zábavy. Pánov bratov, ktorí však v skutočnosti pokrvnými súrodencami nie sú, ste na televíznej obrazovke vídali viac než tri roky. Potom sa z nej zas vytratili. No rozhodne sa nevytratili zo slovenského kultúrneho života. Tunajšej verejnosti sa predstavili aj nedávno na Dňoch Perína na Perínskych rybníkoch. Tam sme sa porozprávali s Róbertom Puškárom - môžete si ho pamätať nielen ako huslistu, či hráča na najrôznejšie nástroje z Markovičovej relácie, ale aj ako verklikára z tanečného predstavenia SĽUK-u ´Cirkus svet´, či zo Zlatých huslí, kde je primášom.

Pre širokú verejnosť je vaše meno spojené s Pánmi bratmi. Prečo ste sa s Petrom Niňajom začali oslovovať práve slovom ´bratia´?

- Nech to nikoho nemýli, nie sme súrodenci, je to starozemanské oslovenie - pán brat. Z toho to vzniklo. Keď sme totiž začali rozprávať pánovi Markovičovi naše životné príbehy, tak nevdojak došlo aj na to, že Peter má v žilách aj trošku modrej krvi. Tak sme prišli na toto zemianske oslovenie a prischlo nám to. Darmo často ľudí presviedčame, že nie sme bratia... Ľudia si často myslia, že sme bratia, aj preto, že je medzi nami taká súhra - vieme spolu nastúpiť aj skončiť bez toho, aby sme sa na seba dívali. Hlavne v zahraničí sa nás pýtali, ako je možné, že nevidia žiadne posunky a napriek tomu hráme spolu.

A ako ten súzvuk vzniká? Je to tvrdý tréning alebo zhodné cítenie hudby?

- Je to dlhoročná prax. Samozrejme, má to niečo spoločné aj s cítením hudby, ale bez cvičenia by nám to cítenie nepomohlo. To je možno jeden prípad zo sto, že muzikanti nemusia cvičiť a cítia úplne rovnako.

Verejnosti sa predstavujete aj v Cirkuse svet...

- Hrám verklikára, čo je postava založená na divadelnom prejave, speve, samozrejme, inštrumentálnej zručnosti ako huslista a mám tam aj menší tanečný prejav, etudu. Som tam krotiteľom zlých ľudských vlastností. Teraz sa teším do Východnej, lebo s týmto predstavením ideme na festival a som zvedavý, ako tam ortodoxní folkloristi prijmú tento titul. Zatiaľ sme s ním totiž mali veľké úspechy, hoci počas prvej polhodiny sú ľudia zaskočení, čo to vlastne je, no potom vytriskne veľký aplauz a nadšenie.

Ako sa vám darí krotiť vaše zlé vlastnosti?

- (smiech) Asi tak ako každému človeku. Každý má nejaké zlé vlastnosti, ale len sám sa s nimi môže vysporiadať. Také vlastnosti, ktoré už človeku vytýkajú iní, to už je zlé. No kým si tie vlastnosti uvedomujem iba ja a je to len na mojej vlastnej sebakritike, čo považujem za zlé, dovtedy je to dobré.

A s čím takým bojujete vy?

- To nebudem prezrádzať. (smiech)

Ako spomienky máte na účinkovanie v programe Milana Markoviča?

- Veľmi dobré. Pomerne rýchlo sme sa našli. Dokonca až tak, že nám potom už nepísal celé texty, ale iba načrtol myšlienku a my sme to povedali svojimi slovami. Všetko je totiž založené na profesionalite. Keď človek dobre ovláda to, čo robí, potom je už aj improvizácia veľmi ľahká. Lebo keď niečo neviete, tak darmo budete improvizovať, keď nemáte o čom. Základom je byť dobre pripravený, je jedno či v umení, či v remeslách, všade je to tak. Keď už niečo viem, potom už nie je problém robiť rôzne variácie alebo improvizovať.

Takže vám bolo ľúto, že vaša spolupráca skončila?

- Určite áno. No povedali sme si, ďakujeme za tri a pol roka, ide sa ďalej. Ľúto nám bolo, lebo to bola pekná robota a ľúto nám bolo aj spôsobu rozchodu, pretože na to nie sme zvyknutí ani v zahraničí, ani doma. Prosto, nebolo to celkom košér. Ale nebudem sa vracať k starým bolestiam. Nikto netvrdil, že to musíme robiť ďalej, nikto si to nevyárendoval. Nečakali sme, že to budeme tak dlho robiť, mysleli sme, že to bude na rok. Takže po tri a pol roku sme si mohli povedať, že ďakujeme, bolo to veľmi dobré, nám to pomohlo zviditeľniť sa na Slovensku. Možno aj preto, že nás vypustili, program tak aj dopadol - že zanikol.

Navonok ste vy z dvojice Páni bratia ten dynamickejší. Je to tak aj v živote?

