liečiteľstvo a v tomto duchu pôsobili aj špecialisti v ľudovom liečiteľstve. Postupne sa v mestách vytvárali podmienky pre felčiarov, ktorí tak ako aj holiči vykonávali chirurgické zákroky. Až do obdobia renesancie liečili ľudí kňazi, najmä príslušníci liečiteľských reholí. Ich vzdelanosť im umožňovala čerpať poznatky z antickej aj arabskej lekárskej literatúry. Medzi prvými písomne doloženými lekármi boli na našom území vysokí cirkevní hodnostári. Muthmerius podľa zachovaných dokladov dostal za zásluhy v liečení majetky na Spiši a v rokoch 1264 - 81 bol spišským prepoštom. Spomína sa osobný lekár kráľa Karola Róberta z Anjou - J. Piacenza, ktorý bol bratislavským prepoštom. Od 15. storočia boli lekári aj zo svetských kruhov a v niektorých väčších hospodársky vyspelejších mestách sa zriadili funkcie mestských lekárov - fyzikusov, ako v Bratislave, Trnave, Košiciach, ale nebola trvalo obsadená. Výsadou stredoslovenských banských miest bolo, že si vydržiavali spoločného banského lekára.
Na našom území pôsobili lekári, ktorí prichádzali z cudziny - boli to väčšinou Taliani, Židia, Nemci. V Bratislave bol jedným z prvých mestských lekárov magister Bartolomeus, nazývaný Italicus. Od 17. storočia postupne k cudzincom pribúdali aj lekári domáceho pôvodu, ktorí získali vzdelanie na univerzitách v Bologni, Padove, Bazileji, Wittenbergu, Jene, Halle, Viedni, Prahe. Až v 18. storočí sa u nás mohli pripravovať na lekárske postavenie na súkromných lekárskych školách. Na východnom Slovensku bola škola D. Fischera v Kežmarku, K. O. Mollera v Banskej Bystrici a v Trnave vznikla v roku 1770 prvá lekárska fakulta v Uhorsku. Trvala 7 rokov a za toto obdobie vychovala 39 absolventov, z nich bolo 15 zo Slovenska.
S rastúcim počtom lekárov bola začiatkom 18. storočia zriadená pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zdravotná komisia, ktorá podporovala činnosť lekárov a venovala jej veľkú pozornosť a postupne začali zriaďovať aj funkcie stoličných župných lekárov. Vo feudálnych a polofeudálnych pomeroch Uhorska nebol možný taký pokrok v lekárskych službách ako vo vyspelejších krajinách. Počet lekárov bol pomerne nízky, napr. v polovici 19. storočia bolo na 2,4 milióna obyvateľov 210 lekárov. Čo treba vyzdvihnúť, je prínos vtedajších lekárov, ktorí patrili k popredným reprezentantom inteligencie, pre rozvoj medicíny a zdravotníctva i vznikajúcich prírodných vied aj iných oblastí spoločenského a kultúrneho života. Spomeňme také osobnosti ako J. Sambucus, J. Jesenius, K. O. Moller, D. Fischer, J. J. Torkos, J. A. Segner, D. Perlitzi, J. Cserney, A. Herman, P. Adami, J. J. Plenck, J. A. Prandt, J. A. Raymann a iní.
V roku 1876 vymedzil zákon miesto lekárskych služieb v zdravotníckej správe v druhej polovici 19. storočia sa začali zriaďovať funkcie obvodných a okresných lekárov, po uzákonení sociálneho poistenia aj nemocenských lekárov. V roku 1890 pôsobilo v slovenských župách 633 lekárov, v roku 1900 - 747, v roku 1910 793 lekárov. Väčšina z nich bola absolventmi uhorských univerzít, najmä v Budapešti. Vedecko-výskumnú činnosť pre absenciu vysokoškolských a vedeckých inštitúcií mohli rozvíjať v rámci lekárskych spolkov a spoločností.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
