v skratke atmosféru pred 82 rokmi na východnom Slovensku. Nad mnohými udalosťami sa dnes zasmejeme, či je to výstavba maštalí pre jazdeckú políciu, pašovanie mincí do Maďarska, alebo zákon o zbere chrústov. Nad inými sa len začudujeme, ako napr. nad bitkami končiacimi stratou života trebárs kvôli páru volov, potýčkami so žandármi ako to bolo v Sečovskej Polianke, alebo odopretiu obyvateľov Veľkého Slavkova platiť farárovi rokovinu. Darmo, boli to iné časy a teda i mravy.
Aby sa hasičstvo nescvrklo
V apríli roku 1922 finišovali stavbári na rekonštrukcii jazdeckých kasární na Kurucovej ulici v Košiciach a najmä na výstavbe stajní pre kone jazdeckej polície aj skladov pre ich výstroj i proviant. Veď už od 1. mája mali začať hliadkovať policajti na koňoch v uliciach, parkoch a okrajových častiach Košíc. Mestské zastupiteľstvo na základe sťažností občanov sa rozhodlo venovať viac pozornosti Čermeľu "izolovanému od hliadok, kde je eldorádo zlodejov". Náklady na rekonštrukciu kasární boli okolo 400 tisíc korún. Súčasne sa rozhodlo rozšíriť hasičský zbor v Košiciach, pozostávajúci iba z osemnástich hasičov z povolania a 36 dobrovoľníkov. "Počet dobrovoľníkov nemôže byť stály" - píše sa v správe. "Pre všelijaké nepredvídanosti sa môže scvrknúť niekedy i na minimum. Z tejto okolnosti sa podáva práve potreba postaviť hasičstvo mesta na pevné nohy. Bude treba usporiadať kurzy nielen v Košiciach, ale aj v okolitých dedinách, najmä pre notárov, učiteľov. V tejto veci už pán župan Ruman urobil prvé kroky."
Keď už je reč o stavaní na nohy hasičstva, rekonštrukcii jazdeckých kasární, nemali by sme obísť ani rekonštrukciu štátnej tlačiarne v Komenského ústave v Košiciach a prístavbu výrobných priestorov a kancelárií. Ani významnú udalosť, akou je čistenie umeleckých pamiatok a ich oprava. Začali na Urbanovej veži v Košiciach a sochou sv. Floriána, ktorú zub času poznačil veľmi zreteľne. Tým to asi aj skončilo, pretože nebola vytvorená žiadna komisia, ktorá by sa o opravu starala a neboli ani odborníci.
Nevedno, kde boli na Slovensku najväčší bitkári, ak sa nechceme pridržiavať literatúry, ktorá stavia na prvé miesto Stredoslovákov. Východniari boli tiež vždy pripravení do bitky. Stačila len malá iskrička a už bol oheň na streche. Boli to bitky väčšinou z hlúposti, alebo zanovitosti. Aj tá bola často postavená na hlúposti. Dva roky trvali dozvuky vzbury v okolí Sečovskej Polianky - na poľnohospodárskom dvore, ktorý patril Trebišovskému cukrovaru. Robotníci nemali v láske gazdu hospodárstva, lebo bol prísny, i keď spravodlivý. Podľa policajného raportu to bolo 5. mája, kedy išiel adjunkt Pavlica do polí pozrieť sa na oziminy. Z bytu gazdu sa ozýval veľký krik - robotníci gazdu prepadli v izbe a bili ho. Adjunkt poslal pre četnícku patrolu. Prišli iba dvaja žandári a polícia už bola na ceste. Bitkári sa odvážili pustiť s drúkmi aj proti nim. Jedna zo žien, ktoré boli tiež zapojené do bitky proti gazdovi - jazykom povzbudzovali chlapov - vykríkla, že medzi robotníkmi sú až od Nitry takí, čo sa vyhýbajú povinnej vojenskej službe. Žandári ich začali kontrolovať a hneď desiatich, ako sa uvádza v raporte, "dali do retiazky". Jeden z nich začal protestovať proti priviazaniu, lebo má vraj prestrelenú pravú ruku a vyhrážal sa žandárovi zabitím. Ten ho chcel priviazať za zdravú ľavú ruku, keď ho bitkár pichol nožom do ruky. Ostatní sa pustili do druhého žandára, našťastie prišla v pravú chvíľu policajná posila, bitkárov odviezla na policajné riaditeľstvo a pre žandárov a gazdom prišla sanitka.
V obci Kalša zabil istý bohatý gazda Michal N. svojho brata Ignáca kvôli páru volov. Po otcovej smrti dedili obaja bratia, ibaže Ignác dostal viac o jeden pár volov ako Michal. Ten mu natoľko závidel, že ho udrel sekerou po hlave, takmer mu ju odťal. Ľútosť ho už nevzkriesila, keď sa dozvedel od Ignácovej manželky, že voly chcel predať na najbližšom trhu a s Michalom sa o peniaze rozdeliť.
Vo Veľkom Slavkove tiež dva roky viedli spor občania s farárom, tak ako v Sečovskej Polianke s gazdom. Títo sa nebili, ale vyhrážali prestúpením do československej cirkvi. Pred štyridsiatimi rokmi kúpili svojmu kňazovi najlepšiu pôdu, aby sa ňou vykúpili z platenia tzv. rokoviny (ročnej dane). Farár ju od nich opäť žiadal i napriek darovaným poliam. Napokon sa podvolil svojim ovečkám z obavy, že ich naozaj všetky stratí.
Batohy plné drobných
Čo všetko sa dá pašovať v batohu? Aj drobné. Vo vlaku v Rimavskej Sobote zadržala polícia troch maďarských občanov s podozrivo vyzerajúcimi batohmi. V každom bolo po 50 kíl drobných československých mincí. Prepašovali ich do Maďarska už niekoľkokrát a v tomto prípade im to nevyšlo.
V apríli roku 1922 sa ukazovalo, že nastane obdobie veľmi priaznivé pre chrústov. Na základe zákona č. XI z roku 1894 o poľnohospodárstve a poľnej polície, bol nariadený zber chrústov od apríla do júla. "Odovzdávajú sa u richtára a za jeden liter sa platí 50 halierov. Richtár prijíma chrústov za svedectva notára a správcu školy alebo jeho zástupcu, ktorí tvoria dohromady prijímaciu komisiu pre chrústov. Smú sa zbierať len živé chrústy. Po ukončení zberu najneskoršie do 15. júla 1922 nahradí Ministerstvo zemedelstva - expozitúra v Bratislave občanom výdavky za zbieranie chrústov" - nariaďuje zákon.
V Košiciach začala policajná stráž hliadkovať v parkoch, ktoré po jarnej výsadbe kvetov plienili dlhoprstí, aby ich sadenice predávali na trhu. Rozšírili sa rady jazdnej polície, o čom svedčí aj vypísanie konkurzu na šitie uniforiem. Policajný kapitán Materna vyzýval košických krajčírov, aby sa prihlásili na lukratívnu prácu, zložili 800 korún "oferty" (konkurzný poplatok) a priložili vzorky látky. Z nej by mali ušiť uniformy pre 1 policajného kapitána, 4 úradníkov, 1 strážmajstra, 2 poddôstojníkov, 16 strážnikov a 2 sluhov. Zároveň vypísali konkurz aj na predaj koní. Nebola to veru lacná záležitosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