- Áno, my sme s Petrom typická dvojica protikladov. On je skôr tichší a rozvážnejší, ja som prchkejší a dynamickejší. Ja riešim veľakrát veci hneď. To je tá zlá vlastnosť - že sa musím ovládať a učiť sa od Petra, že radšej treba narátať do desať a až potom konať. No zas na druhej strane mi práve táto vlastnosť niekedy pomáha veci rýchlejšie vyriešiť. Často dám na intuíciu a keď sa rozhodnem spontánne, je to správne. Lebo stáva sa aj to, že keď dlho nad niečím premýšľam a rozhodnem sa inak, je to potom na škodu.

Vo Večeroch M. Markoviča ste hrali na najrôznejších nástrojoch. Koľko ich vlastne ovládate ?

- Asi pred rokom som to zrátal a je ich vyše 20 takých, ktoré by som mohol zobrať do ruky, dva dni by som na nich pohral a už by som to vedel. Okrem huslí, ktoré sú mojím profilovým nástrojom, sú medzi nimi píšťalky, fujary, drumbľa, panova píšťala, ninera, či gitara. Zo sláčikových všetky okrem violončela. Na cimbal neviem, lebo na tom nemám možnosť hrať, ale možno naň bude hrať môj syn, lebo cimbal sa mu veľmi páči.

Stačí na to talent?

- Talent je len schopnosť rýchlo sa adaptovať na nejakú profesiu. Ja ho považujem za schopnosť niečo rýchlo vnímať a pretaviť to do reálnej podoby. Talent je však len 10%, zvyšok je cvik a prax.

Balili ste niekedy na muziku baby?

- Vždy (smiech). No, nie vždy, ale uvedomoval som si, že svojím spevom alebo hrou priťahujem dievčatá, čo mi lichotí. Hudba je môj život...

V detstve ste nemali problém s disciplínou pri cvičení?

- Vždy, keď išiel otec domov, ja som totiž z malej dedinky Tŕnie od Zvolena a vedel som, kedy prichádza domov autobus, tak som šiel rýchlo cvičiť, aby ma otec, ktorý šiel ulicou, počul. Keď sa ma opýtal, ako dlho hrám, tak som povedal, že hodinu a pol. No zabudol som, že v dome máme aj starkého a starkú, ktorí na mňa hneď prezradili, že cvičím tak maximálne 10 minút.(úsmev) Ale výprask som za to nikdy nedostal a musím povedať, že hoci som sa tomu často vyhýbal a rád som hral futbal, keď som sa už k cvičeniu dostal, nemal som s tým problém. Pomáha mi v tom totiž ľudovka - keď sa mi nechcelo cvičiť, tak som začal hrať pesničky a potom som sa zas vrátil k cvičeniu. To ma bavilo. A tým, že som chodieval hrávať aj so sestrou, ktorá hrala na harmonike a spievali sme spolu, vždy som sa naučil nové ľudovky. A zas to, čo som sa naučil na Ľudovej škole umenia, mi pomáhalo v technike hrania. Tak to boli také spojené nádoby - bol som známy s vážnou muzikou i ľudovkou. Dokonca s ľudovkou ešte viac. V celom okolí ma poznali ako huslistu. Nedávno sa mi stalo, že na druhý deň po zoznámení prišiel za mnou pán Jiří Stivín a hovorí mi: "Keď som vás včera zbadal, hovoril som si, odkiaľ ja tento ksich poznám. A prišiel som na to. Ja vás poznám zo Strážnice." Tak som namietal, že to ale bolo pred 30 rokmi. To som ako malý špunt hral s ľudovkou zo Zvolena a on si ma pamätal. To som žasol.

S Jiřím Stivínom, ktorého ste práve spomenuli, ste si už zahrali. S ktorými osobnosťami by ste si ešte chceli zamuzicírovať?

- Bolo by ich veľmi veľa, mnohí už ani nežijú. Ale boli by to najmä huslisti a Zanfir, ktorý je v hre na Panovej flaute ako Pán Boh. Je medzi panovými flautistami neprekonaný. Pre mňa je vzorom krásneho teplého ľudského tónu, ktorý sa zatiaľ nikomu nepodarilo napodobniť. Neviem, čím to je, ale medzi dvadsiatimi ďalšími by som ho bez problémov rozoznal.

O čom ešte snívate?

- Napríklad o tom, že by som si chcel v lete ´trhnúť´ aspoň jeden voľný týždeň, aby som mohol ísť so ženou a deťmi na dovolenku. Lebo s Petrom máme letnú sezónu takú hustú, že nemáme ani päť súvislých voľných dní, aby sme si mohli ísť oddýchnuť aspoň do Chorvátska. O týždni dovolenky som nepočul od roku 1999.

Tak kde si dobíjate baterky?

- Pri mojom malom synovi a v každej radosti z okolitého sveta a každodenného života. No hlavne je to ten syn a tri dcéry. Navyše aj pri hudbe. Tam sa síce tie baterky aj vyšťavujú, ale zároveň aj akumulujú do stále pohotovostnej polohy.

Je váš syn po troch dievčatách maznáčikom?

- Nie. Tri dcéry mám z prvého manželstva a syn je z druhého manželstva. Dievčatá sa s ním veľmi rady hrajú, ale rozmaznávaný určite nie je.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.