Radošine. Roku 1965 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre a roku 1977 vyštudoval novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Keď mal deväť rokov, prvýkrát sa postavil na javisko. Zahral si jedného zo synov v Bačovej žene. Ako sám hovorí, "Moja teta hrala hlavnú úlohu a keď som videl, ako plakali plné sály, tam kdesi sa zrodila moja láska k divadlu." Tá prerástla do mnohých divadelných i filmových postáv, ktoré napísal.
Stanislav Štepka učil na škole v Bojnej (1964-1969), bol redaktorom v Učiteľských novinách (1970-1975) a v redakcii zábavných programov Československého rozhlasu v Bratislave (1976-1983). Od roku 1983 sa profesionálne venuje divadlu a spisovateľskej práci. Je zakladateľom a umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla (RND). Toto originálne slovenské autorské naivné divadlo vzniklo v roku 1963 pod vplyvom nástupu divadiel malých javiskových foriem a moderného kabaretu. Ako autor a divadelník sa Štepka inšpiroval najmä tvorbou malých pražských divadiel z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, hlavne divadlom Semafor Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra.
Zo slovenských autorov a divadelníkov ho najviac ovplyvnili Milan Lasica a Július Satinský. V roku 1969 prijíma Štepkov súbor názov Radošinské naivné divadlo a od roku 1970 pôsobí divadlo v Bratislave. Napísal a vo svojom divadle uviedol takmer päťdesiat divadelných hier. Prvou bola hra Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z sa uskutočnilo v Radošine 25. decembra 1963. Spôsobom insitného obrázku, naivného zmocňovania sa reality vytvára satirickú štylizáciu, ktorá obnažuje mravné anomálie súčasného človeka. Otázky morálky, ľudskej falošnosti, malomeštiactva, honby za mamonom a honorom, ale aj otázky slovenskej minulosti tvoria základné východisko jeho diel. Stanislav Štepka vytvoril pre Radošinské naivné divadlo nezameniteľný, originálny divadelný štýl, ktorým mu predurčil osobitné a jedinečné miesto a postavenie v slovenskom divadelníctve s výrazným ľudovým i ľudským zástojom. Popri spisovnej slovenčine Štepka vo svojich hrách využíva aj rodný radošinský dialekt, ktorý mieša s prvkami mestského žargónu.
Najznámejšie z hier sú: Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Ako som vstúpil do seba (1981), Nevesta predaná Kubovi (spoluautor Jiří Suchý, 1984), Ženské oddelenie (1987), Kam na to chodíme (spoluautori Milan Lasica a Július Satinský, 1991), Kino Pokrok (1995), Konečná stanica (1997), Jááánošííík po tridsiatich rokoch (2000), Súpis dravcov (2000), Kronika komika (2003), Generál (2004). Pre Trnavské divadlo napísal napríklad voľnú trilógiu Ako som vstúpil do seba (1981), Ako sme sa hľadali (1983), Ako bolo (1984), či koláž z trilógie Ako áno, ako nie (1990). Niektoré jeho hry hrali aj iné profesionálne divadlá (Martin, Košice, Nitra, Prešov, Zlín). Slovenské národné divadlo uviedlo jeho Zverokruh prvýkrát v roku 1994. Takmer všetky divadelné hry Stanislava Štepku boli vydané knižne. Spolu s herečkou Katarínou Kolníkovou napísal knižku ... a já, Katarína Kolníková (2001). V roku 2003 vyšla kniha Kronika komika 1 mapujúca prvé obdobie a 40 sezón RND. Jeho hry sa prekladajú aj do češtiny, poľštiny, nemčiny, francúzštiny a angličtiny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
