Po prvých pokutách za prekročenie povolenej rýchlosti trochu vychladol * Celá výplata ide von cez výfuk
Tomáš TÓTH
Rýchle autá, kúdoly dymu, prachu, benzínové výpary, kvílenie bŕzd, davy nadšených fanúšikov, tak to je aj u nás mimoriadne populárny šport rely. Koľko mladíkov by sa chcelo aspoň raz v živote posadiť za volant nadupaného špeciálu, okúsiť adrenalín spojený s pretekaním. No, ak nerátame dnešných násťročných pirátov našich ciest, tak väčšina môže o skutočnom súťažení len snívať. Jozef Béreš junior patrí medzi tých pár šťastlivcov, ktorí atmosféru pretekov dôverne pozná. Hoci má len devätnásť už sa môže pochváliť tým, čo žiadny súčasný slovenský jazdec. V tomto roku sa postavil na štart už troch podujatí seriálu majstrovstiev sveta ( vo Švédsku, v Monte Carlo a na rely Acropolis) a minimálne ďalšie dve podujatia vo Veľkej Británii a na Sardínii má pred sebou. Mal len osemnásť, keď sa po prvý raz ocitol medzi najlepšími rely jazdcami planéty. Rodák z Debrade pri Moldave nad Bodvou má podľa ľudí z jeho okolia v sebe to, čo mnohí postrádajú, prirodzený talent.
Jozef mal jedno veľké šťastie, vzťah k motorizmu mohol po kom zdediť. Odmalička sa "motal" okolo áut, v garáži totiž trávil dni a neraz i noci jeho otec Jozef Béreš senior. A syn sa mu plietol do roboty.
"Po prvý raz som sedel za volantom ako šesťročný. Samozrejme mám na mysli naštartované auto, ktoré mi otec dovolil šoférovať. Samozrejme sedel vedľa mňa, pod zadkom som mal tri či štyri vankúše. Ináč by som z opla kadet ani ne cestu nevidel. Prvé jazdy som absolvoval u nás v Debradi. Vybrali sme sa na pole, do lesa, tam trochu šaškovali, spomína na prvé dotyky s volantom, ktorý mu postupne obrazne povedané prirástol k rukám.
Skúsenosti začal zbierať v motokáre, neskôr v autokrosárskej bugine. Po skončení základnej školy už vedel aké to je súťažiť, autokros ho naučil zžiť sa s traťou. I teraz tvrdý, že na raz prašnej, inokedy zase blatistej trati získal dobré základy. Postupne si zvykal na rýchlosť. "Časom som zistil, že autá do ktorých som sadal boli na moje gusto slabé. Po prvý raz som išiel dvestokilometrovou rýchlosťou keď som mal trinásť. Ľudia u nás vedeli, že začínam jazdiť, chlapci sa so mnou chceli kamarátiť, len aby som ich povozil. Keď som mal trinásť, po prvý raz som prekročil 200-kilometrovú rýchlosť. Jazdil som Toyote Corole, tuším 140-koňovej. Bolo to v garáži robené autíčko," spomína na svoje jazdecké začiatky. Po čase mu bola aj Toyota málo. " Mal som Žigulíka 170-koňového. Bol upravovaný, ale nedá sa to porovnať s autami, v ktorých som sedel neskôr," vraví ten, ktorý už osedlal špičkové autá v triede WRC, či už Hyunday Accent, Subaru Impreza, Ford Focus, ale aj škodovku.
" Každé z týchto áut má niečo do seba. Z každého, ak sa s ním zžijete, dokážete veľa vyžmýkať. Chvíľu však trvá, kým si začnete hrkútať."
Strach za volantom, poznajú ho mnohí. Jozef sa s ním však zatiaľ nezoznámil.
"Naozaj som ho nikdy nemal. Rešpekt, ten mať musíte. Pred tým, ako odštartujete na prvú rýchlostnú skúšku, to vo vás vrie. Mám zvyčajne zovretý žalúdok a nervy napnuté. Ale už po druhej rýchlostke som v pohode."
