Gymnastické "striebro" z Tokia i Mexika
Miroslav HAZUCHA
Jedinečnú bilanciu 5 medailí 5 olympionikov z OH roku 1964 v Tokiu sme v seriáli "Od Atén po Atény" naposledy pripomenuli tromi hráčmi "strieborného" futbalového mužstva (Ivan Mráz, Anton Švajlen, Anton Urban). Tento úspech východoslovenských olympionikov bude kompletný predstavením ostávajúcich dvoch medailistov - športovej gymnastky Marianny Némethovej - Krajčírovej a veslára Júliusa Točeka. K olympijským hrám v Tokiu pridávame prehľad olympionikov z ďalších OH roku 1968 v Mexico City. Tam do súťaží zasiahlo 8 športovcov. Bola medzi nimi po druhý raz uvedená gymnastka, ktorá sa pričinila o zisk jednej medaily.
Rok 1968 s pokusom o reformovanie komunistického režimu v Česko-Slovensku, potlačený následnou agresiou armád Varšavskej zmluvy pod ruským diktátom, to malo veľkú odozvu aj na Hrách XIX. olympiády v Mexico City. Čs. výprava pri slávnostnom otvorení mala najväčší aplauz, výkony čs. športovcov vzbudzovali veľkú pozornosť. Najvýraznejšie k tomu prispela športová gymnastka Věra Čáslavská, ziskom 4 zlatých a 2 strieborných medailí. Najúspešnejšia športovkyňa OH tak nadviazala na 3 zlaté a 1 striebornú medailu z predošlých OH v Tokiu, čím sa zapísala medzi najväčších olympionikov novovekej histórie. Skvelé bolo aj čs. družstvo žien, v ktorého strede získala striebornú medailu (rovnako ako na predošlých OH v Tokiu)aj Marianna Krajčírová (nar. 1.6.1948 v Košiciach).
Na rozdiel od predošlých olympijských hier neboli úspešní futbalisti. V kolektíve bolo 10 slovenských hráčov a medzi nimi traja "východniari". Brankár Július Holeš (nar. 18. 3. 1939 v Košiciach) v tom čase hráč Lokomotívy Košice, útočník Ing. Jaroslav Boroš (nar. 1. 1. 1947 vo Valalikoch) v tom čase člen VSS Košice a útočník Ing. Jozef Jarabinský (nar. 12. 3. 1944 v Jarabine, okr. Stará Ľubovňa), v tom roku prestupujúci z Bohemians do pražskej Dukly. Z tria bol najúspešnejším, keď so Spartou získal päť majstrovských titulov a po skončení aktívnej činnosti bol úspešným trénerom doma i v zahraničí. Mužstvo ČSSR vtedy vypadlo v kvalifikačnej skupine v Guadalajare po prehre s Guatemalou 0:1, remíze s Bulharskom a víťazstve nad Thajskom 8:0.
Rok po zisku bronzovej medaily na majstrovsktvách Európy v Ríme si vybojoval olympijskú nomináciu boxer Vojtech Stantien (nar. 15. 1. 1939 v Košiciach), vtedy člen majstrovskej Dubnice. V hmotnosti do 71 kg vypadol v prvom kole s Joe Baldwinom (USA), neskôr držiteľom bronzovej medaily.
V kolektíve volejbalistiek ČSSR, ktoré obsadili konečné 6.miesto, medzi tromi Slovenkami z majstrovskej Slávie UK Bratislava bola aj Hilda Mazúrová - Pisarčíková (nar. 17. 8. 1943 v Spišských Tomášovciach).
Do atletických súťaží zasiahla dvojica. V skoku do výšky obsadila 6. miesto Mária Faithová (nar. 24. 9. 1946 v Košiciach) neskôr vydatá Mračnová, výkonom 178 cm. Zvíťazila Češka Milada Rezková (neskôr vydatá Hűbnerová) výkonom 182 cm. Pri svojej olympijskej premiére ako devätnásťročný Jozef Plachý (nar. 28. 2. 1949 v Košiciach) v behu na 800 m obsadil 5. miesto časom 1:45,9 min. Štartoval potom aj na ďalších troch olympiádach a dosiahol veľa ďalších úspechov na vrcholných svetových i európskych podujatiach.
