objavili sa "desivé zubaté" otvory jaskyne v Delfách. Faust oživil ilúziu mytológie. Pred gréckou veštiarňou sa kopili zlaté trojnožky a obetné nádoby. Boli tu aj šípy "ďaleko strieľajúceho Apollóna". Potom Faust vraj dokázal preniesť ilúziu vidiny na vonkajšie opevnenie hradu Ľubovňa. Kráľ Vladislav "videl a počul" veštecké božstvo vládnuce nad každou extázou. Kňažná Pýthia v skalnom otvore žula listy vavrínu a vdychovala "veštecké" pary vychádzajúce z hlbín jaskyne. Keď už bola napoly v bezvedomí, začala veštiť. V tom okamihu sa ilúzia rozplynula ako vodná para a múry hradu boli opäť šedivé a vlhké...
Historici tvrdia, že doktor Johann Faust, znamenitý čarodejník, černokňažník a mág, študoval v Krakove. Svojich známych prekvapoval rôznymi kúskami, nad ktorými "rozum ostával stáť". Stalo sa vraj, že neďaleko hradu Ľubovňa na poľskej strane v jednom zájazdnom hostinci vytvoril ďalšiu ilúziu. Tentokrát sa na stene objavili hrdinovia Trójskej vojny v plnej zbroji. Prítomných, a bolo ich dosť, obdarila "slnečným úsmevom" aj krásna spartská Helena. Faust sa túlal po európskych krajinách z hradu na hrad. Zapredancovi diabla sa nakoniec jeho sen splnil. Stal sa nesmrteľným v literatúre, poézii a na javiskách svetových divadiel. Opäť nie je potrebné vytýčiť hraničnú čiaru medzi povesťami, mýtami a dokázateľnými skutočnosťami. Nehľadajme plot medzi jedným a druhým. Fausta smrť dostihla asi v roku 1540. Jeho duch je však s nami aj po stáročiach.
Príťažlivým magnetom súčasného euroturizmu sa stali "živé príbehy" z hradov a zámkov. Patria k neobjaveným pokladom slovenskej histórie a kultúry. Maďarskí, francúzski, nemeckí, rakúski a poľskí tvorcovia "faustbuchov" intenzívne pátrajú po minulosti. V povestiach a mýtoch hľadajú stopy po Faustovi. Najstarší Faustbuch (1587) z pera Johanna Spiesa opisuje doktora Fausta ako nenapraviteľného tuláka, ktorý navštevoval hrady a kniežatstvá starej dámy zvanej Európa. České povesti o hradoch dokonca priviedli na pražský hrad i Faustovho nasledovníka Christopha Wágnera. Sto rokov pred Faustovým pražským pobytom žil na dvore Václava IV., syna českého kráľa "Otca vlasti", slávny alchimista a mág Žito, ktorý dokázateľne mal svoju alchimistickú dielňu aj v stredovekých Košiciach. Kronika Thűringen und der statd Erfurt, spísaná Zachariasom Hogelom, potvrdzuje pobyt doktora Fausta v Krakove, ale aj na hrade Ľubovňa v severnej časti pohraničnej oblasti Uhorska...
Prv, než vstúpime do tej čarovnej a záhadami opradenej komnaty známej ako ľudová povesť, spomenieme niekoľko historických faktov o hrade Ľubovňa. Táto pohraničná strážna pevnosť bola postavená v roku 1301 nad údolím rieky Poprad, ktorá ako jediná si to zo všetkých slovenských riek namierila rovno na sever do Baltiku. Hradná posádka mala za povinnosť chrániť dôležitú obchodnú cestu. Východoslovenský kraj a karpatská oblasť vôbec bola v prvých storočiach uplynulého tisícročia bohatou surovinovou bázou. Lesy bohaté na drevo, zver, kožušiny, soľ, drevené uhlie, med, vosk a neskôr po ich vyklčovaní aj na dobré vína - zabezpečovali nebývalý čulý stredoveký vývoz na sever.
Útočná veža hradu, tesne spojená s palácom, je kamennou knihou času. Tvrdí sa, že vedľa barokovej kaplnky v gotickej veži spojenej s renesančným palácom bol ubytovaný istý čas aj doktor Faust. Pohotovosť a úderná sila hradnej posádky bola známa všetkým kupcom a ich furmanom, ktorí po stáročia vtláčali do prašných ciest veľkosť a pracovitosť predkov, ktorí svojím vývozným artiklom udivovali mocných dávno zaniknutého sveta.
