Thália. Tu sa naštartovala kariéra mladého herca s mimoriadne zaujímavou vizážou, ktorý na jej začiatku zrejme ani netušil, že sa niekedy stane žiadanou tvárou nielen divadelných, ale aj filmových režisérov. Do Košíc prichádza Csongor najčastejšie s Radošinským naivným divadlom. A inak to nebolo ani teraz, keď radošinci na dosky Jumbo centra priviezli hru o M. R. Štefánikovi Generál. Po skončení predstavenia sme sa s hercom stretli v šatni, kde vznikol tento rozhovor.

Stihli ste sa dnes s niekým v Košiciach stretnúť?

- Nie, prišli sme neskoro a hlad ma zahnal do reštaurácie. Ale keď mám viac času, tak sa stretávam s jedným chalanom, ktorý tu pôsobí v baletnom súbore. Jemu vždy zavolám, keď som tu na dlhší čas. Alebo zájdem do Thálie za hercami. Sú to také krátke stretnutia, pri ktorých si človek stihne vymeniť veľmi málo informácií a potom sa s nimi zas nevidí pol roka.

Vaša tvár je okrem iného známa zo snímky Musíme si pomáhať. Ako sa vám spolupracovalo s pánom Hřebejkom?

- Veľmi dobre. On je režisér, ktorý sa spolieha na to, že aj herci niečo vedia. Bola tam veľmi tvorivá atmosféra. Pán Hřebejk sa nás pýtal, čo si o tom myslíme a nechcel iba režírovať, ale vypočul si aj náš názor. Keď tam totiž sedia štyria alebo piati, môžu sa názory navzájom obohacovať.

Hřebejk o vás vyhlásil, že ste génius. Prekvapil vás tento jeho výrok?

- Samozrejme, nie. (smiech) Ale neviem, čo pod tým výrokom myslel. Lebo génius a blázon majú k sebe veľmi blízko, to je vždy na hrane.

S postavou Davida ste sa vraj rýchlo stotožnili, pretože ste utajený introvert...

- No, utajený preto, lebo keď je niekto introvert, tak sa o ňom nepredpokladá, že sa bude predvádzať a exhibovať na javisku.

Takže tvrdíte, že ste introvert?

- Bol som introvert, ale už som sa naučil komunikovať s ľuďmi. Mal som na to dobrých v úvodzovkách psychológov na škole spolužiakov aj pedagogičku, ktorí ma smerovali k tomuto racionálnemu rozmýšľaniu a k tvorivej komunikácii.

Ale veď už na strednej škole ste boli exhibicionista a robili ste všakovaké kúsky.

- To si vynútili spolužiaci. To bola náhoda, že sme mali dve také pedagogičky, ktoré sa dali veľmi ľahko napodobňovať parodovať. To som raz urobil na intráku a veľmi rýchlo sa to šírilo. A keď vás potom tretiaci alebo štvrtáci prosia, teda, to vlastne ani nie je prosenie, to proste musíte urobiť, lebo oni sú už na škole králi, tak ich musíte baviť, musíte im predvádzať. Takže hodinu improvizácie som si vyskúšal už na strednej škole.

Mali ste dobrý pocit, že vás tí štvrtáci ´berú´ a bavia sa na vašej improvizácii?

- Nikdy. To bol pre mňa taký stres, že by som sa bol najradšej pod zem prepadol.

Herec nemôže mať prehnaný stres z toho, že sa predvádza. Veď ho to živí.

- Podľa toho, aký máte hendikep. Každý herec totiž má nejaký hendikep, za čo sa hanbí, alebo sa nehanbí, ale neuprednostňuje to na verejnosti. Ja som mal šialený predkus a zato som sa ani nemohol veľmi uvoľniť na javisku a najmä, keď režisérovi šlo o to urobiť z handicapu prednosť. Takže neustále ma nútil, aby som sa smial, alebo dokonca rehotal ako kôň, lebo to bude vtipné. Ale keď sa vám za to v detstve vysmievajú, tak to príliš nechcete zdôrazniť, tobôž nerozmýšľate o tom, že by ste to mohli predať. To si potom postupne musíte uvedomiť.

