rámci svojho turné navštívila pred časom aj Košice a pri tejto príležitosti sme sa s ňou porozprávali.

Po úspechoch s duetmi s Petrom Hapkom a Robertom Kodymom teraz prichádzaš s novým. Je to duet s Jaromírom Nohavicom, celkom nečakané spojenie. Ako to teda vyzerá s prípravou a čí to bol vlastne nápad?

- Pesnička je už hotová, dokončili sme ju pred niekoľkými týždňami. Bol to nápad Petra Hapky s Michalom Horáčkom a bolo to zaujímavé, lebo sme sa ani nestretli. Ja som bola zvedavá v prvom rade na to, čo Jarko povie, keď si to vypočuje a on bol absolútne nadšený. A tá pesnička je spojenie staršej generácie s mladou, má to pekný súzvuk, hlasy, a je to príjemná pesnička.

A čo tak ženský duet?

- Nad tým som ani neuvažovala. Keď som si chcela s niekým zaspievať, napríklad s Katkou Korčekovou, ktorá bola vždy mojím vzorom, tak som sa s ňou stretla a párkrát sme spolu spievali. Miška so mnou spievala, pretože pred tým, než vydala svoju platňu, mi robila vokály a to bola veľmi pekná spolupráca. Speváčkou, ktorú si najviac vážim, je Iva Bittová. Aj ľudsky, aj profesionálne, a preto je mojím snom ani nie naspievať duet, ale spievať s ňou na jednom pódiu.

Dočítala som sa, že slovenské speváčky veľmi nevnímaš...

- No neviem, to znie tak arogantne, ja by som to až tak nevnímala. Ja si myslím, že je fajn, že si tu každý robí svoju hudbu a každý sa stará sám o seba svojím spôsobom. A myslím, že celý problém v rámci konkurencie je nafúknutý, lebo to tak absolútne nie je. Samozrejme, že ten tlak bol na začiatku obrovský. Napríklad na mňa a na Mišku, ale cez to všetko človek preliezol a prekonal to. Myslím, že riešiť takéto veci v našej malej krajine je úplne zbytočné. Ja sa vôbec nebránim novým speváčkam, pokiaľ to robia dobre a bude to mať energiu a nejakú hlavu a pätu, budem sa len tešiť.

Momentálne sa na Slovensku rozmohol bulvár. Teba tam veľmi nie je vidieť, ale aký máš na bulvár a seba v ňom názor?

- Raz za čas si niečo vymyslia alebo prídu s niečím novým... Je to ich práca. Na Slovensku je nás príliš málo, čiže oni vždy niečo hľadajú, niečo objavujú a niekedy trafia do čierneho a niekedy sú úplne mimo. Taký je život, ale ja to príliš neriešim, lebo keby som to mala rozoberať, môžem sa rovno zastreliť. Takže keď za mnou prídu bulvárni novinári a spýtajú sa ma slušné, príjemné otázky, tak nemám problém im odpovedať.

Na začiatku tvojej speváckej kariéry si vraj mala problém pohybovať sa, ale dnes to už bolo akési skĺbenie orientálnych a tanečných prvkov. Najzaujímavejšie však je, že vždy tancuješ bosá. Prečo?

- Mám pocit, že to tak najlepšie funguje. Človek v topánkach má už po tretej pesničke pocit, že sa zblázni, pretože mu to zviera nohy. Nemám to rada a v topánkach tancujem len vo výnimočných situáciách. Napríklad, keď hráme na Silvestra alebo tak. V kluboch sa vždy snažím tancovať bosá, lebo je to pre mňa najprirodzenejší pocit a pohyb. A čo sa týka tanca, tancovala som štyri roky, takže pre mňa tanec bol, je a vždy bude pri koncerte veľmi dôležitý. Na začiatku som sa s tým na pódiu nevedela stotožniť, pretože človek, ktorý stojí prvýkrát na pódiu, má problémy sám so sebou, napríklad s dýchaním atď. Teraz je to už uvoľnené a ten spev plynie absolútne prirodzene a pohyb je už len dotváranie spevu, čo je úplne úžasné. A keď sa to skĺbi, je to úžasná zábava.

Raz si povedala, že sa cítiš byť zaviazaná fanúšikom za ich priazeň, a že sa potrebuješ stále zlepšovať v speve. Ako to robíš, máš osobného učiteľa spevu?

- Keďže hrám v kapele s ľuďmi, ktorí majú veľký prehľad o muzike, snažím sa ich pýtať, sama cítim, čo mi ide, kde je to lepšie a horšie. Ale nemám vlastnú profesorku, aj keď nad tým uvažujem, a preto som išla do Ameriky. Pre mňa je to v podstate náučný výlet, mám tam kontakty na speváčky, ktoré sú veľmi vyspievané, šikovné, dobré pedagogičky, takže pôjdem za nimi a uvidíme.