Košičanka Krajčírová oporou kolektívu Čáslavskej
Kto by sa odvážil povedať, po zdravotných problémoch, aké prekonala v detstve, že sa z toho dievčatka stane jedna z najlepších športových gymnastiek na svete? Po sadre a strojčeku na vykĺbených nohách sa však cvičenie a šport stali neoddeliteľnou súčasťou života útlej Marianny. Rovnako dôležitú rolu zohral na začiatku jej športového príbehu otec, sám cvičiteľ a gymnasta. Bol vojakom z povolania, čo znamenalo časté sťahovanie rodiny. Marianna Krajčírová, neskôr vydatá Némethová, sa narodila v Košiciach (1. 6. 1948), aby sa cez Žilinu, Ostravu a Olomouc dostala s rodičmi až do Bratislavy. Tam začala svoju skutočnú aktívnu športovú dráhu, korunovanú medailami z olympiád, svetových a európskych šampionátov. Priblížime ju prostredníctvom jej výrokov v dobovej tlači.
"Na gymnastické pódiá som skočila až v deviatich rokoch, teda v odporučovanom termíne. To dnes neprichádza do úvahy, taký rapídny skok urobila športová gymnastika. Vždy som ťažila zo silového potenciálu, v elegancii som zaostávala. Na kladine mi čiastočne chýbala gracióznosť, ktorá sa vtedy hodnotila, no v preskoku, prostných a na bradlách som všetko vyskákala a vytočila."
Hoci sa neskôr viacero reprezentačných trénerov podieľalo na výkonnostnom raste Marianny (Antonín Kojdecký, Slávka Matlochová, Vladimír Prorok, Alena Tintěrová, Viera Mehešová), rozhodujúci podiel mal jej prvý tréner v Slavoji Vinohrady Bratislava Ján Čížik. Od jedenástich rokov, kedy ju k nemu do telocvične priviedla jej sestra Dagmar, do šetnástich rokov ju doviedol zo začiatočníčky až na úroveň reprezentantky a olympioničky! Nepochybne k tomu prispela aj tréningová usilovnosť, dobrá psychika a talent jeho zverenky.
"Hoci som debutovala, nebola som vôbec nervózna. To bola jedna z mojich predností - bola som súťažný typ. Čím viac divákov bolo v hľadisku, tým sa mi lepšie cvičilo. Vďaka tomu som neobstála zle ani vo viacboji a prispela som k druhému miestu družstva, v ktorom kraľovala Čáslavská, môj obrovský idol." Takto spomínala na svoje prvé olympijské hry v Tokiu v Metropolitnej hale, kde bola vo viacboji na 22. mieste a členkou "strieborného" družstva ČSSR ako jediná Slovenka. Skončili o necelý bod za Ruskami a vyše dva body pred Japonkami. Mala však aj veľkú motiváciu, pochopiteľne primeranú jej veku." Olympiádou som vyhrala stávku s otcom. Spočívala v tom, že si budem môcť vybrať šteniatko vlčiaka. Mať psa bola pre mňa motiváciou nad všetky ostatné."
Z benjamínka sa stala oporou čs. reprezentácie, čo sa prejavilo na ďalších vrcholných podujatiach. Na majstrovstvách sveta v Dortmunde v roku 1966 bola členkou víťazného družstva, v individuálnych súťažiach siema vo viacboji a piata v preskoku.
Na majstrovstvách Európy v Amsterdame v roku 1967 bola tiež úspešná, keď stála za Čáslavskou a Družininovou na bronzovom stupienku po viacboji, rovnakú medailu jej udelili po cvičení na bradlách, bola tiež štvrtá v preskoku, štvrtá v prostných a piata na kladine. Na predolympijskej súťaži v tom istom roku v Mexico Citi (alebo Ciudad de Mexico) bola ešte úspešnejšia: cvičila vo víťaznom družstve ČSSR a na všetkých štyroch náradiach bola druhá! Na OH roku 1968 v Auditoriu Nacional, kde žiarila fenomenálna gymnastická kráľovná Věra Čáslavká (4 zlaté a 2 strieborné medaily) uspela aj Marianna, vtedy ešte Krajčírová. Možno by uspela aj lepšie, keby nebola handicapová bolesťami vredu na stehne. Najprv prispela k strieborným medailám družstva ČSSR o 0,65 bodu za ZSSR a 3 body pred NDR. Iba päť tisícin bodu je delilo od bronzovej medaily v preskoku skončila tiež na 9. mieste vo viacboji.
