otcom na vidieku, kde zažila niečo neuveriteľné. Mala možnosť podržať v rukách malinké káčatká a pohladiť ich jemné hebké páperie. Tento zážitok mal pre ňu väčšiu cenu ako všetky jej bábiky, počítač či klietka so škrečkom, ktoré má doma. Nenachádzala dosť vhodných slov, ktorými mi všetko opisovala.

Jej nadšenie mi pripomenulo podobnú epizódu z môjho detstva, ktoré som prežila s rodičmi a bratmi v mestskom dome. Otec bol záhradník - kvetinár, a preto sme doma nechovali žiadnu hydinu. Tam, kde rástla zelenina a najmä veľa rôznych kvetov, pre hydinu nebolo miesta. Na našej ulici vtedy bývali gazdovia, sedliaci a iba o nás sa hovorilo, že sme pánska rodina. Tak veľmi som závidela kamarátkam, keď chodili pásť husi a ja som sa iba prizerala.

Ako trinásťročné dievča som to už nevydržala a za našetrené peniaze, ktoré som získala od starej mamy a strýka som si kúpila desať malých húsatiek. Doma nastala malá búrka, veď čo s húsatami bez starej husi?! Kto ich bude chodiť pásť? Aj túto dilemu som vyriešila. Húsatká som poukladala do drevenej debničky, ktorú som vložila do starého kočíka po mojich bratoch. Takto - poď ho s nimi medzi kamarátky na blízke letisko - na pašu. Vôbec ma nezaujímali udivené pohľady ľudí, keď som namiesto bábiky v kočíku viezla húsatká. Keď vyrástli, naučili sa chodiť so mnou na pasienok. Nezabudnuteľné boli chvíle na strniskách po žatve, keď sme zbierali klásky a viazali ich do kytičiek, ktorými sme potom doma prikrmovali naše bohatstvo. V jeseni, po mojom odchode na internát zostala starosť o húsatká na mladšom bratovi. Jedno z húsat mu zobral hájnik a druhé skončilo pod kolesami auta. Bolo mi ich ľúto. Aj ostatných, ktoré mama po vykŕmení dala na pekáč. Mäso i pečienky z nich mi však chutili.

Po vyučení som si podobným spôsobom zaopatrila aj káčatá, ktorým rodičia vyhradili kúsok miesta na dvore. Nikto by neuveril, ako výborne rástli a priberali od červíkov, ktorých som im vždy nakopala okolo parenísk a kvetinových záhonov. Neskôr ich mama ešte dokŕmila. Mäsko z nich bolo také lahodné, možno aj zo spomenutých červíkov. Iba otec sa hneval, že mu stále rozrývam zem okolo parenísk.

V tom čase neboli televízory, ani počítače, preto sme ako deti boli citlivejšie k prírode a naše hry boli skutočnými hrami. Násilie, agresivita, streľba, podvody a surové výrazy, aké vidno v dnešnej televízii či v počítačových hrách, v nich nemali miesta.

Mária POBJECKÁ

Autor: Fúzače z Lomskej doliny

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.