Na všetkých významných podujatiach je v tejto sezóne jeho spolujazdcom Peter Starý. Každej dvojici to musí klapať, v opačnom prípade sa nedostaví úspech, ale minimálne krízové situácie.
"Tomu, kto sedí vedľa mňa, musím stopercentne veriť. Ja by som však spolujazdcom byť nemohol, bál by som sa. Skúšal som to vedľa špičkových jazdcov, len tak sme sa previezli, vraj nech mám radosť, no takmer som sa povracal. Buď sedím za volantom, alebo v aute nie som. Asi to chce guráž byť po mojom boku. Lebo otec by ku mne nesadol ani za svet."
Nemyslite si však, že na obyčajnej komunikácii jazdí ako pirát. Nohu na plyne má síce ťažšiu, no neriskuje.
" Tak, ako aj iným, i mne sa stáva, že na päťdesiatke päťdesiatkou nejdem. Keď som dostal vodičák, bol som vytešený, prišli však prvé pokuty za prekročenie povolenej rýchlosti, problémy s policajtmi, tak som trochu vychladol. Veď, kto má tie pokuty platiť?" pýta sa Jozef, ktorý jazdí na firemnom Subaru. Doma má Volkswagen Golf GTI a starší 220-koňový Opel. Práve na ňom si najviac zgustne, má totiž zadný náhon.
" Za volantom trávim väčšinu života. Jazdím strašne veľa, veď olej mením každých 10 tisíc kilometrov, niekedy po dvoch, troch týždňoch. A ako je to s benzínom? Nuž, nestíham tankovať. Na pohonné hmoty míňam strašne veľa. Dá sa povedať, že celá moja výplata ide von cez výfuk. Niet dňa, kedy nesedím za volantom. To už musím byť veľmi chorý, aby som nesadol do auta."
Aj špičkoví svetoví jazdci sa o ňom vyjadrujú pochvalne. Len pred niekoľkými dňami absolvoval jazdeckú školu Tommiho Mäkinena. Vo Fínsku sa mu venoval štvornásobný majster sveta, legenda tohto športu.
"Stále sa len učím. Vravel som vám, koľko času trávim za volantom a predsa mám najazdených málo kilometrov. Skúsenosti sa dajú nazbierať len rokmi praxe. Verím, že som dosť trpezlivý. Pracujem na sebe, aby som si raz splnil svoj životný cieľ. Chcem patriť medzi absolútnu svetovú špičku, raz byť najlepší. Je mizárove´jasné, že to nezávisí len odo mňa. Každý môj výsledok , to je odraz práce tímu ľudí. Prvoradé sú financie a na tento šport ich potrebujete veľmi veľa. Ak nemáte dobré auto, konkurencii sa budete vždy pozerať na chrbát," uvedomuje si východniar, ktorý sa v poslednom období doma veľmi neohreje. Kvôli pretekom trávi veľa času v cudzine , no a ešte viac v susednom Česku. Jeho tím totiž vyráža na preteky z Plzne.
"Som rozlietaný, ale na isté veci si čas nájsť musím. Trebárs na angličtinu. Tá je v motoristickom svete dôležitá, preto mám hodiny trikrát do týždňa. Rovnako musíte trénovať kvôli kondičke, takže chodím do posilňovne. Niekto si povie načo, ale za volant nemôžete , ak nie ste dostatočne fyzicky pripravení. Na našich pretekoch sa to ešte zvládnuť dá, no v seriáli majstrovstiev sveta sú aj 30, či 50-kilometrové rýchlostné skúšky a tie vám dajú zabrať, vyšťavia vás ako citrón. Preto musím cvičiť, behať, bicyklovať. Mám aj svoju psychologičku. V našej brandži ju má každý. Pri tom strese na nečudujte. Ešte som ani neskončil školu. Učím sa za automechanika. Je dobré vyznať sa v tom, čo vás živí, čo je pre vás všetkým. Žijem pre to, čo robím a snažím sa robiť všetko pre to, aby som bol stále lepší," vážnym hlasom povedal len 19-ročný talent z košického Styllex Tuning Rely teamu.