Napokon ste si uvedomili, že váš nedostatok je vlastne vaša prednosť.

- Postupne som sa s tým zmieril, lebo keď začnete vnímať ostatných, uvedomíte si, že aj oni majú nejaký mindrák, tak za čo by som sa mal hanbiť ja? Navyše, ja si nemôžem dovoliť hanbiť sa, keď chcem napredovať.

Do rozprávky Čert ví proč ste sa dostali dosť zaujímavým spôsobom, však?

- Môj kolega tam šiel na konkurz na postavu princa. A keďže ho robil Láďa Ondráček, ktorý robil pomocnú réžiu v Musíme si pomáhať, ponúkol som sa kolegovi, že ho odprevadím a že aspoň pozdravím Láďu. Tak som teda šiel a keď som sa dal s Láďom do reči, dal mi do rúk formulár a povedal mi: "Vieš čo Csongi, keď už si tu, tak ho vyplň, možno sa to zíde." Najprv som namietal, že načo, keď hľadajú princa, no napokon som ho vyplnil s tým, že to bude na postavu Lucifera alebo Azaracha, ktorý je jeho pravou rukou. Potom ma režisér vyskúšal, niečo som tam zahral a asi ho to natoľko presvedčilo, že po mesiaci, keď ešte stále nemali nikoho vybratého, tak mi povedali, že sa mám rozhodnúť, či chcem hrať Lucifera alebo Azaracha. Vybral som si Lucifera.

Deje sa u vás v živote veľa vecí náhodou?

- Veľmi veľa. Ja už až musím veriť na osud, lebo vždy sa o mojich činoch a pôsobeniach rozhodovalo niekde inde. To sú zhody okolností.

Máte pocit, že ste len do malej miery pánom toho, čo sa s vami deje?

- Určite. Veď viete, človek mieni, Pán Boh mení.

Ako sa vám hral Lucifer?

- Fantasticky. Vždy som túžil hrať nejakého záporáka, lebo princovia sekajú len dobrotu (smiech).

A sekať dobrotu je nuda?

- Hrať záporáka je vždy kreatívnejšie. Lebo to záporné, ak v sebe máte, nemusíte vždy prejavovať, môžete to aj ukryť. A Lucifer komunikuje s každým inak, každého chce zmanipulovať k niečomu inému.

Ktoré vlastnosti by ste u seba označili za čertovské, zlé?

- To vám nepoviem (smiech). Som kritický a prísny na kolegov.

Ako sa to prejavuje na skúškach?

- No, snažím sa. Tým, že som prešiel psychologickou analýzou na škole (smiech), snažím sa byť diplomatický. Ale niekedy sa to nedá. A vtedy to buď vzdám v tom smere, že prestanem toho človeka vnímať ako iného kolegu alebo s ním nebudem robiť, keď nemusím. A keď sa to nedá, tak ho ako človeka budem ignorovať, hoci na javisku sa správam ako profesionál.

Vraj ste až chorobne čistotný...

- To povedala pani Kolníková (smiech)? Nie, myslím, že nie som. Sú aj čistotnejší ľudia.

Tak povedzte, ako často upratujete.

- Keď mám čas. Niekedy upracem kúpeľňu, niekedy len obývačku, celý byt tak raz za dva týždne.

A nejaké rozhádzané veci po byte, neumytý riad...

- Nie, to u mňa nehrozí.

Vraj ste veľmi sporovlivý.

- To je veľmi dôležité, lebo inak by som si nemohol dovoliť veci, v ktorých sa cítim pohodlne, alebo pri ktorých sa cítim pohodlne.

Na čo nedáte za nič na svete peniaze?

- Už som výberčivý, čo sa týka kina. Keď som v 93. roku prišiel do Bratislavy, videl som všetky filmy. Ale už to s tými americkými brakmi zašlo tak ďaleko, že pýtať za lístok 170 korún je prehnané. A toto ja neurobím. Taký dobrý, aby som zaň dal takmer 200 korún, film byť nemôže.

