klubu International. Na rozlúčku pripravili účastníkom pobytu malú slávnosť v rekreačnom stredisku Zlatník pri Ružíne. Spojili ju s oslavou rotariánskeho roka, ktorý sa začal 1. júla ako jubilejný stý. Na oslavách nechýbalo viacero zaujímavých osobností, preto sme sa ich opýtali na ich zážitky z letných táborov.

Peter Rašev: Som individualista, do tábora by ma nikto nedostal

Ako tvrdí herec Peter Rašev, nie je táborový typ. "Ja som celé leto brigádoval u otca, ktorý pestoval zeleninu. Do žiadneho tábora som teda nemohol ísť. Vždy som si zarobil nejaké peniaze, aby sme sa potom mohli vybrať s kamarátmi na vander. A pioniersky tábor ma nikdy nelákal. Ráno vstávať presne na čas, potom rozcvička a prednášky na tému socializmus, tak toto ma fakt nebavilo. A moje deti boli v tábore asi raz, alebo dvakrát. Ale v takých, ktoré boli zasvätené jazdectvu. Obe totiž jazdia na koňoch. Podali sa na môjho deda, bol donský Kozák. Takže máme kone v génoch. Dcéry robili voltíž a teraz aj parkúr a kvôli koňom boli ochotné ísť do tábora. Ja však nie som kolektívny typ. Dokonca ma nebavia ani kolektívne športy ako futbal, hádzaná alebo volejbal. Nikdy som ich nehral. Som individualista a preto by ma do tábora nikto nedostal."

Katarína Čižmáriková zjedla v tábore na jeden šup osemnásť knedlí

Novinárka Katarína Čižmáriková (na snímke vľavo s prezidentkou Soroptimist Ľubicou Veselou) je vraj odchovancom všetkých pionierskych táborov. Ako tvrdí, z niekoľkých praktických dôvodov. "Som najstaršia zo štyroch detí a všetci sme sa narodili pomerne rýchlo za sebou. Ako mnohodetné rodina sme boli uprednostnení, dostali sme poukaz do tábora každý rok. Mame sa vždy uľavilo, keď aspoň jedno dieťa bolo v lete preč z domu. Takže ako najstaršia som absolvovala svoj prvý detský tábor, keď som šla do druhej triedy. Bolo to v Šafárikove, dnes Tornali. Statočne som si, keď ma nikto nevidel, odrevala v noci mamičku. Ako každé poriadne dieťa. Mala som však veľmi nechápavú pioniersku vedúcu, ktorá ma sfúkla, prečo revem. Nedošlo jej, že sedemročné dieťa môže plakať za rodičmi a súrodencami. Pamätám sa, že sme mali prvý celodenný výlet a vtedy som bola prvý raz v živote v Košiciach. Boli sme na Alpinke. Odvtedy si pamätám pioniersku železnicu a bol tam ešte bazén.

Vďaka táborom som pochodila od Liptovského Jána, Kráľovej Lehoty až po Prahu. Poznala som celé Československo vďaka tomu. Najdlhšie som bola ako siedmačka práve v tábore pre mladých dopisovateľov, budúcich novinárov. Dva mesiace som strávila v Čechách. A keďže som od šiestej triedy písala do triednych novín, tak ma za okres Komárno poslali do tábora. Zažili sme toho veľa, boli sme v Prahe, robili nám výlety. No najviac si pamätám na táborové preteky v jedení knedlí. Veľmi dobre tam varili. Umiestnila som sa na druhom mieste, zjedla som ich 18. Nevedela som potom dýchať. A veľmi ma mrzí, že to vtedy vyhral Košičan Saša, ktorý je dnes jadrový fyzik. Ako som tých osemnásť knedlí do seba dostala, dodnes neviem. Prišla som domov ako guľa. Dnes zjem tri a už mi lezú ušami."

Soroptimist je s Rotary klubom spojený priam pokrvne

Na oslavách nového rotariánskeho roku, ktorý sa začal 1. júla, nechýbali ani členky košického klubu Soroptimist International (SI). Ako nám prezradila jeho prezidentka, doktorka Ľubica Veselá, ide tiež o celosvetové hnutie a dalo by sa povedať, že je to výsostne ženská obdoba Rotary. Napokon, aj viacero manželiek rotariánov je členkami SI a nechýbali preto ani na Zlatníku, kde sa akcia odohrávala. Klub SI bol založený v roku 1921 v Amerike a dnes pôsobí v 135 krajinách sveta. Medzi jeho členkami sú aj také osobnosti ako Margaret Thatcherová alebo kráľovná Beatrix. Na Slovensku funguje v Bratislave, Žiline a Košiciach. "Rozhodla som sa po návrate zo Žiliny, kde som pôsobila, založiť ho v Košiciach. Našou poslednou akciou bola charitatívna burza ručne robených bábik, ktoré vytvárali naše členky a rôzne osobnosti. Uskutočnili sme ju 1. mája. Išlo o veľmi vydarené podujatie, ktoré malo ohlas a zrejme ju niekedy pre veľký úspech zopakujeme," dodala Ľubica Veselá.

Štefan Horváth: V tábore sme kľačali na polienkach

Nedávno zvolený prezident Rotary klubu Štefan Horváth má na svoj pobyt v tábore priam hororové spomienky. "Bol som v tábore ako tretiak, vlastne som bol v tábore iba raz, bolo to na východe Slovenska. Vtedy som ešte býval v Trenčíne. Je to rozdiel keď hodnotím tie dnešné tábory, napríklad ten ktorý sme zorganizovali, to je niečo úplne iné. Sú demokratické a vlastne mladým umožňujú plniť ich požiadavky. My sme boli ako v gulagu. A dokonca ma stretla taká skúsenosť, že množstvo mojich kamarátov sa v noci pocikávalo a pokakávalo od strachu a stresu spôsobeného takými prísnymi pravidlami - počúvať a znášať tresty. Museli sme napríklad kľačať na polienku, keď sme nepočúvali. Z toho stresu mám dodnes negatívne spomienky. Preto som potom nadobro prerušil svoje táborové aktivity. Zrejme tam boli ľudia, ktorí nerozumeli deťom. To je skúsenosť, ktorá ma viedla k tomu, že sa dnes snažím mladým ľuďom urobiť program podľa ich naturelu. A pritom si človek spomenie na to, ako to vyzeralo, keď sme boli mladí my."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.