"Dodnes mám zimomriavky z toho, ako nám v Mexico City z celého sveta prejavovali solidaritu po tom, čo našu krajinu napadli armády Varšavskej zmluvy. V olympijskej dedine sa pri nás každý pristavoval a dával nám najavo veľké sympatie. Naša účasť na hrách bola do poslednej chvíle ohrozená a aj keď sme tam napokon išli, situácia v družstve bola napätá, pretože sme vedeli, že Věru Čáslavskú sledujú. Po agresii to už nebola ona. O to bolo obdivuhodnejšie, ako skvele sa v ťažkom psychickom rozpoložení dokázala pripraviť na olympiádu. V súboji so Sovietkami diváci celé naše družstvo a najmä Věru úžasne povzbudzovali."
Pribudli rôčky, z úspešného kolektívu na čele s Čáslavskou ostala jediná Marianna, tentoraz už vydatá Némethová. V roku 1970 sa stala po prvý raz absolútnou majsterkou Česko-Slovenska a na MS v Ľubľane bola kapitánkou "bronzového" čs. družstva. Ohlásila sa chrbtica po rokoch driny, aby ju napokon zranenie vyradilo z majstrovstiev Európy v Minsku roku 1971. Napokon vydržala ešte do tretej olympiády roku 1972. Tam obsadila vo viacboji 18. miesto, ako najlepšia z našich.
"Následky roztrhnutého ramenného svalu poznačili aj moje vystúpenie na olympiáde v Mníchove, najmä na mojich obľúbených bradlách. Ale bojovala som. Viedla som družstvo s ďalšou Slovenkou Bujnáčkovou, ktoré bolo po povinných zostavách tretie. Nepriazeň rozhodkýň znamenala pokles na konečné piate miesto."
Olympiáda bola jej "labuťou piesňou", no naďalej ostala pri gymnastike ako trénerka, čo "podoprela" aj štúdiom na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Roku 1974 sa stala matkou dcérky Marianny. Tá bola tiež nádejnou gymnastkou, predčasne však skončila pre časté zranenia. Aj ona zostala verná gymnastike. Žije t.č. v Londýne, kde vedie fitnes a kondičnú gymnastiku a kde sa vydala za slovinského gymnastu Klementa Benedika. Dve desaťročia trénovala trojnásobná olympionička gymnastické nádeje v Bratislave, kde vychovala niekoľko reprezentantiek. O je služby bol záujem v zahraničí, z ktorých si vybrala Taliansko. Po úspešnej práci v Calvisiane po niekoľkých rokoch prešla do Pavone Mella. Okrem cvičenia a tréningov urobila veľa práce aj na školeniach tréneriek a rozhodkýň, aj pri vytvorení gymnastickej sekcie regiónu Brescia v provincii Lombardia. Najúspešnejšia slovenská športová gymnastka histórie Marianna Némethová - Krajčírová tak nadviazala na predchodkyňu, prvú slovenskú medailistku z OH v Berlíne roku 1936 Matildu Pálfyovú, rodáčku z Kostolian nad Hornádom.
Texty k foto:
Marianna Krajčírová s batožinou na letisku pred cestou na svoju olympijskú premiéru do Tokia
Počas dekorovania gymnastických družstiev na OH v Mexico City Krajčírová na stupňoch víťazov prvá zľava hneď vedľa Čáslavskej
V "bronzovej" osemveslici zaberal aj rodák Margecian
Boli časy, keď česko-slovenské veslovanie malo kurz a najlepší veslári boli vážnymi súpermi svetovej špičky, povedzme tak, ako tomu je teraz vo vodnom slalome či rýchlostnej kanoistike. Medaily z vrcholných podujatí vozili veslári pravidelne. Známe je, že v "zlatom! olympijskom dvojskife v Ríme roku 1960 spolu s Václavom Kozákom sedel aj Slovák Pavel Schmidt. Menej už je známe, že v "bronzovej! osemveslici v Tokiu roku 19364 bol tiež jeden Slovák. Bol ním východoslovenský rodák Július Toček.
Veslovanie je doménou českých klubov, kde vždy boli k tomu vhodnejšie podmienky a veľká tradícia, siahajúca hlboko do 19. storočia. Cesta slovenského chlapca medzi veslárov bývala vždy komplikovaná a dobrodružná. Tak tomu bolo aj v prípade Júliusa Točeka (nar. 19. 9. 1939). Z rodných Margecian sa rodina presťahovala do Koša /okres Prievidza/ a odtiaľ ho zaviedla romantická túžba po lodiach a mori ďalej. Začal v Odbornom učilišti Čs. plavby dunajskej v Bratislave, odtiaľ zamieril na Strednú plavebnú školu do Dečína. V tamojšom klube Dynamo sadal najprv do veslárskej štvorky a potom ho radi zobrala parta z osemveslice. Veľká sila, postava cez 190 centimetrov aj kumšt ho predurčili dosiahnuť ďalej a vyššie. Načas zarezával vojenčinu v Dukle Terezín, kde mu najviac dal tréner Vojta Hvezda, ako sám potvrdil, ten z neho urobil skutočného veslára. Ďalším pôsobiskom Točeka bol podnik Čs. plavby labsko-oderskej v Prahe, kde "zakotvil" v osme Blesku Vyšehrad.
