hlásia odchody vlakov, odlety lietadiel, dabujú zahraničné filmy či otvárajú benzínové pumpy, v publiku dokonale zarezonovala. So sympatickým hercom divadla Astorka Adym Hajduom sme sa stretli v kaviarni. Pôvodne plánovaných pätnásť minút trvalo napokon takmer hodinu.
Po niekoľkoročnej prestávke ste zobrazil na filmovom plátne niekoľko zaujímavých postáv. Posledné boli Kruté radosti a Neverné hry. Najnovšie vraj nakrúcate s maďarskou režisérkou Martou Meszárosovou.
- Nakrúcali sme v Tatrách a bolo to veľmi príjemné. Nevedel som, do čoho idem. Až keď som si prečítal kroniku filmu, tak som zistil, že táto režisérka je obrovská osobnosť a že tam hrá aj iná legenda, poľský herec Jan Nowicky, ktorý nakrútil asi šesťdesiat filmov. Tak toto sú pre mňa Bohovia. Film sa odohráva v päťdesiatych rokoch. Je to ťažká téma a ja si myslím, že keby sme si my nakrútili pravdu o Dubčekovi, tiež by to bolo potrebné. Zvláštne, nikto sa do toho nechce pustiť. Stále nevieme, či umrel normálnou smrťou, alebo ho odkrágľovali. To je predsa výborná téma na film. Maďari sa presne takto pozerajú na ten film. Tých nezodpovedaných otázok je strašne veľa.
Aká je vaša postava?
- Hrám rumunského Maďara, zapáleného komunistu a pritom úplného blbca. Strana o tom vie, že ho pošlú na smrť, ale on verí, že bude dobre. Takých bolo v 50. rokoch dosť. Taká blbá doba. Film bude mať premiéru v Budapešti.
Hru Odchádzajúce vlaky ste predstavili v Prahe. Splnili sa vaše očakávania?
- Jediný ako vždy nespokojný bol režisér Petr Zelenka. Lebo sme mu s Aničkou zmenili asi tri slová a on je perfekcionalista. Keby ste švenkli kamerou do publika, ktoré sa teší, tlieska a má slzy v očiach, narazíte na Zelenku a ten je zelený. Takto vyzerá nespokojný režisér. Inak boli všetci spokojní. Tešili sa a gratulovali nám a dokonca mi pani režisérka Chytilová hneď po predstavení ponúkla rolu vo filme.
O čom bude?
- O žene, ktorá je psychiatrička a rieši vzťahy iných, lež nedokáže vyriešiť ten svoj vlastný. A to je jej hlavným problémom. Zblázni sa z vlastného manžela.
Vidíte, objavíte sa v Prahe a hneď si na vás spomenú.
- S tým sa nedá nič robiť. Chodia na nás tí, ktorí nás poznajú. Tí mladší už nie, lebo nevedia, kto sme. Nemajú to odkiaľ vedieť. Ale aj tu na Slovensku je to tak, že mladá generácia vás nemá odkiaľ poznať, keď sa neobjavíte v súkromnej televízii, alebo v nejakom škandále na stránkach novín. Stačí čítať v nejakej televízii futbalové výsledky a hneď ste osobnosť roka. Bohužiaľ, také sú časy. S tým nič nenarobíme.
Dnes sú herci odkázaní robiť všeličo, lebo z divadla nevyžijú. Rovnako ako vaši hrdinovia, ktorí neváhajú hoci hlásiť odchody vlakov, aby prežili. Zelenka ich dokonca v jednom rozhovore nazval hereckými prostitútmi. To je kruté.
- Vtedy, keď to povedal, ešte nevedel, ako to vlastne celé dopadne. Hra je o dvoch hercoch, nie veľmi dobrých, ktorí, aby prežili, musia robiť všetko. To však dnes platí nielen o zlých hercoch, ale aj o tých dobrých. Režisér najprv netušil, ako to bude na ľudí pôsobiť, až napokon zistil úplne opačnú vec. Nazdával sa, že to bude negativistické. Diváci nás však neodsúdili. Naopak. Ľudia nám veľmi držia palce. Pochopili, že oni sú bezradní, ako to už v živote býva, ale tá chuť hrať divadlo je trikrát silnejšia ako celé ich vlastné problémy a prevyšuje všetko.
Veľká časť hry Odchody vlakov vraj vznikla na skúškach.
- My sme robili pôvodnú Faynovu jednoaktovku a zistili sme, že je to úplná hovädina, lebo trvá len niečo vyše pol hodiny. Zelenka hovorí: Toto predsa nemôžem takto pustiť, musím tam niečo dopísať. Medzi skúšaním sme ešte mali v Astorke premiéru Milovníkov s režisérom Milanom Lasicom, do toho sme s Aničkou robili dabingy a ešte k tomu som aj krútil s Martou Meszárosovou. Zelenka nás vždy trpezlivo čakal hlboko do noci, kedy konečne unavení prídeme zo všetkých tých robôt. A kvôli tomu mal čas písať. Čiže to na tom zlom bolo dobré, že mal potom čas tú hru dopísať. Chodil s nami do divadla, do dabingu, k nám domov a vždy nám dával nejaké témy a všetko si zapisoval. Napísal desať strán textu denne. Zrazu som zistil, čo je to vedieť písať s takou ľahkosťou. A ešte k tomu aj vtipne.
