spravodlivú trhovú cenu svojej pôdy. Rokovania s občianskym združením, ktoré vlastníkov zastupuje, skončili totiž v piatok debaklom Pavla Ruska. Veľmi dobre - skutočnosť, že sa nedohodli na cene vnucovanej štátom, je víťazstvo nielen majiteľov, ale všetkých občanov.
Navzdory vyhrážkam, že sa bude vyvlastňovať, po piatku je na programe dňa čosi iné: Vláda sa má rozhodnúť, či uzná pozemky pre KIA nie ako ornú pôdu, ale stavebnú parcelu, čo by znamenalo významné navýšenie ceny. A teda aj nulitu troch súdnoznaleckých posudkov, podľa ktorých sa malo predávať v intervale medzi 120 a 140 Sk za meter štvorcový. Tým vlastníkom, ktorí nepodľahli nátlaku a zbrklo už skôr nepredali, teda zanovitosť zarodila prvé ovocie. Je to zatiaľ len nádej, ale vláda nemá veľmi na výber. Ak zem pod KIA neprekvalifikuje na stavebné parcely, vyvlastňovací proces, ktorý by nasledoval, posunie o mesiace dohodnuté termíny, čiže bude porušená zmluva s Kórejcami.
Zaujímavé je, že prehodnocovanie je zrazu možné - stačila odvaha a neústupčivosť časti majiteľov. Dá sa to povedať aj tak, že vláda ich chcela okradnúť. Tá správna otázka neznie totiž tak, na čo slúžila vykúpená (vyvlastnená) pôda predtým, ale tak, či sa na nej bude orať, siať a žať, alebo stavať. Je len samozrejmé, že ak hovoríme o trhovej cene, nemôžeme z kalkulácie vynechať účel, na ktorý ju kupec chce využiť. Isteže, samozrejmé tiež je, že v špecifickej situácii, akou je pozemok pre zahraničného investora, sa prirodzeným spôsobom nedá trhová cena vygenerovať. To však neznamená, že štát má právo vo verejnom záujme vlastných občanov oklamať. Úplne mimo sú sťažnosti Pavla Ruska, že majitelia chcú, "aby štát za peniaze daňových poplatníkov zvýšil bonitu ich pôdy a potom ju za peniaze poplatníkov aj odkúpil". Smiešne - predajnú "bonitu" pôdy určuje vzťah ponuky a dopytu. Spytovať svedomie a trhať si vlasy môžu tí vlastníci, ktorí v prvom kole handlovania začiatkom júna pristúpili na "kompromis" s Ruskom a kúpnopredajné zmluvy podpísali.
Doslova odporný je spôsob, ktorým sa minister hospodárstva snaží postaviť majiteľov pôdy do svetla akýchsi chamtivcov, čo chcú zarobiť na verejnoprospešnej investícii. Je, samozrejme, možné, a dokonca veľmi pravdepodobné, že oni sebecky vyťažujú situáciu. Na to však majú právo - dokonca aj morálne. Ide o ich majetok a posvätnosť súkromného vlastníctva je - popri troch-štyroch iných slobodách - základným pilierom liberálnej demokracie. Štát má v rukách obrovskú moc už tým, že vo verejnom záujme, ktorý určuje vlastnými zákonmi, môže súkromný majetok vyvlastňovať. Ako minimum má preto povinnosť ponúknuť primeranú a slušnú cenu. Primeranú a slušnú v tom zmysle, aby zodpovedala veľkosti verejného záujmu, kvôli ktorému občania MUSIA predať svoj majetok. Nie je predsa jedno, či sa so svojím vlastníctvom rozlúčiť dobrovoľne chcete, alebo nedobrovoľne musíte. (Pričom zámerne si ani nevšímame nie nepodstatnú otázku, či súkromná automobilka spĺňa definíciu verejného záujmu.)
Výsledok sporu vlastníkov so štátom povie zásadné slovo o tom, akú úctu požívajú ekonomické slobody v tejto krajine. Rusko má pravdu, ak hovorí, že odpor majiteľov je precedens. Ale nie nebezpečný, ako sa domnieva, ale nasledovaniahodný. Ak majitelia vybojujú pre seba prijateľnú cenu, ich úspech vyšle obrovský signál, že občania nie sú bezmocní v zápase so štátom. Je napríklad absurdné, ak až teraz vychádzajú na svetlo sveta informácie, že v minulosti sa vyvlastňovalo podľa neplatnej vyhlášky. O tom, akými pokútnymi metódami sa postupuje, vypovedá aj informácia, že v troch, údajne nezávislých súdnoznaleckých posudkoch, sa objavila tá istá formálna chyba pri odhade ceny jednej a tej istej parcely. (Tu však urobili chybu aj vlastníci - oni si posudok neobjednali. Tie tri, ktoré boli vypracované, zadalo ministerstvo hospodárstva, obce a mesto Žilina.) Napokon, najotrasnejším svedectvom o ignorovaní základných práv občanov je začatie stavebných prác na nevykúpených parcelách. To je absolútny škandál a zodpovední by mali skončiť pred súdom.
Investícia KIA sa ukazuje ako vôbec jeden z najcitlivejších lakmusových papierikov slovenskej demokracie. Okrem vzťahu občana a štátu a rešpektovania vlastníckych práv totiž obnažil s obrovskou silou aj nerešpektovanie zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A otvoril aj otázku rovnosti príležitostí veľkých zahraničných investorov vo vzťahu k domácim podnikateľom, resp. vôbec užitočnosť masívnych investičných stimulov ako takých. Bez ohľadu na vyústenie vo všetkých spomenutých rovinách sa dá povedať už dnes, že KIA je kauza základná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