Občas povieš niečo, čo znie mierne arogantne, sú to veci typu: "Na Slovensku nie je žiadna konkurencia..." Naozaj to takto vnímaš?

- Vnímam, lebo si žijem na svojom leveli, vo svojom svete. To znamená, že tých ľudí nevnímam ako konkurenciu, ale ako súčasť hudobnej scény na Slovensku. To slovo konkurencia si vymyslel niekto, aby mohol vyrábať okolo toho všeličo iné. Jednoducho ma to nezaujíma, ani to nenazývam týmto slovom. Pre mňa sú to ľudia, ktorí sú muzikanti ako ja, a tiež robia hudbu. Sú to speváčky alebo speváci, ja si ich vážim a mám ich rada, to je všetko.

Médiá ťa už stihli označiť za popdivu. Cítiš sa tak?

- Neviem, čo znamená popdiva na Slovensku, lebo veci okolo mňa sú úplne obyčajné. Po koncerte sme celá kapela spolu a ja sa ako popdiva necítim. Nemám svojich vizážistov, svojich stylistov, nič. Som normálny človek, ktorý robí to, čo vie najlepšie, aspoň si to myslím.

Ako si ty ako človek dokázala presvedčiť hudobníkov veľkých mien, že vieš spievať?

- Trvalo to dlho a v podstate presviedčací proces existuje, lebo niekto absolútne netuší ako spievam, ale na začiatku som mala hlavne potrebu presvedčiť samu seba, že to dokážem, že to viem a chcem to robiť, lebo to je to, prečo to som tu. A tým som sa zaoberala viac. Začala som sa venovať spevu a presvedčila som samu seba, že do toho idem. A keď som začala byť presvedčená ja, postupne začali byť aj ostatní. Je to presne ako s kapelou. Keď je absolútne uvoľnená, začnú byť uvoľnení aj ľudia a cítia to. Lebo to, čo dávaš, to aj dostávaš. V momente keď som to začala cítiť, ľudia tomu začali veriť.

V Česku je teraz trendom, že populárne speváčky neskôr prejdú na muzikál. Neuvažuješ o tom?

- Nie, lebo ma to nezaujíma, nebaví a ani by som nechcela nič také robiť. Pretože je to naozajstná drina. Človek spieva pesničky iných autorov. Veci, ktoré musia mať presné načasovanie, cvičí sa niekoľko mesiacov a je to tvrdá práca. Vôbec to nie je sranda, do toho by som nešla. Ja mám radšej taký slobodný prístup.

Ako je to s tvojím vegetariánstvom? Po vyhlásení, že si vegetariánka, si v rozhovore povedala, že neodoláš pečenej kačici.

- Ále, to už nie je pravda! Nejedla som mäso asi dva alebo tri roky, veľmi striktne. Ale potom som už nevedela odolávať všetkým nástrahám. A keď človek cestuje a začne sa zaoberať stravou, zistí, že občas musí dopĺnať bielkoviny a veci, ktoré sú pre telo dôležité. Takže som začala jesť kuracie, maximálne rybu, to je všetko. No a ešte tá pečená kačica, raz za rok.

Na tvojom novom albume sa nachádzajú výrazné, folklórne prvky, ako si k nim prišla?

- Neviem, vyplynulo to zo situácie, priniesol to život. Ja som sa tým už dlho zaoberala, lebo náš folklór je krásny a je škoda ho nevyužiť. Začali sme sa tým zaoberať a prinieslo to okrem iného aj pieseň Na čiernom koni, ktorá tiež vyplynula zo situácie.

V relácii Pod lampou si raz povedala, že politikou príliš nežiješ, vnímaš ju len v nevyhnutnej miere. Ale čím naopak žiješ, okrem hudby?

- Napriek tomu, že si myslím, že žijem len hudbou, môj život sa mi nezdá prázdny. Práve naopak. Mne je strašne dobre. Myslím, že nie je nutné, aby sa každý človek zaoberal všetkým. Ja samozrejme trošku vnímam politiku, viem, aké sú vzťahy a tak ďalej. Ale nechcem sa k tomu vyjadrovať, lebo nie som tak zasvätená, aby som sa k tomu vyjadrila dobre. Posledný mesiac sa zaberám naozaj len hudbou, pretože som na šnúre a čo bolo predtým, to si nepamätám. Človek na šnúre zabudne na to, že žil ešte nejaký iný život, lebo celý deň sa sústredí iba na to, aký bude koncert. A celý čas sa to točí okolo hudby, ktorú počúvame, debatujeme o nej... Takže momentálne neviem. Ale keď môžem, tak si vychutnám aj ticho, idem plávať alebo športujem.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.