Mladší ju poznajú ako hudobnú redaktorku rozhlasu a trošku starší ako muzikantku a speváčku Szabados Company

Mimoriadne zaujímavá osôbka, ktorú mladšie generácie poznajú predovšetkým podľa mena - ako hudobnú redaktorku Slovenského rozhlasu a tie trošku staršie aj ako muzikantku a speváčku kedysi veľmi známej a populárnej kapely Szabados Company. Pani Ulka Szabadosová, vtedy ešte Zomerska, začala u Szabadosovcov, ako kapelu všetci Košičania volali, spievať v roku 1972. Pripojila sa k nim zo dňa na deň na šnúre v Štokholme a ako si spomína, stálo ju to veľa sĺz. Jej muzikantská duša totiž túžila po perfekcionalizme, no na skúšky vtedy nebol čas. A tak bolo najdôležitejšie dôveryhodne improvizovať. Už vtedy si ju však publikum zamilovalo a ani po rokoch sa na tom nič nezmenilo. Sála z nej totiž nielen muzikantský duch, ale predovšetkým hlboký ľudský rozmer. Aj to je dôvod, prečo ju aj kolegovia v rozhlase, v ktorom pracuje už od roku 1986, no i poslucháči majú tak radi. Večne usmiata dáma so zvláštnym šmrncom totiž rozosieva radosť zo života na každom svojom kroku. A inak to nebolo ani pri našom, v ktorom sme pospomínali na kapelu, manžela, či jej rodné Poľsko.

Slovenská verejnosť vás pozná ako speváčku, muzikantku, aj ako hudobnú redaktorku Slovenského rozhlasu. Čím z toho sa vy cítite viac?

- Ťažko povedať. Samozrejme, keďže som ako 6-ročná začínala hrať na klavír a chodiť do hudobnej školy, teda muziku mám v krvi, tak možno skôr muzikantkou. Ale zamilovala som sa aj do rozhlasu, do tejto práce. Nikdy som si nemyslela, že ma to takto vtiahne a že to pre mňa bude pomaly ako droga. Navyše, teraz pôsobím v rozhlase aj ako redaktorka poľského magazínu. Nedávno som sa vrátila zo štvordňového semináru novinárov v Bratislave. Bola to skvelá skúsenosť, pretože už istý čas píšem aj články pre mesačník vychádzajúci pri Poľskom klube a konzuláte v Bratislave. Robím tam rôzne repoztáže, ale aj iné novinárske útvary, predstavujem známe osobnosti. A zistila som, že hoci mi to doteraz bolo cudzie, pretože som vždy vyberala hudbu, v tom som bola doma a to som mala rada, odrazu sa realizujem aj v novinárčine. Konečne som našla nový spôsob a možnosť sebarealizácie.

Takže na to, že vás baví žurnalistika ste po rokoch v rozhlase prišli až teraz?

- Áno. Zistila som, že ma lákajú rôzne formy vyjadrovania sa a som rada, že sa tak stalo.

Ako sa vám ale lepšie vyjadrujú pocity? Slovom, či hudbou?

- Hudbou. To mám v sebe, tam to cítim.

Čím si vás vlastne rozhlas tak získal?

- Rozhlas je okno na svet. Podľa mňa v mnohom prevyšuje televíziu. Mňa na ňom priťahuje slovo a priznám sa, že komerčné rádia nepočúvam takmer vôbec. Veľmi si totiž zakladám na dobrom slove, na jeho úrovni a tieto požiadavky komerčné rádiá nespĺňajú. Veľmi často počúvam aj francúzske, či poľské stanice a nachádzam v nich krásne relácie. Bez rozhlasu by som bola ako ryba bez vody.

Boli ste ako hudobná redaktorka kritická voči tomu, čo ste v rádiách počuli?

- Stále som kritická (smiech). Ale rovnako ako zlú, vnímam aj tú dobrú stránku. Vždy si na relácii nájdem niečo, čo je dobré a vnímam ako sa to dá robiť. Ale počujem, aj keď niečo nie je v poriadku. Je to poučné.

Ste ako kolegyňa kritická alebo taktná?

- Som veľmi taktná. Mám rada priamosť, ale musí to mať určitú formu.

Nie je pre hudobného redaktora príliš ťažké odosobniť sa od vlastného hudobného vkusu?

- No, to je práve otázka... Ale myslím, že sa všetko dá. Dá sa vybrať aj niečo pre seba, aj pre iných ľudí a vkusne to zaradiť. Nedá sa preferovať iba niečo, čo sa mi páči, hudba musí potešiť aj poslucháča pri rádiu. Je tam, samozrejme, nutný kompromis, ale dá sa to urobiť.