Keďže nový tréner reprezentačnej osmy Stanislav Lusk sa vyznal vo svojom remesle, veď bol členom víťaznej třeboňskej štvorky na OH v Helsinkách, neunikol jeho pozornosti. Točeka zradil do svojho výberu rok pred OH v Tokiu. Osvedčil sa a do Japonska cestoval v olympijskej rovnošate. Zranenie nohy pri bicyklovaní v olympijskej dedine ho však takmer vyradilo. Do lode ho museli dávať kolegovia aj s trérnerom, v slajde však zaberal naplno a výsledky dosvedčujú, že účinne. Ako to bolo vo finále na kanáli v meste Toda? Takto spomínal protagonista pred piatimi rokmi pri svojej životnej šesťdesiatke:
"Snažil som sa nemyslieť na bolesť a na to, čo by sa stalo, ak by mi sval nevydržal a ja by som celej posádke skazil šancu na dobré umiestnenie. Posledné pokyny trérnera Luska: "Dajte do týchto pretekov celé srdce, a keď už budete myslieť, že ďalej nemôžete, skúste ešte zrýchliť. Do týchto pretekov musíte dať všetko, čo ste za dlhé roky natrénovali." My sme sa držali svojho udaného tempa, ale až na taliansku loď boli všetky ostatné čoskoro ďaleko pred nami. Asi v polovici trate, teda po prvom kilometri, však náhle došiel dych tímu Juhoslávie, a keď vzápätí zakolísala i osma námorníkov zo ZSSR, to bol signál pre náš nástup a obrovský, vyčerpávajúci finiš."
Čs. osemveslica s bronzovými medailami stála s medailami na olympijskom plató popri "zlatej" osme fUSA a "striebornej" NSR, reprezentujúcej spoločné nemecké družstvo. Nadviazali tak na bronzové medaily čs. osmy z predošlých OH roku 1960 z talianskeho jazera Lago di Albano, odkiaľ piati tvorili základ pre OH 1964. Úplný "grunt" mali vo svojich predchodcoch, ktorí síce boli na slovinskom jazere Bled majstrami Európy. Pozoruhodné je, že v nej boli dvaja z tokijskej osmy ak rátame aj trénera Luska a jediný Slovák Ctibor Reiskup. Nuž a "labuťou piesňou" bolo piate miesto osmy na OH 1968 na mexickom jazere Xochimilco, tiež s jediným Slovákom Milanom Hurtalom.
Udalosti roku 1968 zasiahli však svojimi následkami aj do života olympionika Júliusa Točeaka. Poslednými jeho reprezentačnými štartmi boli MS na Blede a ME vo Vichy. Potom sa "poďakoval" za ponuku členstva v KSČ a namiesto diskriminácie zvolil exil. Dodnes žije s rodinou vo Švajčiarsku vo Winterthure, kde sa uplatnil pracovne on, manželka aj syn, ktorý absolvoval univerzitné štúdium a žije V St. Gallene. Po odchode do dôchodku má ešte viac času na rekreačné a kondičné športovanie. Rád si občas zavesluje na trenažéri alebo so synom na Bodamskom jazere, ale najčastejšie si zahrá tenis a v zime sa popreháňa na bežkách, k čomu má v Alpách ideálne možnosti.
Do pôvodnej vlasti sa opäť dostal Július Toček až po 22. rokoch ... Kontakty s príbuznými sú v ich rodine rozdelené do oboch republík. Či už je to cez českých kolegov - veslárov a cez rodinu manželky v Prahe, alebo cesstami na Slovensko k sestrám, ktoré žijú v Bojniciach a Prievidzi. Politické a spoločenské udalosti nedopriali dosiahnuť mu kapitánsky patent a venovať sa vyvolenému povolaniu, ale osud mu doprial viac dosiahnuť na športovom vrchole - olympijských hrách.
Texty k foto:
Július Toček v časoch svojej aktívnej pretekárskej činnosti
V osemveslici na olympijskom kanáli v Japonsku je Július Toček od kormidelníka piaty zľava
Foto na strane: ARCHÍV
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
