najlepšieho čs. futbalistu. Za dvanásť mesiacov to nie je veru málo, a lesk takejto vizitky nezdobí nikoho iného ako majstra Európy 1976, cejkovského rodáka a 39-násobného reprezentačného obrancu Jána Pivarníka, ktorý štartoval i na MS´70 v Mexiku, a bol tiež členom prvej historickej Jedenástky roka ´76. Po skončení aktívnej činnosti sa stal trénerským svetobežníkom, ale dostať sa na takúto púť nie je všedná udalosť. Ozaj, sníval o niečom podobnom?
"Ja som do pätnástich rokov vyrastal na dedine, kde nejaké možnosti na športové vyžitie neboli, takže od snov som bol ďaleko. K futbalu ma priviedla náhoda a zapálený tréner ligového dorastu Slavoja Trebišov Ján Kontura, ktorý mi pri prvých hráčskych krokoch dal zo základov tejto hry najviac. Po ňom Rudolf Zibrinyi v II. lige, no a potom, keď som videl v Trebišove hrať Pintéra, a o Zibrinyim som vedel, že to bol jeden z najlepších čs. reprezentantov, zrazu som mal pred sebou prvé vzory a hútal nad tým, či by sa mi nepodarilo priblížiť k ich výkonnosti a dosiahnuť to, čo oni." Rýchlosť mu otvárala brány medzi atlétov. Kým brata Imra zvábila kráľovná športu, jeho zlákal futbal. Čo pri lámaní chleba zavážilo? "Po rokoch môžem povedať, že futbal si ma všimol skôr. Možno, keby sa ohlásili ako prví atléti, moja kariéra by mala asi iné smerovanie. Rýchlosť, ktorou som pútal v kopačkách, to bol dar od prírody. Pamätám sa, že neskôr, keď som prestúpil do Košíc, boli raz v Čermeli majstrovstvá kraja, na ktoré som prišiel po tréningu z VSS, kde sme ešte bežali 300 metrov na ostro. Hoci sa zišli viacerí dobrí šprintéri, veď štafeta, v ktorej behal môj brat Imro, bola v Československu tretia, a predstavte si, on vyhral stovku za 10,7 sekúnd, a ja unavený po príprave, aj keď som nikdy predtým nemal tretry na nohách, skončil druhý a porazil som ostatných špecialistov. To bol veľký zážitok. Dokázal som to vďaka silným nohám a dobrému odrazu, lebo ja som nemal atletickú techniku, ani som nebol vybehaný, ale presadil som sa prirodzeným behom, ktorý mi pomohol pri futbale najviac." Ešte z dorastu Slavoja sa dostal do čs. reprezentácie, ktorá v roku 1966 štartovala na turnaji UEFA v Rijeke. Tam mu európski experti predpovedali veľkú budúcnosť. Počul vôbec o týchto prognózach? "Poviem otvorene, že nie! My sme prišli do Rijeky v období, keď ešte nik nebehal za nami a nesľuboval nám veľkú perspektívu, ani peniaze, ako dnes. Futbal bol pre nás zábavou. Každý z nás mal radosť z hry, aj rodičia dali všetkému voľný priebeh, nevideli vo svojich ratolestiach žiadne hviezdy. Nebolo to teda tak, ako v súčasnosti, že sotva sa dieťa narodí a mnohí by z neho už chceli mať tenistku Navrátilovú, alebo Lendla, Mečířa, či hokejistu Vinca Lukáča, Pálfyho atď. Jednoducho, boli to iné časy." Potom prišiel prestup do VSS Košice. "O mne už vedeli v Trnave, kde pôsobil môj brat. Spartak mal o mňa eminentný záujem, jeho funkcionári boli už u nás v Cejkove, aj peniaze doniesli v stanovenom čase, ale ja som nakoniec prestup odmietol, hoci spartakovci ma veľmi potrebovali a rátali s tým, že na pravej strane obrany nastúpim za Gabalca, ktorý odišiel do Prešova. Napokon, o mojom odchode do Košíc rozhodlo to, že sa funkcionári VSS zaviazali mojim rodičom, že mi zabezpečia štúdium na priemyslovke. Tým sa v Trnave uvoľnila cesta pre neznámeho Karola Dobiáša, ktorého zapracovali do ligového kolektívu, a tak začal svoju veľkú hráčsku kariéru. A ja vo VSS som začínal tak, že Ladislav Kropáč, Zoltán Juhás, František Nogrády, vedúci mužstva Jozef Leško a tréner Štefan Jačiansky, ktorý mal na hráčov nos, ma už sledovali dávnejšie. Spolu s ďalšími z nastupujúcej generácie sme boli pre nich dobre známi, lebo sme hrali vo Walkovom dorasteneckom výbere kraja i v reprezentácií, odkiaľ sme sa postupne dostali na Solovjevovku. Takto prišiel predo mnou Jutka, Hoholko, Jaro Boroš, odchovanec Pollák, po mne Daňko a ďalší, čiže sme vytvorili silnú mladú základňu, na ktorej sa dalo perspektívne budovať." VSS v tom čase boli naozaj silné, napokon v ročníku 1970/71 prišli dosť smoliarsky o titul. Ozaj, čo ho vtedy lákalo práve do pražskej Sparty, hoci v tom čase neudávala tón v čs. futbale? "Všimnite si, že Slovan môže byť na Slovensku v II. lige, ale je to len otázka času, kedy sa vráti na vrcholnú scénu a bude opäť v domácej lige veľkým mužstvom. A to isté platilo aj o Sparte, čo nasledujúce roky potvrdili jasnou rečou. Preto sa každý lepší hráč snaží odísť do takéhoto klubu, z ktorého sa môže ľahšie dostať do reprezentácie, i keď ja som v nej už v tom čase bol. Avšak v takomto klube
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