Mnoho ľudí poznalo vaše meno z rozhlasu a aj tí, čo si vás už možno nepamätali z čias Szabados Company vás mali veľmi radi, milovali hudbu, ktorú ste pre nich vyberali a vtisli tak reláciam osobitý ráz. A pritom nevedeli kto ste, ako vyzeráte. Ako ste vnímali túto svoju popularitu?

- Ja mám rada tajuplné veci. Nerada sa odhaľujem, nerada odkrývam svoje súkromie a ak tak aj urobím, vždy si nechám niečo svoje.

Vy ste si však užili aj roky veľkej slávy s kapelou vášho manžela. Vraví sa však, že doma nikto nie je prorokom. Bolo to tak aj vo vašom prípade? Cítili ste, že vás viac uznávali v zahraničí ako doma?

- Ani by som nepovedala. Možno sme istí čas boli známi viac v zahraničí, ale to vyplývalo z toho, že sme boli napr. pol roka v Škandinávii a to nás vzďaľovalo od domova. Ale medzitým sme vždy prišli domov, doviezli najnovšiu aparatúru, ktorou sme pomáhali aj rozhlasu a iným kapelám. Myslím, že sme boli uznávaní tam aj tu.

Keď ste v časoch tvrdej totality chodili na pol roka na západ, nerozmýšľali ste o tom, že by ste tam ostali?

- Ja som aj rozmýšľala, ale môj Ďurko nikdy nechcel. On vravel, že je Košičan, že tu je doma a bez Košíc nemôže žiť. Tak sme sa vždy vracali. On nechcel ísť ani len do Bratislavy a ja, ak som aj mala také tendencie, tak to bol on, ktorý ma uzemnil a povedal: "Nie, nie, vraciame sa domov.

V tom období ste precestovali veľký kus sveta. Aký rub a aký líc mal tento kočovný muzikantský život?

- Vynikajúce na tom bolo, že som spoznala veľmi veľa fanstastických ľudí, videla som veľa dobrých koncertov, spoznala som svet. Mnoho mi to dalo aj osobnostne - naučila som sa ovládať, pretože publikum nezaujímajú vaše boliestky, či pocity. Musíte im ponúknuť maximum, aj keď je vám zle. Na druhej strane sú to časté cesty, únava a fakt, že človek obetuje súkromie. To, že sme s Ďurkom nemali deti bol vlastne dôsledok toho, že sme stále cestovali, nikto nechcel ostať doma a Ďurko už bezomňa ani nikam nechcel ísť.

Ako ste sa vy vlastne dostali do Košíc?

- Prišli sme sem ešte s kapelou Baby Jagy cez Slovkoncert, ktorý nám tu ponúkol prácu. Boli sme tu dva a pol mesiaca a to som ešte netušila, že tu ostanem. Pamätám si, že v tom čase mali ísť Szabadosovci do Švajčiarska, ale nedostali pracovné povolenia, takže ostali tu a chodili sa pozerať, ako tie baby hrajú. Tak chodili každý deň, pretože čakali na svoj výjazd. A raz som potrebovala radu technika, pretože nám prišiel na vyskúšanie nástroj priamo z Varšavy z továrne, s ktorým som si nevedela poradiť. Tak prišiel Ďuri a pozrel sa na to. On bol veľký technický talent. Odvtedy sme sa kamarátili, dostávala som od neho kapelnícke rady a keď sme odtiaľto odišli, vzájomne sa pozývali na koncerty.

Láska na ktorý pohľad to teda bola?

- Na druhý... Najprv nás opantala muzika, potom prišla láska.

A čo na to mamička? Nie dosť, že ste opustili rodné Poľsko, ale ešte ste si aj našli známosť za hranicami...

- Opýtala sa ma, či už neexistuje na svete pre mňa nejaký Poliak.

Ale napokon sa s tým zmierili, však?

- Moja rodina si k môjmu manželovi hľadala cestu dosť dlho. Spočiatku tvrdili, že to nie je chlapec pre mňa, ale napokon ich presvedčil, že sa mýlia. Bol to totiž veľmi dobrý človek. Navyše aj môj brat je hudobník, tak tam bol kontakt stále lepší.

A aká bola vaša cesta k jeho rodine?

- Nemala som na výber. Bývala som s celou jeho rodinou. Ale musím povedať, že som mala fantastickú, vynikajúcu svokru.

Čo vám tu na začiatku najviac chýbalo?

