naivného divadla (RND) totiž musia byť známe predstavenia, ktoré sa už stali klasikou - Jááánošííík a Človečina, no i mnohé iné. Na svojom konte má S. Štepka totiž viac ako štyri desiatky hier, niektoré z nich hrali aj iné profesionálne divadlá. Diela z jeho pera zaznamenala televízia a rozhlas, mnohí si jeho originálny humor vychutnávajú zo starých LP-čiek, či cédečiek. No ako sa hovorí, radšej raz vidieť, než stokrát počuť (hoci v prípade RND skôr platí, že najlepšie raz vidieť a ešte stokrát počuť). To potvrdilo aj nedávne predstavenie radošincov v Košiciach, keď sa divák nevedel rozhodnúť, v čom exceloval Štepka viac - na javisku ako herec, či ako autor pri písaní hry prešpikovanej jeho typickým humorom, ktorý rozosmieva publikum už štyri desaťročia. So šéfom RND sme pred predstavením stihli ešte chvíľu ´poklebetiť´ o pripravovaných projektoch, ale i všakovakých iných plánoch.

Vašich fanúšikov určite poteší, že sa hry Konečná stanica dočkajú aj vo filmovej podobe. Čo alebo kto však rozhodol, že sa sfilmuje práve toto dielo z vášho pera?

- Kedysi o tom rozhodol Filip Renč, ktorý túto inscenáciu videl, veľmi ho zaujala a chcel ju urobiť. Potom mu však prišli do cesty iné projekty, navyše možno zistil, že sme sa v téme netrafili, pretože on robí trošku iné veci a Konečná stanica je veľmi komorná. Celý príbeh sa vlastne odohráva na jednej železničnej stanici. Takže on dal podnet na to, aby som to prepísal do filmového scenára a potom sa to dostalo do rúk mladému režisérovi Jiřímu Chlumskému.

Netúžili ste to režírovať sám?

- Nie, ja nemám také ambície. Ale teraz sa mi veľmi dobre spolupracuje s mojím synom Jurajom, ktorý bude robiť Človečinu a Jááánošíííka a ešte jednu exkluzívnu záležitosť - taký 10 minútový film. Slovenskí distribútori sa totiž rozhodli, že pomôžu mladým filmárom a dajú im 10 minút pred celovečerným filmom, aby sa uviedli. Dostanú aj nejaký mierny podiel zo zisku. Takže idem s ním nakrúcať snímku ´Raňajky v tráve´ - ideme oživiť ten slávny rovnomenný obraz Édouarda Maneta. Juraj celý film preniesol do roku 1963, teda o sto rokov neskôr, než bol namaľovaný, najmä kvôli kostýmom - chcel tam 60. roky. Hľadali sa aj tie dve herečky, čo sú tam nahé (smiech) a myslím, že je to celé fajn.

Slovenskí protagonisti v Konečnej stanici dostali konečne opäť možnosť zahrať si v celovečernej domácej produkcii, ktorých je u nás ako šafranu. Zrejme ich to veľmi potešilo...

- Podľa toho ako sa správali k textom a k príbehu, ktorý sme filmovali na tej malej stanici, tak to hrali veľmi radi. Nik ani v rozhovoroch nepovedal ani krivého slova a skutočne sa tam s hercami hralo veľmi dobre. No ja by som im prial viac šancí. To však nezávisí odomňa. My už okolo tohto filmu chodíme päť rokov. Najviac času zabralo zháňanie peňazí. Nakrútiť film na Slovensku, ale už sa pomaly ukazuje, že aj v Čechách, je velikánsky problém. Je to veľmi drahé a sponzori o také veci nemajú záujem. Majú záujem o voľbu Miss, ale o film...

Tento rok budete nakrúcať ešte aj ďalšie veci...

- Ideme robiť spomínaného Jááánošíííka a Človečinu na dvd-čko. Markíza to odvysiela v silvestrovskom čase. A Človečinu budeme robiť ako sitcom - urobíme to v jednom byte, teraz to skúšame. Na jeseň sa s tým predstavíme aj v Košiciach, lebo nerobíme to len pre film. Reku, keď už, tak to ponúkneme aj publiku, lebo je o to obrovský záujem. Len aby pani Kolníková vydržala, pretože tie kolená má, chúďa, v hroznom stave. Na javisku to vyriešime vozíkom, ale zákulisie, hotely, to bude pre ňu veľké trápenie. No znáša to hrdinsky, tak ako to znášala teraz pri natáčaní. Všetci sme sa tam z nej tešili, lebo roznášala počas filmovania ohromne dobrú náladu. Ona má naozaj ohromný dar pozitívnej energie, ktorú aj veľmi štedro rozdáva. Každému človeku by som doprial, aby mal to, čo má ona.

To je zrejme aj dôvod, prečo ju majú ľudia tak radi, nie?

- Ona má ohromný dar dávať ľudí dohromady. Aj teraz tento vrátnik tu utekal za mnou, že sa ma chce len dotknúť živého a prehodili sme spolu pár slov. A on mi vraví: "Neprišli ste s pani Kolníkovou? Bože môj, keby ste vedeli, ako ju ja ľúbim. Ona o tom nevie, ale povedzte jej, že ju v Košiciach jeden človek už roky strašne zbožňuje." Tak to bolo veľmi milé.

