"...nepáčil som sa nikomu v Európe, okrem chorých, ktorých som liečil."
(Paracelsus)
Profesor Basilejskej lekárskej univerzity Aureolus Philippus Theoprastus Bombastus von Hohenheim, vo svete medicíny známy ako Paracelsus, žil v rokoch 1493 - 1541 vo Švajčiarsku. Bol súčasníkom legendárneho doktora Johannesa Fausta, známeho astrológa, mága a černokňažníka. Logicky sa natíska otázka, prečo spájame slávneho európskeho lekára s božskou oblasťou tokajských vinohradov? Podnetom môže byť aj list leleského prepošta adresovaný na lekársku univerzitu v Basileji. "Do vzácnej pozornosti urozeného a slovutného pána Aureola Filipa Teofrasta Bombasta z Hohenheimu, rečeného Paracelsa, lekára a filosofa znamenitého..." Dá sa iba predpokladať, že šlo o pozvánku pretože list sa zachoval iba čiastočne a zničil sa pri požiari. Jedno je však historicky známe. Paracelsus v oblasti Tokaja skúmal zdravotné účinky jedinečného tokajského vína na ľudský organizmus.
Podľa historických písomností od roku 1280 vlastnili obec Veľký Kamenec (Veľký Kevešd) synovia rozpornej postavy šľachtica Šimona. Rodinné rozpory boli príčinou deľby majetku. Vinice a usadlosti pripadli podnikavému rodu Šóšovcov zo Šéváru (Solivar v Šariši) a druhej vetve rodu zo Stredy nad Bodrogom.
S napätím dvíhame oponu, aby sme mohli nahliadnuť do ďalekej a dávnej minulosti dnes už takmer zabudnutej obce, ktorá kedysi sa hrdila prívlastkom najmenšieho mestečka na celom území Zemplínskej stolice. Pred nami sa objavuje časový predel stáročí, scénky z bežného života, ale i také, ktoré sa zapísali úhľadným písmom do veľkej knihy decentnej dámy zvanej Európa.
Veľký Kamenec tají príbeh. Neopakovateľná farebná poéma jesene, vinohradov i hlbokých podzemných siení, svätýň, ktorých božstvom sú zlaté tokajské vína. Dnes je vo Veľkom Kamenci trh. Kamenná soľ je nad zlato, voňavé medovníky nad detské sny. Ľudia v drelichových nohaviciach chodia medzi stánky, kupci núkajú tovar, pozdišovskí hrnčiari začínajú svoju rozprávkovú tvorbu džbánmi na víno, vodu, med a mlieko. Potrvá celých päť storočí a vystriedajú generácie hrnčiarov, ktorých výrobky očaria nielen Európu, ale aj svet za veľkou mlákou. Zvečerieva sa. Po nížine, akoby pod diktátom nádhernej prírody, preskakujú tóny zvonov. Roľnícke a vinárske usadlosti stíchnu. Iba okolo dlhých drevených válovov a žeriavových studní počuť zvonenie čried a dupot kopýt.
Nad poéziou i prózou nížiny bdie kráľovský majestát. Od roku 1567 vyberá daň. Hrad Veľký Kamenec dal postaviť kráľ. Dôvod: tekuté zlato chotára - víno. Kamenný hrad slúži aj ako prechodné sídlo kráľovských úradníkov, diplomatov, ale aj bohatých kupcov z ďalekých krajov. Tak je to až do roku 1673. Nevieme prečo, nepoznáme dôvod, ale do Veľkého Kamenca prichádza kráľovské vojsko. Demoluje hradné múry. Veci srdca tu nemajú miesto. Dominanta kraja je na kolenách. Zlých znamení pribúda. Zástupcovia okolitých dedín a usadlostí sa vyberajú ku kráľovi. Nesú dar. Sudy vína a otázku v očiach. Kráľ rozhodol, kráľ nemusí vysvetľovať. Malý Kamenec, Streda nad Bodrogom, Klin nad Bodrogom, Somotor, Več a Berecki, obce patriace k hradu Veľký Kamanec, ostali bez ochrany.
Nedokončeným listom histórie hradu vo Veľkom Kamenci je však aj rok 1529. Prichádza neznámy muž. Víta ho leleský prepošt, tak trochu svätec, ale i človek túžiaci poznať taje alchýmie. Cudzinec sa volá Paracelsus. Úplne holohlavý, v dlhom plášti a s koženým kufríkom v ruke. Odmieta ponuku pohodlia na prepošstve a celkom rád príjme skromné priestory na nádvorí hradu vo Veľkom kamenci. Okultista, mystik, magik, astrológ, ale predovšetkým lekár - liečiteľ. Spomenuli sme, Paracelsus bol súčasníkom historického čarodejníka a mága doktora Fausta. Tým je povedané veľa, nie však všetko. Bol to čas dynastie európskych slávnych alchymistov, ktorí vytvárali základy súčasnej modernej medicíny. Poznáme príbehy dávnych alchymistov, ktorí sa snažili objaviť kameň mudrcov, látku schopnú transmutovať obyčajné kovy v drahé a objaviť elixír života, látku zaručujúcu nesmrteľnosť. Alchymisti hľadali Alkahest, univerzálne rozpúšťadlo, kvintesanciu, výťažok najaktívnejšej látky, tekuté zlato, látku nasýtenú planetárnymi vplyvmi, oživujúcu zoslabnutý organizmus. Vzhľadom k tomu, v akej nemilosti boli ezoterné vedy pred piatimi storočiami, ale i neskôr, je to pravdepodobne všetko, čo je všeobecne známe. Všetkým, ktorí v alchýmii vidia iba bosoráctvo, odporúčam návštevu domu "U kamenného zvonu" na Staromestskom námestí v Prahe. V Opuste magnum (Veľkom diele), prvom výstavnom projekte v strednej Európe sa mapujú historické a duchovné súradnice ezoterických náuk, pretože alchýmia bola počas jedného storočia súčasťou duchovného života Európy.
