Slovenska (Rakúsko-Uhorsko). Holuby pomenovali podľa miest, kde boli vyšľachtené. V Budapešti tak vznikol budapeštiansky krátkozobý letún, vo Viedni viedenský krátkozobý letún, v Bratislave bratislavský krátkozobý letún a v Prahe pražský krátkozobý letún.
Holuby v týchto veľkých mestách väčšinou chovali na povalách vo vysokých obytných domoch. Pre dobré letové vlastnosti ich používali v súťažiach, ktoré usporadúvali. Úlohou holubov bolo počas dvoch-troch i viac hodín lietať vo výške 500 až 600 metrov (stredné výšky) alebo vo výške 800 až 1 000 metrov (vysoké), prípadne v nedohľadnej výške, kde museli aj predpísaný čas zotrvať. Po skončení letu mali spoločne pristáť na holubníku. Ak sa však niektorý z holubov zatúlal, chovateľ získal trestné body.
Táto záľuba bola vo všetkých uvedených mestách veľmi rozšírená. Každý súťažiaci si na svoj holubník prizval predpísaný počet pozorovateľov (členovia spolku), ktorí dohliadali na regulárny priebeh súťaže. Po jej ukončení vyhlasovali víťazov v jednotlivých kategóriách, odovzdávali im putovné poháre a upomienkové ceny.
Z povaly do voliér
Krátkozobé holuby neskôr opúšťali mestá. Požiadavky na ich telesné parametre, ktoré prinášali jednotlivé štandardy sa stávali cenovo hodnotnejšie a lietanie prestalo byť atraktívne. Zmenil sa aj spôsob chovu - z povalových holubníkov na priestrannejšie prízemné zariadenia s veľkými voliérami. Chovatelia holuby nevypúšťali. Snažili sa operence čo najviac priblížiť požiadavkám štandardu, a tak získať malé ušľachtilé postavy s kratučkým zobákom a charakteristickou hlavou. Tieto holuby mali a dodnes majú vysokú chovateľskú hodnotu. Súťaženie sa prenieslo z voľného neobmedzeného lietania do voliér. Dôvody sú jednoduché. Pri voľnom lete sa krásny a hodnotný holub môže stratiť, čo spôsobí chovateľovi často nenahraditeľnú škodu. V súčasnosti už tieto holuby nie sú zaraďované do letových súťaží, nahradili ich však výkonnejšie plemená (anglický tipler, dánska straka, slovenský a košický letúň a iné).
Chov krátkozobých letúnov si vyžaduje dlhoročnú prax a schopnosť šľachtiť tieto náročné holuby. S poľutovaním musíme konštatovať, že bratislavskí chovatelia si nedokázali udržať svoje plemeno, ktoré ešte pred druhou svetovou vojnou zaniklo. Všetky spomenuté mestá - Budapešť, Viedeň a Praha - v chovoch pokračujú, pričom na domácich aj zahraničných výstavách preukazujú šľachtiteľskú zručnosť. Jednotlivé plemená sa od seba len málo odlišujú, najmä v stavbe hlavy, kresbe a v nasadení zobáka, ktorý má byť čo najkratší. Náročnosť chovu spočíva v krátkosti zobáčikov, lebo rodičia často nedokážu mláďatá odchovať. Potrebný je preto dostatočný počet holubov - kŕmičov, ktorým mláďatá v prípade potreby podkladajú.
* * *
Na Slovensku existuje špeciálny Klub chovateľov krátkozobých holubov, ktorý vedie svojich členov po odbornej stránke, organizuje výstavy ako aj účasť slovenských chovateľov na významných európskych podujatiach. Medzi našimi holubiarmi máme výborných odborníkov, ktorí sú rovnocennými partnermi pre zahraničných chovateľov. Mnohí z nich dosiahli významné ocenenia a medzinárodné uznania.
Autor: Pavel Forisch
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