***
Petr Starý: S Dodom sa v aute cítim ako v bavlnke
Málokto momentálne pozná Béreša juniora lepšie ako jeho spolujazdec. Petr Starý s ním totiž netrávi len chvíle "pracovné". Počas pobyt v zahraničí sú takmer nerozlučnou dvojicou.
"Na každých pretekoch zažijeme aj kopec srandy a vždy sa na to miesto musíme vrátiť, či už v myšlienkach, alebo fyzicky. Pripomenieme so veľa zážitkov a každý je niečím originálny a vtipný. Asi nikdy nezabudneme na chytanie rýb, alebo na lov hada v mori, alebo na náraz do bagra v mori, alebo len na pár slovných výrazov, ktoré som nikde nepočul, iba od neho. Je toho vážne veľmi veľa a dalo by sa o tom všetkom dlho hovoriť," nedá na spolujazdca dopustiť P. Starý
Dokáže oceniť aj kolegove jazdecké umenie. Na otázku či sa nikdy po jeho boku v aute nebál odpovedá: "Povedal by tom to trochu ináč. Ten, kto tvrdí, že sa nikdy ničoho nebojí, nemá rozum, žiadny pud sebazáchovy a klame, tak to vidím aspoň ja. Samozrejme, že pri preteku vždy nastane nejaká situácia, s ktorou človek neráta a prvá reakcia snáď každého z nás je, že sa zľakne. Ale musí to byť zdravé zľaknutie sa. Ja sa s Dodom cítim v aute ako v bavlnke a môžem hovoriť o zdravom úľaku. Ale to je snáď v poriadku, veď je to adrenalínový šport. Nesmieme pravdaže zabúdať, že každý z nás je vybavený hlavou a tou je predsa potrebné tiež myslieť. Tento šport vyžaduje riskovať a to buď vychádza, alebo nevychádza. Samozrejme, ovplyvňuje to rad ďalších faktorov, ktoré snáď ani nebudem menovať, lebo je ich na rally toľko, že snáď žiadny iný šport nemôže ovplyvniť toľko vecí naraz ako rally. A práve kvôli tomu je dôležité využívať hlavne rozum. Jožko, samozrejme, ako každý jazdec prešiel svojim vyblázneným obdobím, kedy hlava ostala na štarte rýchlostnej skúšky a telo sa nekontrolovateľne hnalo dopredu, dnes vie, že potom dochádza k zbytočným chybám. My sa snažíme sa ich vyvarovať. Má i jednu obrovskú výhodu, že pochádza z "pretekárskej rodiny". Podľa mňa len čo dal dole plienky, sadol za volant. Obaja vieme, že je potrebné ešte veľa na sebe pracovať, nie je to totiž také jednoduché, ako sa zdá. Cesta nahor je ťažká a dlhá."
Spoločne zažili už nejednu krízovú situáciu. "Musím povedať, že som veľakrát ostal prekvapený, ako na ne Dodi reaguje. Má určitý návyk z autokrosu, kde si takýchto situácii užil viac než dosť a jeho reakcie sú rýchle a zatiaľ presné. Zatiaľ hovorím preto, lebo sme ešte nič veľkého nevyrobili a snáď ani nevyrobíme, ale to musím zaklopať. Snáď taká najväčšia kríza, ktorá ale dopadla pre oko diváka veľmi dobre, bola vlani na rýchlostnej skúške na Rally Košice, kde sme po veľmi svižnom nájazde išli neskoro na brzdy. Za normálnych okolností mohol nastať problém, ale boli z toho len hodiny a ani priaznivci nám potom nechceli veriť, že neúmyselné," spomína P. Starý a dodáva: "Možno to teraz znie hlúpo, že ho len chválim, ale i v súkromí je to správny parťák. Trávime spolu na cestách dosť času a nepamätám si, že by u nás nastala ponorková choroba. Poznáme sa tretí rok, v aute spolu sedíme dva roky. Nie je to dlhá doba, no už sme sa stali veľmi dobrými priateľmi."
Autor: Bombaj(TASR)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
