že prezident a vláda ešte fungujú, čiže ostražitosť je stále na mieste. Dokazuje to aj náznak prvého vážneho konfliktu medzi nimi, ktorého sme sa dočkali len tri týždne po Gašparovičovom nástupe do funkcie.
Informácia, že prezident odmietol nomináciu poslanca SDKÚ Ferdinanda Devínskeho na veľvyslanecký post v Budapešti, vyzerala na prvé počutie hrozivejšie, než sa napokon ukázala. Nešlo totiž o oficiálny návrh na menovanie, len kuloárne pustenú správu, že ak vláda takýto návrh predloží, Gašparovič ho nepodpíše. To je veľký rozdiel - v civilizovanej prevádzke je totiž zvykom personálne nominácie predkonzultovať. Práve preto, lebo odmietnutie oficiálneho návrhu je už faux pas. Takže v princípe sa až tak veľa nestalo - ministerstvo zahraničia pustilo sondu, ako by prezident naložil s Devínskym, a keď dostalo zápornú odpoveď, niekto ju, proti všetkým pravidlám, vyvetral. Postup bol teda v podstate štandardný - napriek tomu je dôvod na zdvihnuté obočie.
Uvoľnený post na ambasáde v Budapešti je už hanbou slovenskej zahraničnej politiky. Je absolútne neštandardné, aby štát nevedel obsadiť miesto veľvyslanca dva roky. V medzinárodnej diplomacii je prázdna ambasáda gestom silných výhrad voči politike či správaniu sa daného štátu. Dobrý príklad je za rohom - po nástupe "haiderovcov" do rakúskej vlády Izrael odvolal na neurčitý čas svojho veľvyslanca vo Viedni. Najmä medzi susednými štátmi, ktoré sú členmi rovnakých nadnárodných zoskupení - EÚ a NATO - je dvojročná "výluka" v diplomatických stykoch úplný unikát. Nevedno, či vôbec existuje na toto v Európe precedens. Preto je diera v Budapešti akútna a akékoľvek otáľanie - napríklad formou odmietnutia ďalšieho kandidáta - nenormálny stav len naťahuje. Gašparovič bol povinný tieto súvislosti zohľadniť - teda keby bol rozumný a zodpovedný štátnik. Iróniou je, že vláda vyčkávala s touto nomináciou na zmenu v paláci, keďže sa bála Schustera...
Keďže nešlo o oficiálny úkon, prezident nemusel svoje rozhodnutie ani vysvetľovať. Gašparovič sa však nezdržal - na vlastnú škodu. Jeho argumenty proti Devínskemu plávu totiž na vode: Do Budapešti vraj nemôže ísť "amatér", musíme tam poslať skúseného kariérneho diplomata, ktorý "pozná situáciu slovensko-maďarskú". Toto sú bludy a nijaké dôvody na odmietnutie Devínskeho; na veľvyslanecké posty chodia kariérni diplomati rovnako ako politické nominácie. Sú Ballek v Prahe alebo Vášáryová vo Varšave "kariérni"? Boli "kariérni" v Budapešti Chmel, Mitrová či Štefan Markuš? Je to skôr naopak - do susedných štátov sa (väčšinou) vysielajú autority, ktoré majú aký-taký vzťah ku krajine pôsobenia, majú tam isté renomé a styky. Profesionálni zamestnanci MZV chodia väčšinou do krajín, ktoré nie sú strategické z hradiska zahraničnej politiky. Kariérny diplomat je v podstate štátny úradník. Predstava, že je zárukou vyššej odbornosti, než veľvyslanec-osobnosť z občianskeho prostredia, resp. politický nominant, je hlúpy predsudok. Jediný príklad za všetky - Bútora vo Washingtone. Malo Slovensko niekedy užitočnejšieho veľvyslanca?
Keďže zdôvodnenie neobstojí, musíme hľadať nejaké lepšie. Je podozrenie, že Gašparovič je silne nacionálne predpojatý a post v Budapešti si predstavuje ako nejakú vysunutú kótu v tyle nepriateľa, s ktorým sa musia zvádzať permanentné boje. Chce teda vidieť na tejto ambasáde roduverného Slováka, ktorého základnou "odbornosťou" je, že nevie ceknúť po maďarsky. Tomu by nahrávala formula o "národne orientovanom človeku", ktorá sa už - z tretej ruky - objavila na verejnosti. Fakt je, že takýto myšlenkový pochod by mohol byť Gašparovičovi blízky. Existuje však aj druhé vysvetlenie - prezident vyslal Dzurindovi prvý signál, že všetky exekutívne kompetencie, ktoré mu dáva ústava, bude využívať na sto percent. Nedá sa nevšimnúť, že v prezidentovom okruhu sa už húfujú ľudia, ktorých cieľom je oslabenie moci premiéra. Dzurinda rozmiestňuje oddaných ľudí na lukrativne pozície prečo mu v tom nezabrániť? Ferdinand Devínsky sa do kategórie lojálnych - možno až servilných - intelektuálov dá zaradiť.
To neznamená, že veľvyslanec by bol horší, ako nejaký kariérny diplomat. Znamená to len toľko, že ak je realite bližšia druhá motivácia, Slovensko čaká pokračovanie tzv. vojny inštitúcií. Devínsky môže byť prvou lastovičkou, že napriek všetkým deklaráciám sa Gašparovič púšťa do konfliktu s premiérom, čo neveští nič dobrého. Aj čo sa týka postu v Budapešti - môžeme sa dožiť, že neobsadený zostane ešte ďalší rok. Rozmarné leto prezidenta však nič neuberá z kľúčovej zodpovednosti vlády a MZV; času nájsť nástupcu Štefana Markuša mali akurát dosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
