úrovni politického myslenia na Slovensku lepšie ako úvahy, ktorými sa snažia poniektorí obrátiť uhorkovú sezónu na žartovnú. A možno aj zažehnať hrozbu, že voliči ich na čas z pamätí vygumujú.
O tom, že nič zdravšieho než zabudnutie by sa nám nemohlo prihodiť, svedčí napríklad Mečiarov návrh na parlamentný prevrat, ktorý mal - podľa informácií denníkov (autor tu nebol) - predniesť opozičným bratom. Predseda HZDS vraj úplne vážne ponúkol poslancom Smeru a Slobodného fóra zvrhnutie Hrušovského a Bugára z parlamentných funkcií. Komičnosť situácie, keď Mečiar verbuje k nejakej dramatickej akcii, naplno precítia najmä tí, ktorí s ním už mali medzi štyrmi očami do činenia. Jeho fantázia a kombinačné schopnosti dokážu byť nespútané a nepoznajú hranice možného. V tom spočíva ale aj základný problém - naletieť Mečiarovi môže iba väčší blázon ako je on. A takých nie je v politike veľa - dokonca ani v lete. Nečudo, že napr. Čaplovič zo Smeru jeho návrhy bral "jedným uchom dnu a druhým von". A jednoznačne nápad odmietlo aj SF.
Matematika je jednoduchá: Ak opozícia nemá hlasy na odstrel obyčajného ministra (na čo existuje dokonca aj aprílová dohoda HZDS, KSS a Smeru, že členov vlády nebudú odvolávať bez jasnej väčšiny, ktorá to podporí), desaťkrát menej reálny je puč proti najvyšším funkcionárom NR SR, ktorí majú - na rozdiel od ministrov - zázemie istej podpory aj v opozícii. A predovšetkým práve v HZDS, ktorého podpredseda Veteška si na poste podpredsedu NR SR s kolegami Hrušovským i Bugárom vynikajúco rozumie a vytvorili celkom zohratý tím. Dnešné vedenie NR SR, z ktorého už pred časom vypadli Rusko a Martináková, sa dokonca dá v istom zmysle chápať ako ďalšie centrum moci. Boli kauzy, v ktorých táto trojka našla spoločný záujem, operovala koordinovane a využila svoj vplyv. Dôležité je si uvedomiť, že púhy pokus o detronizáciu pohlavárov KDH a SMK by logicky zatriasol aj pozíciou Vetešku. Je na úvahu čitateľa, či práve toto nebolo pravým motívom predsedu HZDS... Vyvolávanie chaosu a neprehľadných pomerov bolo Mečiarovmu srdcu vždy blízke. Projekt "puču" je ale naprosto iracionálny už len preto, lebo logicky by ho nepodporili ani nižší parlamentní funkcionári (šéfovia výborov) a pod. z opozície. Tí môžu oproti súčasnej situácii tiež iba stratiť.
Napokon, ešte väčšmi to platí pre tlupu tzv. nezávislých, ktorí uviazli na lane premiéra Dzurindu. Ako je známe, predseda vlády a SDKÚ sa už dlhšie snaží o "zazmluvnenie" podpory pre koalíciu so skupinou zbehov okolo Miroslava Abelovského. Títo nemajú prečo pomáhať Mečiarovi. Naopak, signály z prítmia kabinetov veštia, že Dzurindovi sa akoby darilo vykúzliť dôvody, ktoré majú presvedčiť Abelovského, Polku, Kiňa a spol., aby pomáhali jemu. Zmluva medzi SDKÚ (koalíciou) a partiou bezdomovcov skutočne visí vo vzduchu. A ak sa podpíše, vyrastie z nej ďalšie slovenské špecifikum, s ktorým na svetovú výstavu asi nepobežíme. Problém je obrovský - táto skupina poslancov nemá žiadnu politickú podstatu ani identitu, po dvojnásobnom rozbití svojich klubov nie sú dávno viazaní nijakým programom a nie je jasné, aký mandát v NR SR reprezentujú. Nech Dzurinda hovorí čo chce, zmluva s týmito ľuďmi, ktorí majú aj osobnostne bližšie k podnikaniu ako politike, môže mať len obchodný charakter.
Povedzme, že v prípade Abelovského je transakcia ešte ako tak v poriadku - za "podporu reformných zákonov", resp. "nehlasovanie v prospech návrhov navyšujúcich deficit rozpočtu" (a pod.) by mal získať tento poslanec post podpredsedu NR SR. Reči o tom, že premiér jeho zvolenie nedokáže zabezpečiť, sú na vode, ak presvedčí o nevyhnutnosti tohto riešenia SMK, KDH a ANO. Námietku, že ide o obyčajný kšeft s funkciou, môžeme v Abelovského prípade ešte s prižmúrením jeden a pol oka relativizovať tvrdením, že distribúcia ústavných postov medzi lídrov je bežnou praxou aj u štandardných koaličných dohôd (poučný je napr. aktuálny pohľad do Česka, kde sa pri príležitosti novej koaličnej zmluvy ako trafika využíva dokonca aj post eurokomisára). Iná vec sú ale ďalší - Polka, Gabriel, Kiňo, Pinkava, Arvay. Individuálne ponuky rôznych funkcií v exekutíve (napr. splnomocnencov vlády pre tú-ktorú oblasť) sú už skutočne mimo najvoľnejšieho rámca únosnosti. Toto je politická korupcia v priamom prenose - premiér ponúka za hlasy moc a peniaze. "Transparentnosť" poteší, je ale predsa skoro jedno, či pán poslanec XY inkasuje za podporu odmenu v čiernom kufríku či obálke pod stolom, alebo vo forme regulárneho platu za výkon funkcie, ktorú by inak nikdy nezískal.
Mikuláš Dzurinda zjavne nevníma hranice, za ktoré sa už nesmie chodiť. V tom si je trochu s Mečiarom podobný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