Do kamennej knihy hradu Ľubovňa sa zapisuje aj ďalšia známa postava dejín, Matúš Čák Trenčiansky. Po bitke pri Rozhanovciach (1312) hrad obsadilo kráľovské vojsko. Obchodne zdatný gróf Mikuláš a neskôr aj Filip Drugeth presne poznali strategický význam hradu Ľubovňa. Prívrženci Karola Róberta ťažili z tejto polohy a získavali nemalé zdroje bohatstva. Ľubovnianskemu hradu sa dostala aj zvlášť unikátna udalosť. Od roku 1412 založil kráľ Žigmund hrad, ako zálohované územie, spolu s trinástimi spišskými mestami poľskému kráľovi Vladislavovi. Poľskí richtári ako správcovia územia tu vládli až do roku 1772. Významné korunované hlavy sem chodili, aby na vlastné oči sa mohli presvedčiť, či tu skutočne býval černokňažník Faust. V polovici 18. storočia hrad sa stal majetkom poľského kráľa Augusta III. Celých šesť rokov boli na hrade uložené nesmierne vzácne poľské korunovačné klenoty. Posledný monarcha, majiteľ hradu, gróf Zamoyský, veľmi ochotne ukazoval zvedavcom "začarovaný hradný múr" doktora Fausta. Prichádzali z ďalekých krajín a potajme si odnášali vzácny artefakt - kúsok magického ľubovnianskeho kameňa.
Nad všetkým rozprestiera svoje mystické krídla dávna povesť. Angličania, Francúzi, Nemci alebo Švajčiari by dokázali z príbehu hradu Ľubovňa, tohto šedivého kamenného starca, vytvoriť príťažlivého rozprávkového princa, ktorý by do Starej Ľubovne ako magnet priťahoval turistov z celej Európy, pretože znovu vábi doktor Faust.
Noc tmavá, bez hviezd, nasiaknutá dažďom. Taká je vstupná scéna povesti. A náhle pod úderom vetra sa mračná roztrhli, blesk preťal krajinu. Unaveným jazdcom poskytol marivú vidinu. Na výšine nad riekou Poprad sa objavili kontúry hradu. Chlapi od údivu zmeraveli, iba kone nepokojne dupotali kopytami vlhkú tmu. Po strážnej veži, paláci a opevnenia po rozvidnení však neostala ani stopa. Bola to vidina privolaná nočným démonom. Starý poľský šľachtic a vojvoda Ľubovenský však rozhodol vidinu premeniť na skutočnosť. Dal príkaz na výšine postaviť hrad.
Po niekoľkých mesiacoch sa objavili základy budúcej útočištnej veži. Pri stavbe prepojenie na palácovú časť hradu sa stala zvláštna vec. Časť kamenného múra sa zrútila. Keď sa to zopakovalo, stavitelia boli bezradní. Vojvoda Ľubovenský na "začarované miesto" zavolal múdreho opáta Joachima. Znalec dávnej mystickej školy chaldejskorabínskeho učenia chvíľu postál pri veľkej diere, pokyvoval hlavou a potom rozhodol. Staviteľov žiadal, aby kameň na tomto mieste nahradili materiálom z iného lomu. Stalo sa. Múr ostal neporušený aj po niekoľkých mesiacoch. Stavitelia si uľahčene vydýchli a opáta považovali za veľkého čarodejníka. Neboli v tom žiadne čary, ale dnešným termínom povedané, šlo o nevšedný zhluk "astrálnej" energie. Hrad postupne rozširovali. Výstavba trvala od roku 1301 do 1308. Vznikla renesančná veža s bránou, baroková kaplnka sv. Michala. V súčasnosti hrad Ľubovňa už nestráži dôležitú obchodnú cestu, ale svoju bohatú históriu.
A čo si šepkajú listy stromov v prekrásnej aleji v podhradí, ktorá vedie do skanzenu so vzácnym dreveným kostolom? Možno si odovzdávajú dávny príbeh, keď na stene kamenného muriva hradu sa objavila ilúzia vidiny z gréckej veštiarne, alebo tvár najkrajšej ženy sveta a hrdinov Tróje. Poľský kráľ Vladislav to dávne tajomstvo už nevyjaví a hradné múry múdro mlčia, akoby trpezlivo čakali na vyvoleného, ktorý dokáže čítať v kamennej knihe času...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