Vy ste si teraz po rokoch strávených v podnájmoch kúpili byt.

- No, je to v procese. Onedlho bude ten byt aj papierovo môj. Splnil sa mi tým jeden zo snov. Vlastniť byt, to je neuveriteľné najmä keď si spomeniem, že si naň šetrím od roku 1990, tak je dosť neuveriteľné, že som to dosiahol.

A čo ďalšie sny?

- Trošku ten byt prerobiť zútulniť si ho, urobiť podlahy, prerobiť ho na vlastné pohodlie.

Ako sa vám spolupracovalo na filme Konečná stanica, ktorý ste nedávno dotočili?

- Bola to zvláštna spolupráca. Najmä tým, že som to hral v divadle. A divadelná verzia čohosi je vždy expresívnejšia, lebo gestikulujete, hovoríte iným spôsobom a vidíte spätnú reakciu hneď. A tu je to oveľa komornejšie, rozťahanejšie, lebo sa točí 30-40 dní. Tak je zrazu ťažko udržať kontinuitu v tom, aké to bude. Každý sa ma totiž pýta, či to bude vtipnejšie ako divadelná verzia alebo nie. Ale na to neviem odpovedať, lebo som na pľaci iba vtedy, keď mám natáčací deň, inokedy nie. Takže neviem, ako sa im robí. Ale predpokladám, že ten profesionálny súbor to zvládne na maximálnej úrovni.

Ste zvedavý, ako to bude vyzerať?

- Určite.

A budete sa na to dívať tým svojím typickým kritickým okom?

- Áno. Budem mať veľkú trému, keď už budem vedieť, že o chvíľu sa objavím na plátne. To mám vždy.

Čo neznášate?

- Keď som zlý na plátne (smiech). Vtedy si vždy poviem, že k ďalšej robote sa už postavím oveľa prísnejšie.

Stalo sa vám, že ste sa v niektorej scéne zbadali a povedali ste si: "Bože, tu by som sa vystrihol."?

- Ani nie. Také, že bože, to bolo strašne trápne, sa nestalo. Stane sa, že by som niektoré detaily zmenil a vidím, ako by to mohlo byť lepšie. Ale to je tým, že strih je iný, že zrazu som tam, nadväzujem na tému, ktorá tam je a ja som ju nevidel. Vtedy si zvyknem povedať, že keby som to vedel, asi by som sa zatváril trošku inak.

A čo okrem toho neznášate?

- Zimu a držkovú polievku.

Vašimi obľúbenými filmami sú Forrest Gump a Čistá duša. Všetky hlavné postavy sú viac-menej šibnuté. Čo vás na nich fascinuje?

- Ani nie postava ako to herecké stvárnenie. Ja sa od toho ťažko odosobňujem. Tým, že to robím aj ja, tak to vnímam tým hereckým okom a keď už máte filmové skúsenosti, tak dokážete odhadnúť, čo sa dialo počas natáčania. A niektoré scény sú pre mňa také ťažké, ako ich vidím, že ma fascinuje, ako to dokázali natočiť.

Na ktorý pokus si teda viete vychutnať film, keďže ho vždy sledujete hereckým okom?

- Iba na prvýkrát. Lebo potom vnímam vždy už iba chyby. (smiech)

V muzikáli Donaha! údajne budete naozaj donaha. Nemali ste s tým problém?

- Nie, nemôžem si dovoliť hanbiť sa.

Nemáte problém s nahotou ako takou alebo len na javisku?

- Na javisku. Hoci, v podstate, keď sme boli na dovolenke, boli sme s kamarátmi na nudapláži a nemal som s tým problém. Už je to pre mňa celkom normálne.

Už?

- No, zmenilo sa to odvtedy, ako som dospel k tým veciam, že som začal odbúravať hendikepy. Alebo robiť z hendikepov prednosti a priznať si vlastné chyby. To je múdra myšlienka (smiech). Priznať si vlastnú chybu je veľká vec!

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.