STV prichádza ročne o 600 a SRo o 200 miliónov Sk. Dali preto múdre hlavy dokopy a vymýšľajú spoločnými silami nový zákon, ktorý by hlboké a smädné verejnoprávne pokladnice naplnil efektívnejšie. Len tak totiž - údajne - môžu napĺňať svoje spoločenské poslanie.
Skôr, než sa z Rybníčka a Reznika vysmejeme, musíme uznať, že v najhrubšej podstate majú pravdu. Dnes platný zákon je skutočne deravý (čo nie je napokon v slovenskej legislatíve úkaz výnimočný, ale bežný). Stačí, ak na pošte odovzdáte čestné vyhlásenie, že "bedňu" doma nedržíte - a ušetrili ste 1200, resp. 480 Sk ročne. Je aj druhá úniková možnosť - televízor (rádio) v domácnosti sa dá aj priznať, ale s tým, že nám nepatrí, nie je v našom vlastníctve (požičaný a pod.). Potom sa už neplatí. Zákon neumožňuje tieto vyhlásenia preverovať - a práve to by chceli páni verejnoprávni riaditelia zmeniť. Zatiaľ sa len nevedia dohodnúť na spôsobe; Reznik navrhuje paušálnu platbu pre všetkých za "verejnoprávnu službu", Rybníček by podmienil platenie nie vlastníctvom, ale už užívaním či výskytom prijímača v byte. To je však jedno - na nejakom modeli sa asi dohodnú.
Zrada je v inom. Ani sprísnením zákona neplatiči nezmiznú. Taká je celoeurópska skúsenosť a ani na Slovensku to nebude inak. Takže ľudí, čo nechcú platiť za službu, ktorú si neobjednali, bude treba nejako sledovať a postihovať - inak nový zákon nemá význam, čo opäť platí na základe skúsenosti z krajín, kde takúto legislatívu už zaviedli. V prípade návrhu SRo, čo by bola de facto tzv. verejnoprávna daň, by sa museli sledovať výnimky pre sociálne odkázaných (ktorých bude nespočetne - viď napr. zdravotnícke poplatky). Ak prejde idea STV, môžeme sa tešiť na návštevy "televíznych revízorov" priamo v bytoch.
To nie je žiadna sci-fi, ani epizóda z Orwellovho románu 1984, ale dnešná realita v Rakúsku, kde štátna televízia prevádzkuje vlastnú firmu na vyberanie, kontrolu a vymáhanie koncesií. A práve u rakúskych susedov berie rozumy aj súčasný manažment STV, ktorý si podľa vzoru ORF už pred rokom zriadil eseročku Koncesia (už dnes slúži na vymáhanie poplatkov). Ďalšia možnosť perzekúcie neplatičov sú tzv. monitorovacie vozy, známe z Británie, ktoré sú schopné detekovať televízny či rozhlasový prijímač v bytoch priamo z ulice. Nie je bez zaujímavosti, že ministerstvo pravdy bolo v románe 1984 inšpirované práve verejnoprávnou BBC - a to ešte čase, keď ho Orwell písal, monitorovacie vozy na zisťovanie neplatičov neexistovali.
Ak po pätnástich rokoch nechceme nakročiť späť k nejakej forme orwellovského štátu, je celkom evidentné, že sa nesmie dopustiť, aby sa z neplatenia verejnoprávnych poplatkov vyrobil taký typ priestupku (trestného činu?), ktorý by opodstatňoval založenie a fungovanie akéhosi vymáhacieho (represívneho) aparátu. Kontrola domácností, ktorú nepriamo - a možno aj priamo - predvídajú podobné návrhy, je úplný nonsens. STV a SRo by k ich bežným úlohám pribudla nová - špicľovať občanov tohto štátu. Naozaj pekná verejnoprávna činnosť. Je naprosto absurdné, aby sa tzv. verejnoprávna služba povýšila na takú spoločenskú prioritu, ktorá by zakladala právo zamestnanca rozhlasu zisťovať, či je niekto dôchodca a aký má momentálne príjem, alebo právo televíznej eseročky nazerať do obývačiek a spální ľudí, či majú prijímač. Skutočnosť, že v niektorých krajinách EÚ už existuje "televízna polícia", nie je nasledovaniahodný, ale veľmi smutný precedens.
Všimnime si dobre. Aký obrovský poprask vypukol v USA (i v Európe) kvôli niektorým protiteroristickým opatreniam Bushovej administratívy, ktoré obmedzujú občianske slobody. Dôvodom ponižujúcich kontrol na letiskách, sústreďovania osobných dát, snímania odtlačkov a pod. pritom nie je akási verejnoprávna služba, ale bezpečnosť a vojna s terorom. Ani protiteroristický zákon v USA však ešte nezašiel tak ďaleko, aby mohla FBI bez povolenia súdu (na základe dôvodného podozrenia) obťažovať občanov v ich vlastných bytoch. Ak sa to môže napr. v Rakúsku len na základe podozrenia, že ktosi neplatí za držbu televízie, dá sa povedať len jedno - potratili súdnosť.
Slobodné šírenie informácií a slobodný prístup k nim je obrovský výdobytok. Musí však byť naozaj slobodný - po všetkých stránkach. Ak je existencia médií ustanovených zo zákona na samotnej hranici slobodného podnikania, tak exekučný aparát na vymáhanie poplatkov na ich vydržiavanie je už definitívne za touto hranicou. Túžby STV a SRo po efektívnejšej vymáhateľnosti koncesií, ktoré by nevyhnutne viedlo k fízľovaniu občanov, treba preto veľmi razantne odmietnuť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
