Volge, čo bude asi dôsledkom Vratkovej slabosti pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. O slabostiach, hudbe a srdcových záležitostiach sme sa porozprávali s Vratkom po koncerte.
Splnil sa ti už hudobný sen alebo ho stále ešte snívaš?
- Určite som z neho už vytriezvel...
Prečo?
- Lebo vždy som sníval, kleď som videl v televízii veľké kapely a chcel som byť ako oni, mať gitaru a raz veľkú kapelu. Teraz veľká kapela je... Po nás prišli ďalšie veľké kapely... Teraz mojim snom je mať kapelu naďalej, nemusí byť úplne najväčšia, ale taká, aby mala svojich fanúšikov, aby ľudia na ňu chodili.
Čo ešte by si chcel s kapelou dosiahnuť?
- Myslím, že na Slovesnku sme dosiahli už všetko čo sme mohli, pretože sme boli už na Slávikoch... My sme taká neštandardná kapela na túto scénu, takže stále budeme medzi undergroundom a komerciou. Takže chceme bojovať niekde v strede a možno aj cesta je cieľ...
Keď sme pri tom undergrounde...
- Sranda je v tom, že v Čechách sme klubová kapela. Tam sme, chvalabohu, nedosiahli (dnes už tvrdím chvalabohu, lebo mám toho vyše hlavy na Slovensku) komerčný úspech... Tam sme kapela, kde nás navštevuje veľa ľudí, ale je to skôr tak klubovo zamerané. Nie sme nejaký ortodoxný najväčší underground, nejaký radikálny punk...
Prečo ste v Čechách klubová kapela? Myslíš, že je to len tým, že nemáte za sebou médiá?
- Áno, presne tak. Tam sme ani nemali snahu do tých médií ísť, keď sme videli, čo je s tým všetko spojené na Slovesnku. Proste, že nemôžeš sa pomaly ani prejsť po ulici, alebo môžeš, ale cítiš pohľady a tak. S tým som nikdy nerátal, keď som do toho išiel. Na Slovensku sme si už na to nejako aj zvykli, ale v Čechách sme na tom trochu ináč.
Cítim z tvojho rozprávania akoby ti viac vyhovovali kluby...
- Určite. My sme v podstate klubová kapela, ktorá sa nejakým zázrakom dostala na špičku slovenskej popmusic.
Čiže to ľutuješ?
- Nie, určite nie. Veď človek nemôže ľutovať to, že ho majú ľudia radi, to určite nie.
A chcel by si byť na Slovensku tiež radšej v kluboch?
- Na Slovensku klubová scéna neexistuje, čiže ďakujeme za to, že sme na tom ako sme. Lebo keby sme chceli hrať po kluboch, museli by sme všetci pracovať, aby sme si mohli občas dvakrát do mesiaca výjsť, zaplatiť si benzín a ísť hrať do klubu bez akéhokoľvek zázemia médií, lebo na Slovensku to neexistuje. V Čechách je to iné, predsa len je to rocková krajina. Každý okres tam má minimálne jeden/dva kluby. Tam je to iné. Na Slovensku nie je viac ako desať poriadnych klubov.
Vedel by si nejako podporiť, alebo prispieť k rozvoju tejto scény?
- Môžem prispieť koľko chcem, ale to musí prispieť človek, ktorý v tom meste žije a ten kto si ten klubík otvorí. Aj si ho chudák niekto otvorí, ale ľudia sú leniví chodiť na takúto scénu, ale to by sme mohli polemizovať o tom do rána. (Fanynkám za plotom, ktoré Vratka prepichovali zaľúbenými očami, povedal Vratko, aby mu nezdrhli :-) : "Baby hneď, urobíme rozhovor, počkajte. Hneď, baby.")
Už túto sobotu robíte váš vlastný festival v Novej Sedlici... Očakávaš veľa ľudí?
- Minulý rok došlo asi 800 ľudí... Tento festival nemá ambíciu byť nejakým megafestivalom, nechceme konkurovať Pohode, alebo tomuto čo je tu (Domaša Fest 2004 - pozn. red.) Chceme z toho urobiť festival, kde každý bude vedieť, že rok čo rok sa s nami bude môcť stretnúť nie z pozície vystupujúcich, ale 'tváři v tvář' pri táboráku. Vypýtať si podpis, porozprávať sa, podeliť sa o nejaké dojmy. Má to charakter komorného fesťáku. Keď dojde takých tisíc ľudí, tak nás ten festival dostane na nulu a tým pádom je to to, čo sme chceli. Keby sme nebodaj na tom zarobili, tak by sme boli úplne v siedmom nebi. Ale nerobíme to preto, pretože by sme to robili pri nejakom veľkom meste, nejakom dobrom dopravnom uzle a nie v dedine, ktorá je najvýchodnejšia na Slovensku, kde chdoí dvakrát za deň autobus... My sme sami zvedaví koľko príde ľudí.
Najbližším aktuálnym videoklipom bude Krvavá blondýna... Je to o krvavých autogramoch v mužskom srdci... Máš aj ty takéto autogramy?
- Tých autorov je viac, to je taká veľká podpis karta... A na základe toho vznikajú všetky naše pesničky... Na základe zážitkov alebo nejakých reálnych vecí.
Veľa žien ti zlomilo srdce?
- Určite aj ja im. Ja mnohým takisto.
To znamená, že ty si ten veľký lámač ženských sŕdc?
- Ale ja som neni blondiak zase... Môžem byť krvavý, ale nie blondiak... (smiech) To je veľký alibizmus v tejto pesničke.
Zaujíma ťa história, II.svetová vojna. Vraj sa chystáš na dovolenku do Volgogradu...
- Ja mám veľmi pozitívny vzťah ku všetkým krajinám bývalého Sovietskeho zväzu, lebo to považujem za protiklad k Amerike, ktorou sme stále kŕmení. Aj keď nie som protiamerický, ale rád si vypočujem aj tú druhú stranu s týmm, že mám devízu, že viem po rusky. Chodil som na výberovú školu a od tretej triedy som sa ju učil. Som rád, že tú reč viem a vždy keď som sa tam dostal, som bol prekvapený milosťou tých ľudí... A prečo do Stalingradu, resp. Volgogradu? Teraz bolo výročie vylodenia v Normandii a tam zomrelo rádovo niekoľko desiatok tisíc ľudí, čo je úmrtnosť, ktorá bola v Stalingrade za týždeň alebo za mesiac, zomrelo tam milión ľudí a o tom sa nepíše... Je to veľká pravda. Chcem to skombinovať s tým, že je to krajina, ktorú mám rád a mám priateľov, ktorí sú takisto 'líznutí' týmto smerom a tak sme dali dokopy jeden výlet, na ktorý sa strašne tešíme.
Autor: Marianna Mazáková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
