Alebo by sa aspoň mala nadviazať úzka interdisciplinárna spolupráca s nejakým ústavom národného zdravia. Politická publicistika je totiž na vysvetlenie niektorých manévrov predsedu HZDS prikrátka.
Mečiarova stredajšia vizita u Ivana Gašparoviča sa podobala najskôr na príhodu spred desiatich rokov, keď vtedajšiu hlavu Michala Kováča navštívili Ivan Lexa s Oľgou Keltošovou, aby ho vyzvali na - demisiu. Pokrok je v tom, že tentoraz ponúkol Mečiar hlave štátu rezignáciu iba nepriamo: Gašparovič vraj zložil neregulárny sľub, keďže miesto menšiny "národnostné" čítal "národné", takže akt prísahy je neústavný. To je taký nezmysel, že ani nehodno analyzovať.
Ak urobíme hlbšiu sondu do duše rečníka, tak vychádza jediné - Mečiar ani po troch mesiacoch nerozchodil volebnú prehru. K návšteve v paláci sa odhodlal až po prosbách predsedníctva, aby odčinil svoje škandálne odmietnutie stretnúť sa s prezidentom, čo spáchal pred kamerami hneď po voľbách. Vtedy povedal, že "rokovať nemajú s Gašparovičom o čom". Teraz sa téma našla - rezignácia milého hostiteľa. A okrem toho ešte Mečiar žiadal prezidenta, aby mu nerozbíjal klub lanárením poslancov do HZD. Veteška, Maxon a spol. ale majú detskú radosť - HZDS nevybočilo z husieho radu, aj oni vykonali u novej hlavy zdvorilostnú návštevu. (Mimochodom - rituál straníckych audiencií u novozvoleného prezidenta je slovenské špecifikum. Nie je jasné, na čo je vzájomné predstavovanie sa ľudí, ktorí sa poznajú 15 rokov, užitočné.)
To, že sa Mečiar nedokáže ovládať, nie je nič nové. Rovnako tak skutočnosť, že v HZDS sa ho nemôžu a nechcú zbaviť - v tom je po odchode vzbúreneckých skupín vnútrohnuťový konsenzus. Asi jediný a siaha tak ďaleko, že sám korunný princ Veteška sa blysol prognózou o Mečiarovi ako predsedovi aj o päť rokov. Predseda proste viaže percentá a riziko prepadnutia do ničoty, keby ho detronizovali, nie sú ochotní akceptovať. Nie je pritom celkom jasné, ako by to celé vypálilo, keby ho zvrhli: Gašparovič na úteku obral HZDS asi o 5-7 percent, ktoré nevedia nahnať späť, a zrejmé tiež je, že Mečiar významnú časť voličov od HZDS aj odpudzuje.
Výsledkom neschopnosti pohnúť sa z miesta sú komplikácie a zástupné aktivity, o ktoré sa pokúša časť vedenia, bažiaca po radikálnejšom opozičnom prejave a partnerstve s Robertom Ficom. Najmä to druhé je pre Mečiara neprekročiteľné a hoci tlupa okolo Maxona, Blajska a ďalších akoby preberala iniciatívu, perspektívne smeruje tento spor asi len k ďalším čistkám v HZDS. Žiadne revolúcie sa už konať nebudú, ale partia sympatizantov s Ficom by sa miesto spolupráce so Smerom mala už dnes väčšmi sústrediť na zostavovanie kandidátky do volieb 2006. Môže sa im totiž ľahko pritrafiť, že dopadnú podobne, ako v júli 2002 Gašparovič (čím nie je povedané, že z nich budú raz aj prezidenti).
Je len logické, že konflikt v HZDS o koncepciu opozičnej politiky, ktorý sa manifestuje v dileme bližšie k Smeru alebo koalícii, má až komickú príchuť. Je totiž smiešne dva roky pred voľbami vyhlasovať akýsi konkurz na strategických partnerov. Jednak to nemá veľkú logiku - primknúť sa k jedným znamená vzdialiť sa od iných, pričom výsledok volieb netušíme. Po druhé, dlhodobé partnerstvá sú buď prirodzené a pevné, alebo umelé a krehké. A práve preto, lebo v HZDS si povedali, že Mečiar je stabilný, s Ficom nebudú slušné vzťahy fungovať fungovať nikdy. Povolebné koalície sa netvoria v polčase predchádzajúceho volebného obdobia - je to náhradná aktivita rovnako, ako bola napríklad už pred rokom voľba Tibora Mikuša za tieňového premiéra a Viliama Vetešku za volebného lídra. To je absolútny unikát - volební lídri a kandidáti na premiérov sa hľadajú pred nominačnými snemami a sú v drvivej väčšine prípadov totožní s predsedami strán. HZDS je dnes totálny exot svetovej politiky - jeho predseda nie je ani kandidát na premiéra, ani líder do volieb. Pričom - a to je tá najväčšia sranda - nie je za Mečiara vraj rovnocenná náhrada. Až do takých absurdností vedie konflikt medzi vnútornou potrebou mať Mečiara a vonkajšou nevyhnutnosťou nestrkať ho do funkcií, keďže je všeobecne neprijateľný.
Hľadanie tváre HZDS a konflikty v opozícii sú dobré pre krajinu, ktorej by veľmi uškodilo, keby sa vzmáhali a prepájali populistické subjekty bez mentálneho a programového potenciálu, kádrovo postavené na aparátnických typoch, sociálnych inžineroch, zlatokopoch a technológoch moci. To všetko je aj v koalícii, v opozícii však nič iného. Mečiar teda momentálne prežíva najužitočnejšiu časť svojej politickej kariéry - zápasom o svoje prežitie a imunitu vytláča dravého Fica do pozície, v ktorej bol desať rokov on. Dlhodobo je však nešťastím, ak krajina nemá mocenskú alternatívu - napokon, obraz koalície nás o tom presviedča dennodenne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