Dnes sa mnohé divadlá boria s nízku návštevnosťou. Astorka však má svoje publikum.
- Stáva sa aj u nás, že je poloprázdne hľadisko. Asi je to letom a teplom. Tí ľudia raz chodia a potom zasa nie. Fakt neviem, čím to je. Žeby výplatou? Návštevnosť v divadlách nemá logiku. Niekedy je natrieskané a na druhý deň príde na to isté predstavenie ledva tridsať ľudí. Asi to robí tá reklama... Moja žena robí v reklamnej agentúre a stále tvrdí, že základom všetkého je to, čo natlačíš ľuďom do hlavy. Nás je v Astorke jedenásť, každé meno je osobnosť a predsa sa nám niekedy nepodarí naplniť hľadisko.
Máte nejakého koníčka?
- Nemám nič iné len rodinu, deti a divadlo.
Na nič iné nemáte čas?
- Na kamarátov, samozrejme mám. Chodím za nimi do dediny. Volám to tak. Lebo som z Dlhých dielov v Bratislave a to je dedina s malinkým námestíčkom a keď tam prídem, viem v ktorej krčme ktorý kamarát sedí. Ale čo je zaujímavé, teraz sa tam zjavili turisti. Dosť nepríjemná vec. Doteraz vôbec neboli. Hotová katastrofa. Viete, koľko ich tam je? No hrozné. Neviem, či to aj nie sú nejakí komparzisti, či si ich náhodou mesto nezaplatilo. Nuž, vyrojili sa. A vlastne mi to tú moju dedinu trošku narušilo.
Aké budú prázdniny?
- Všetko je naplánované, mám predsa doma manažérku. Ona rozhodne, čo a kedy budeme robiť. Ja len dostanem plán na mesiac a ten spĺňam. Viem, že mám vždy cez prázdniny na starosti deti. Ale ona ešte netuší, že jej ten plán na začiatku rozbijem, lebo zdúchnem do Prahy s Chytilovou nakrúcať a potom mám ešte čosi vraj robiť s Martinom Šulíkom. Zavolal ma na nejaký pohovor, dúfam, že z toho niečo bude, lebo ma ešte v živote neobsadil. Takže žienka si plánuje a ja to vždy rozbijem.
Ktorý film vás oslovil?
- Podaril sa jeden dobrý slovenský film, Kruté radosti. Ten sa mi po dlhom čase páči. A potom som ešte robil v českom filme Neverné hry, bol to vlastne československý projekt. Škoda, že prešiel len tak, bez väčšieho záujmu. Nebola žiadna propagácia, lebo na to neboli peniaze. Tam sa mi tiež páčilo hrať. Hoci som sa spočiatku strašne toho bál, lebo režírovala žena, Michaela Pavlátová. Ale nakoniec to dobre dopadlo.
Bojíte sa režisérok?
- Bol to taký ženský pohľad na problém, mne nie blízky.
Bál som sa toho. Ale výsledok je výborný.
Máte niečo proti ženskému videniu sveta?
- Nie, ale každý z nás to vidí inak. Napokon, chvalabohu, práve preto dokážeme žiť spolu. To je na tom zvláštne, že vy, ženy, máte prekvapujúce momenty. Zvláštne sú tie ženské pochody. Také prekvapujúce, že by mi niečo podobné v živote nepadlo.
Počula som už aj taký názor, že dobrá režisérka musí mať v sebe niečo chlapské.
- Ja tvrdím, že u nás doma je chlap moja žena. Ona to celé riadi a ja sa len v podstate zabávam. A potom kritizujem, keď náhodou niečo pokazí. Ale toto je síce už nie ženský, ale rýdzo mužský pohľad. Taký normálny macho pohľad nechať ich všetko robiť a potom, keď niečo pokazia, zvoziť ich. Takto to máme zariadené a je to veľmi pohodlné. Ale som aj dobrý manžel. Napríklad v tom, že varím aj pečiem, vysávam aj sa hrám s deťmi. Ale má to tiež určité hranice, lebo to nevydržím dlho. Keď mám dva mesiace prázdnin, tak sa to prvý mesiac ešte dá. Ale po mesiaci mi začnú deti liezť na nervy. Ony sú už výborné, majú jedenásť a šesť rokov, takže sú už samostatné. Ale kontrola tam samozrejme musí byť.
Veľmi ich pritom ľúbim, ale čo všetko od začiatku treba pri nich stihnúť, raňajky, nákupy, o obed sa postarať, prezliecť a potom nič nezabudnúť, keď ideme na kúpalisko. Na toľko vecí musíte vy ženy myslieť, sú to také hovädiny, síce potrebné pre život, ale toto my nemáme v sebe, bohužiaľ. A ja sa vždy učím na tie dva mesiace byť aj ženou aj mužom. Prežiť prázdniny. A potom sa už druhý mesiac neuveriteľne teším do roboty. Zahral by som bárčo, len aby som mohol byť na javisku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
