o SIS pokladajú ale viacerí právnici za výkladovo sporný. A napokon, nie všetky porušenia zákonov sú trestne stíhateľné. Hoci je dnes nad slnko jasnejšie, že informácie zo SIS boli základom, na ktorom Dzurinda postavil kauzu skupinka a začal politickú operáciu na odvolanie Jána Mojžiša, zavrieť ho za porušenie zákona o utajovaných skutočnostiach by bolo asi priveľa. Iná vec je Pittner a zneužitie právomocí verejného činiteľa, čo je trestný paragraf. Možno nabudúce - pre dnešok to prokuratúra zavrela.
Žaloba SDKÚ za "poškodenie dobrého mena strany", ktorého sa mal dopustiť poslanec Kaliňák, je v porovnaní s vyššiemenovanou kauzou - humorná. Mohli by sme chvíľu vtipkovať na motívy "dobrej povesti SDKÚ". Tá je naozaj hrozná, ale jej dnešnú úroveň určite nemá na svedomí Robert Kaliňák, ale politika premiéra a samotnej strany. Napokon, SDKÚ "zvíťazila" v eurovoľbách so ziskom zhruba 3 percent hlasov všetkých zapísaných voličov, čiže jej povesť je s povesťou Kaliňákovej strany plne porovnateľná (čo je celkom spravodlivé). Podstatnejšie azda je, že žaloby z Dzurindovej strany v tejto kauze rad za radom krachujú. Prokuratúra nedávno označila za trestne úplne bezpredmetné aj premiérove podania (založené práve na informáciách SIS) týkajúce sa údajných klientelisticko-lobistických aktivít Jána Mojžiša. Kľúčová a zapamätaniahodná je marcová veta generálneho prokurátora Trnku: "Skupinka prakticky neexistuje". Napokon, zastavené bolo aj posledné (nepriamo) súvisiace trestné stíhanie, iniciované ešte exriaditeľom SIS Mitrom, ku ktorému sa neskôr pripojil aj Pittner - vo veci ohovárania štátneho orgánu (teda SIS) v britskom magazíne Jane°s Intelligence Digest (JID). Nepriamy súvis je v tom, že Dzurinda vo svojej výpovedi naznačoval prepojenie bývalého vedenia NBÚ na českého novinára, ktorý bol pod textami v JID podpísaný.
Takže môžeme bilancovať: Keď kulminovala premiérova "protiskupinkovská" ofenzíva, jeho korunným argumentom boli trestné oznámenia, (ktoré neskôr modifikoval na "svedecké výpovede"). Dnes je jasné, že Dzurindove historky neboli podložené trestnoprávne ani vecne. A preto nemôže ani veľmi protestovať, že Kaliňák ako opozičný poslanec mu v politicky príhodnej chvíli zavaril zverejnením mien. Hoci môže byť pravdou, že premiér týmito menami nechcel verejne operovať a len nimi podopieral v užšom kruhu svoje paranoidné teórie.
Je možné viesť dišputu o argumentácii bratislavského súdu, ktorá Kaliňákove reakcie na výroky premiéra o skupinke zaradila pod "právo verejnosti na informácie". To nie je celkom kóšer - klebety, ktorých pôvod nevie nikto dokázať, pod právo na informácie, kde sú povinnými osobami štátne a samosprávne orgány, asi celkom patriť nemôžu. Kaliňák si robil vlastnú opozičnú politiku, keď prišiel zo zoznamom skupinky - to treba natvrdo povedať. Nejakú výhovorku, aby sa kauzy zbavil, si však súd nájsť musel. To, čoho sa poslanec Smeru dopustil, totiž nemôže byť ani trestným činom ohovárania, ani poškodzovaním povesti zlopovestnej strany. A už vôbec nie tvrdenie, že menoslov získal "zo zdrojov SDKÚ". To sú všetko nezmysly a svedčia len o slepej uličke, do ktorej sa premiér sám nahnal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