- Všetko. Niekoľkokrát som mala dokonca zbalené kufre, že sa vraciam domov. Odrazu si totiž človek uvedomí, čo všetko mu chýba. Tam som mala zázemie, priateľov... Postupne som si ich síce našla aj tu, ale chýbali mi tí starí. No a samozrejme poľština, to je normálne. Ja tú reč zbožňujem, nemôžem bez nej žiť.

Čo vás potom donútilo vybaliť kufre a ostať?

- Rozhodla som sa, že tu ostanem, tak najjednoduchšia cesta by bola utekať. Ale povedala som si: "Moja zlatá, tu máš svoj druhý domov." Zbaliť si kufre a odísť je najjednoduchšie, ale nebudem predsa celý život utekať.

Cítite sa tu už medzičasom ako doma?

- Áno.

A aké máte pocity, keď sem v rámci Dní poľskej kultúry odrazu zavíta "vaša krv"?

- Fantastické. Odrazu sa stretnem s našimi umelcami, počujem našu reč, ktorá mi chýba. Hoci, my tu máme aj poľský klub a počúvam poľské relácie. Navyše sa realizujem v spomínanom poľskom magazíne, ktorý pripravujem. To je moja srdcová záležitosť.

Poľština je vašou srdcovou záležitosťou. So slovenčinou sú si ale dosť podobné, takže...

- To je práve nebezpečné, pretože sa dá rýchlo skĺznuť. Slová sú podobné, ale gramatika, frázovanie, slovosled, tam to potom robí problémy. Navyše, viete ako sa v Košiciach učí po slovensky. Keď som šla do mesta, prišla som domov celá rozpačitá, pretože tu sú dva kilá paradajok i dve kilá a keď som sa spýtala svojho muža, nech mi to vysvetlí, lebo som už z toho blbá, tak mi povedal: "Mňa sa na to nepýtaj". Tak som sa začala chodiť učiť správne po slovensky k jednému pánovi do rozhlasu.

Vraveli ste, že ste preplakali noci, lebo ste chceli byť po tom, čo ste prestúpili k Szabadosovcom, dokonalá, potom vás zas hnala túžba vedieť spisovne po slovensky. Je vo vás zakorenená túžba po dokonalosti?

- Nie, myslím, že nikto nie je dokonalý. Túžba môže byť, ale nikto taký nie je a ja tiež nie. Ale vždy som chcela viac a viac. To je predsa prirodzené. No uvedomujem si, že v slovenčine nie som dokonalá a ani nebudem, lebo poľština tam ostáva a tá ma vždy prezradí. Ale je zaujímavé, že len vtedy, keď mi na tom veľmi záleží, vtedy robím najviac chýb. Začala som aj spievať po slovensky, ale pre bolo to pre mňa neprirodzené. Tak som sa sústredila na jazyk, že to šlo na úkor pesničky. Niekoľko som ich po slovensky aj naspievala. Ale všetky som vyradila.

Do Košíc ste svojho času prišli najmä kvôli manželovi. Kto vám však pomohol v čase, keď on náhle zomrel a vy ste svoju najbližšiu rodinu mali ďaleko?

- Všetci. Rodina, priatelia a dokonca aj susedia. A veľmi mi pomohol aj rozhlas. Vtedy som sa vrhla do práce, trávila tu veľmi veľa času a to mi pomohlo.

Nepozmýšľali ste v tom období ešte intenzívnejšie na návrat do Poľska?

- Pomýšľala. Ale nemohla som. Tu som mala prácu a ešte aj nejaké záväzky. To nie je také jednoduché. Vždy som si myslela, že keď už budem môcť, budem pol roka tráviť tu a pol roka tam, že by to bolo ideálne. Ale ešte stále som sa k tomu nedostala.

Nerozmýšľate niekedy nad aktívnym návratom do muzikantskej brandže?

- To je veľmi ťažké, pretože ja si to neviem predstaviť bez Ďura. Musel by to byť človek, ktorý by bol aspoň podobná krvná skupina. A dnes je v Košiciach veľmi ťažké nájsť takého klaviristu. Je mi to síce ľúto, veľmi ľúto, lebo viem, ako to bolo a viem ako by to mohlo byť, keby Ďurko žil, ale, žiaľ, sama nič nepravím. Už som si aj urobila repertoár, že budem hrať a spievať, ale Ďuro mi tam stále chýba a bude chýbať. Darmo. To sa nedá vysvetliť.

Čo váš na svete najviac irituje?

- Zloba ľudí. Neviem pochopiť ako môžu byť ľudia zlí. Hoci sa takých stránim, reagujem na to, čo sa deje okolo a vždy ma to zarmúti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.