ústavný zákon Daniela Lipšica o zúžení imunity poslancov a sudcov. Celý zvyšok snemovne (a dobre si zapamätať, že predovšetkým kompletné kluby HZDS a Smeru, a tiež drvivá väčšina SDKÚ) sa hlasovania zdržal, resp. bol proti. To de facto znamenalo, že postup zákona do druhého čítania zastavili.
Isteže, každý má právo naložiť s problémom imunity podľa svojho vedomia a svedomia. Napokon, zodpovednosti za konanie svojich zástupcov sa v konečnom dôsledku nemôžu zbaviť ani voliči, ktorí ich do NR SR vyslali. Poslanci sú len zrkadlom, v ktorom sa môžeme všetci uvidieť ako obyčajní ľudia, ktorí majú sklony hájiť vlastné, aj keď nespravodlivé výhody. O nič iného pri imunite, čiže privilegovanom postavení pred tvárou zákona, predsa nejde. Ak dnes v iných komentároch čítame, že poslanci týmto povedali, že všetci sme si rovní, ale oni sú ešte rovnejší, tak sa patrí dopovedať, že veľmi sa z priemeru nevymykajú. Rovnejší by sme v skryte duše chceli byť všetci (presnejšie - väčšina), len nie všetci máme to šťastie sami o sebe rozhodovať, čo sa týka zodpovednosti pred zákonom. A nie všetci máme žalúdok svoje túžby aj realizovať.
Ani smäd po zachovaní si poslaneckých privilégií ale nikoho neoprávňuje, aby pokladal "rovných", ktorí ho volili, za šašov a divú zver. Pointa je v tom, že Lipšicov návrh len vychádzal v ústrety objednávke, ktorú na jar 2003 sformuloval ten istý parlament v uznesení, ktoré vyzýva vládu, aby "urýchlene dopracovala a predložila NR SR návrhy zákonov upravujúcich pravidlá lobingu, OBMEDZENIE TRESTNOPRÁVNEJ IMUNITY ÚSTAVNÝCH ČINITEĽOV, návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku, návrh zákona o konflikte záujmov a o financovaní politických strán".
Tu je tá pretvárka a lžimorálka, korunovaná neskutočnou drzosťou: Ako si vôbec dovolia zmiesť zo stola zákon, ktorý si pred tvárou verejnosti sami objednali? Jedine tak, že svojich voličov nemajú len za "rovných", ale hlupákov bez pamäte a integrity. Oni automaticky počítajú, že ak pretvárka a podvod sú v tejto spoločnosti normou, tak oni - "rovnejší" - môžu klamať manifestačne. Vieme ako to je - kto klame, kradne, kto kradne... Poučenie je prosté - spísať mená všetkých, ktorí zákon nepodporili, vylepiť na stenu a v roku 2006 nevoliť stranu, na ktorej kandidátke sa čo len jedno meno z tých, ktorí stratili pamäť, objaví. To je základná sebaobrana a volebná rukoväť občana. Môže vec aj ignorovať, ale potom bude nadávať ako dnes aj o štyri roky.
Vierolomnosť a faloš v kauze imunity je stará pesnička. Od obmedzenia tej najširšej, ešte socialistickej úpravy (v novele ústavy z roku 2001) vidíme len predvolebné blufy a populistické kreácie - viď zmienené parlamentné uznesenie. Vrchol prišiel pred dvomi mesiacmi, keď si poslanci rozšírili tzv. indemitu. Komu to uniklo, len pripomenieme, že podľa návrhu Jána Drgonca, ktorý dostal vysoko nadústavnú väčšinu 115 hlasov, poslanci už nemôžu byť stíhaní v občiansko-právnom konaní, pokiaľ niekoho ohovoria či napadnú v rámci rokovania NR SR. Smiešne a trápne je, že politici pritom vedú spory o sprostosti (napr. Mečiar, asistentka a špekáčky vs. Nový čas) a kade chodia, tam vykrikujú, že aj verejný činiteľ má právo na ochranu osobnosti. Pre seba si ale odhlasovali, že môžu beztrestne nadávať a urážať kohokoľvek. A to presne rok po uznesení, ktorým zaviazali vládu predložiť zákon o zúžení imunity... Bambusi - a teraz môžu žalovať. Občiansko-právny spor je pritom o tom, že poškodený musí dokázať, že žalovaný nehovoril pravdu a tým on utrpel nejakú ujmu. Nie - poslanci si potvrdili, že sú tí jediní vyvolení, ktorí môžu verejne hlásať o druhých osobách akékoľvek bludy.
Čo bolo, to bolo... Hoci ide o skutočnosti poburujúce, z vecnej stránky imunita nie je ešte tá najväčšia strata, ktorú prináša prepadnutie Lipšicovej novely. Ona mala aj druhú časť, ktorá sa týkala rozšírenia právomocí NKÚ tak, aby mohol kontrolovať aj hospodárenie samospráv. Paradoxne, toto je významnejšie ako imunita (ktorá napokon už nie je bezbrehá, keďže poslanec môže byť stíhaný po vypršaní mandátu). Iste, robiť si ilúzie o akcieschopnosti a kapacite NKÚ netreba - keby návrh prešiel, prvý krok by musel byť obrovské posilnenie úradu. Ale: Rozkrádanie, korupcia a klientelizmus v samosprávach je dnes vôbec najväčším problémom Slovenska. Prenos právomocí a financií v objeme cca 100 miliárd ročne vytvára kvalitatívne novú situáciu, s ktorou vôbec nie je v súlade úroveň kontrolných mechanizmov. Inštitút mestských a obecných kontrolórov patrí do grotesky. Ústavná právomoc NKÚ sledovať aj peniaze, ktoré nekryjú tzv. prenesený výkon štátnej správy, by bola v danej situácii minimum. Aj tá však padla na oltári obrany stavovských privilégií poslancov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