Paracelsus v sprievode učeného evanjelického reformovaného kazateľa z Lelesa dlhé dni trávil vo vinohradoch Tokaja. Do neskorých nočných hodín v hrade Veľký Kamenec blikotalo žltkavé svetlo svietidiel. Opäť treba zdôrazniť: Paracelsus nehľadal v tokajskom piesku zlato, a nesnažil sa ho ani vydestilovať zo zlatistého moku. Jeho záujem mal vysoko humánny cieľ. Už otec ho oboznámil s výsledkami svojich výskumov a stále mu hovorieval: "niektoré ročníky tokajských vín obsahujú spirit planéty a pri priaznivej konštelácii môžu liečiť ducha i telo..."
Hrad Veľký Kamenec, kamenná báseň tokajských vinohradov. Prešumeli nenávratne nad ním udalosti plné poézie, ale i prózy. Dynastické, zákulisné a kruté vražedné tortúry pri bojoch o uhorskú korunu vystriedali ako slnečné lúče po búrkach časy pohody. Na pevnom dubovom stole pri zarosenom medenom džbáne opojného vína sedí jeho výsosť Hunyady a nepokojný vzbúrenec Ján Jiskra z Brandýsa. Svedkom je pisár z leleského prepošstva. Mierová zmluva spečatená dátumom 1458 a samozrejme aj opojným vínom kráľov a vojvodcov, patrí k optimistickejším dňom hradu. Spomenutý rod Soosovcov a Szerdahelych však si nie vždy ctili sviatosť tokajských vinohradov a historické poslanie strážnych hradov. Jeden z posledných žijúcich majiteľov hradu Juraj Soos sa stal čiernou ovcou rodu. Pri tajných stretnutiach poskytol úkryt Wesselényiho sprisahancom proti majestátu kráľa.
Možno práve pri mihotavom svetle hradu v nočných hodinách napísal osamelý Paracelsus slová, ktoré dostali krídla: "Nepáčil som sa nikomu, okrem chorých, ktorých som liečil." Bol pevne presvedčený, že liečivá sila prírody je silnejšia než hociktorý lekár. Veľkú averziu voči sebe vyvolal, keď ochorel leleský prepošt a Paracelsus pred členmi notárskeho konventu vyhlásil: "Lekár má prísť k chorému vtedy, keď si už príroda nevie poradiť s ovládaním choroby..." Kráľovskí úradníci sú pobúrení bezbožným vyhlásením "bezočivého cudzinca", ale prepošt je človek učený a uvážlivý. Žiada, aby Paracelsusa neurážali a vo všetkom ho poslúchali.
Lekár sa im snažil vysvetliť: "Privčasný zákrok môže pacientovi viac poškodiť ako pomôcť." Nerozumeli mu. Parcelsusa pred odchodom z Tokaja navštívil prepošt. Tí dvaja si mali o čom pohovoriť. Prepošt ľutoval, že lekár odchádza. Paracelsus mu vysvetlil svoj vzťah k medicíne: "Budoval som ho na štyroch stĺpoch - filozofii, astronómii, alchýmii a na cnosti..."
V zaprášených priečinkoch knihovní (pravdaže, ktoré sú verejnosti prístupné) veľkomiest Európy môžeme objaviť desať diel spisov Paracelsusa. V prvom diele pojednáva o príčinách chorôb, druhý diel venoval základom medicíny. Deviaty diel je učením o tajomných vedách, okultizme, čarodejníkoch a zjaveniach, prekliatiach, magických formulkách a záhadných znakoch. Prvýkrát v histórii sa písomnou formou objavuje opis astrálneho tela. V diele Archidoxa magica opäť spomína zázračné vlastnosti tokajských vín, ktoré by si zaslúžili dôkladnejšie analýzy.
"Vo vínach z tejto oblasti je nielen spirit a sila planéty, ale aj mnohé doposiaľ neobjavené prvky, ktoré pri presnom dávkovaní môžu byť hľadaným všeliekom...
V kovoch planéty Zem môžeme objaviť: Slnko v zlate a vo víne, Lunu v striebre, Jupiter v cíne, Venušu v medi, Merkúr v ortuti, Mars v železe, Saturnus v olove...," píše Paracelsus, ktorého súčasná medicína neodmieta, ale výsledky jeho poznatkov skúma. Paracelsus je vo svete medicíny zvlášť významný. A jeho odkaz vo vínnej pivnici v Malej Tŕni je viac než historických dokumentoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