Keď ste povedali, že sa vás vrátnik chcel dotknúť živého, zišla mi na um replika z Jááánošíííka: "A sú živí... Vari ste si nemysleli, že sme vypchatí..." Stáva sa vám častejšie, že keď niečo poviete, ľudia si to automaticky personifikujú na danú postavu a automaticky im ´nabehne´ text?

- K nám chodia mnohí, ktorí vedia celú hru naspamäť a vlastne sa so mnou rozprávajú replikami z hier, ktoré sú dnes klasikou alebo maturitnými otázkami. Aj preto nahrávame tie dva filmy. Robíme ich, lebo v úmysle Slovenskej sporiteľne je poskytnúť to všetkým stredným školám ako učebnú pomôcku.

Čo pre vás znamená byť maturitnou otázkou?

- Ja sa z toho veľmi teším, pretože sa z toho tešia maturanti. Že je tam konečne niečo, o čom sa dá hovoriť. (úsmev) Ja mám jednu celú policu diplomových, školských a ročníkových prác o našom divadle. A musím povedať, že sú napísané veľmi dobre, lebo ich to naozaj baví, teší a pustili sa do toho s ohromnou chuťou. Takže mám z toho radosť.

V Konečnej stanici čakajú hrdinovia na svoj životný vlak. Mali ste aj vy obdobia čakania alebo ste len rovno naskočili a potom už len v rukách držali opraty svojho života?

- Ja som v živote veľmi málo čakal, pretože som vždy mal toľko roboty a toľko všelijakých tém, že na nejaké čakanie nebol čas. Napr. na tomto zájazde mám päť vecí, ktoré musím urobiť - sedím nad tým scénarom Jááánošíííka a Človečiny, čo budeme filmovať, robím texty piesní do Hry o láske, mám nejaké rozhovory, čo musím napísať. Žeby som teda čakal, to nie. Ale predsa len čakám na voľačo pekné. Budeme mať druhú vnučku alebo vnuka, ešte nevieme. A to je to najkrajšie čakanie aké existuje.

Aký ste deduško, hrávate sa so svojou vnučkou?

- V rámci toho koľko mám času. Ale nedávno mala dva roky, tak som urobil to, čo som ešte nikdy v živote neurobil, ani keď som mal svoje deti. Napísal som jej knižku básničiek o tom, Čo klebetili Ninkine veci. Čo si o nej myslí cumeľ, nočník a všetko, s čím prichádza do styku. Veľmi sa jej to páčilo.

Čo urobí vždy radosť vám?

- Keď v živote stretnem šikovných talentovaných inteligentných ľudí. A keď sú k tomu ešte aj pekní...

A čo vás na druhej strane irituje?

- Hlupáci v takej alebo onakej podobe, hlúposť, neokrôchanosť, hulvátstvo, grobianstvo... To ma vie vytočiť a neviem si s tým niekedy rady. Napr. nerozumiem vôbec sprejerom, prečo poškodzujú cudzí majetok. Sú mnohé veľmi pekné budovy, ktoré sú na druhý deň dočarbané. Nerozumiem tomu. Alebo som taký nejaký prispatý, že je to asi nový civilizačný odkaz, ako som kdesi počul. No ak by toto mali byť odkazy ďalším civilizáciam, tak asi by to boli veľmi smutné odkazy o našej dosť veľkej duchovnej biede.

Čo teda váš pozorovací talent odpozoroval, aká je Slovač, ktorej vo svojich hrách nastavujete krivé zrkadlo, v súčasnosti?

- Ja nenastavujem krivé zrkadlo. Diskutujem alebo debatujem s divákmi o tom, aký som ja a akí sú oni, akí sme. I keď, niekedy je to smutná vizitka. Najmä v súvislosti s tým, že to robím už 40 rokov a nič som vlastne neurobil. Chvíľami mám pocit, že prehadzujem piesok z jednej kopy na druhú, že nič sa mi vlastne nepodarilo, že to, že nastavujem zrkadlo, že hovorím o veciach, niekedy vyzerá, akoby som hrach na stenu hádzal. A vtedy si hovorím, že to divadlo je také bezmocné a také nanič... Asi má funkciu len zabávať.

Lebo prečo je to tak, že musíme opäť uviesť tú Človečinu, o ktorej som si myslel, že také hyeny sú možné len za socializmu. Dnes keď to skúšame, nezmenili sme ani slovo. A je to o to obludnejšie. Akurát budú v tejto hre postavy inak oblečené.

Ako často zvyknete bilancovať?

- Silvester mám taký. Ja mám veľmi rád prelom roka tichý. Už roky som stále doma za zavretými oknami, počas noci vypijem liter džúsu a hovorím si, aký to bol rok a čo ma čaká. Na prelome Vianoc a Nového roka obvykle píšem hru, pretože vtedy mám čas. Od 17. decembra do 6. januára máme totiž voľno. Ľudia si potrebujú oddýchnuť, sú dovolenky a ja ich využívam na písanie. Druhý čas, kedy píšem, je letný. Teraz však bude v lete času menej, pretože dokončujeme Človečinu, potom budú tie Raňajky v tráve, Jááánošííík a koncom septembra ideme do Kanady na zájazd.

Na čo sa v tomto období najviac tešíte?

- Na radošinské leto. Lebo k nám príde naša vnučka, budeme voľačo vymýšľať, urobíme si bazénik, budeme chodiť na maliny, ktoré má ona veľmi rada. Možno budem niečo aj písať, ale to nebude hlavné, hlavné je to radošinské leto.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.