jedným a druhým. Najstaršie ilustrácie a rytiny slovenských hradov sú zo XVI. storočia. Prevažnú väčšinu týchto prác vytvorili nemeckí, francúzski, talianski a holandskí umelci. I to o čomsi svedčí...
Neďaleko mestečka Sečovce nad malebnou dedinkou Bačkovom v dávnej minulosti stál mohutný hrad Bačkov. V Národnom múzeu v Budapešti sa nachádzajú mnohé vzácne historické dokumenty, prastaré, časom zažltnuté písma, podľa ktorých sa hrad spomína ako "Bochkou", ale archívne dokumenty ešte staršieho dáta hrad spomínajú pod názvom "Purušťan". Celých päť storočí je však hrad známy pod názvom Bačkov.
Dnes na mieste, kde stál mocný hrad, sídlo viacerých generácií vlastníkov, nájdete iba hŕbu machom obrastených skál, niekoľko valov a priekopy. Roku 1688 bol hrad zničený. Mohol sa stať obeťou povstaleckých bojov. V tých časoch mnoho slovenských hradov padlo na kolená.
Nad hradom Bačkov však ako ťažké olovené chmáry visí tajomstvo. Ľudia v okolí, keď prechádzajú okolo, iba sa prekrižujú a ponáhľajú sa preč. Je to miesto prekliate. Dnes by sme to nazvali miestom zhluku negatívnej energie. Tí najstarší pamätníci tvrdia, že hradný pán sa počas temných nocí dopúšťal najťažších zločinov. Hovorí sa, že kto naruší spánok mŕtvych, ten je spolčený s diablom. Vykrádal hroby a v hrade hromadil vzácne artefakty. O týchto udalostiach sa ešte aj dnes hovorí iba stíšeným hlasom. Strach má veľké oči...
Hrad Bačkov v čase tatárskych nájazdov bol kráľovským majetkom. Spravoval ho spikulátor. Bol to prinajmenšom čudný stav. Správca nebol ani zeman, ani sedliak, ani poddaný. Zodpovedal sa priamo kráľovi a mal skôr vojenské tajné poslanie. Bačkovský spikulátor udržiaval hrad i majetky v dobrom stave. Podliehal mu vojenský oddiel, ktorý mal sliediť a strážiť oblasť a pohraničné pásmo pred nepriateľmi. Ak sa spikulátor zvlášť vyznamenal, kráľ ho povýšil na zemana, daroval mu majetky a hrad do vlastníctva. To všetko za vernosť ku kráľovskej rodine. Roku 1321 hrad Bačkov patri kráľovi Karolovi Robertovi. V tých časoch mu podliehali dediny: Sečovce, Veľký a Malý Bačkov, Kerepľa, Tri višňové, Kohany, Poľanka, Petrušovce, Parné a Albín.
Príbeh vojvodu Draka, pána hradu Bačkov, vieme určiť pomerne presne. Odohráva sa v septembri roku 1213, teda 108 rokov pred nástupom vlády Karola Roberta.
Začiatkom júna na hrad Bačkov prichádza "muž v čiernom habite". Jedno je isté. Nepochádza z rádu prepošstva premonštrátov, pretože bohapusto kľaje a takí v Lelesi určite nemajú miesta. Mnísi sú pobožní a pokorní. Pán hradu Drak vzrušene načúva jeho slovám. Falošný prepošt tvrdí, že v okolí Stredy nad Bodrogom sa nachádza "dávno dávne" pohrebisko keltských vojvodov. Sú to hroby "bohaté zlatom". Hovorí o vysokej skalnej stene (tá je tam dodnes známa ako keltská), ktorá slúžila druidom (kňazom) za miesto rituálneho popraviska "mocných a bohatých previnilcov". Keď sú však všetci verní z najvernejších hradného pána unavení nocou a sladkým vínom, falošný prepošt a vojvoda Drak sa utiahnu do zbrojárne. Tam niet svedkov, zvedavých uší a očí. Na druhý deň pán hradu Drak prikazuje svojej vybranej jednotke, aby bola pripravená na odchod do Stredy nad Bodrogom, a hovorí tiež o tom, že tam budú musieť byť niekoľko dní predtým, než jeho veličenstvo kráľ v Haliči bude korunovať svojho syna Kolomana za kráľa...
Prítomnosť Drakových ľudí v okolí Lelesa a Stredy nad Bodrogom sa neutají. Hľadanie hrobov "bohatých zlatom" v okolí rituálneho popraviska Keltov, národa, ktorý "prišiel odnikadiaľ", je iba výhovorkou pre zvedov a žoldnierov budúceho kráľa Kolomana, ktorí sa po "krvavej udalosti" rozbehnú po celom kraji, aby vrahov zlapali a popravili. Čo to má byť za krvavú udalosť, ktorá sa zapíše do histórie, sa dozvieme z nasledujúceho scenára príbehu.
Z ďalekej a dávnej minulosti sa nám vynára obraz. Nie veľmi farbistý. Takmer tmavá plocha. Nad hradom Bačkov visí niekoľko chumáčov hmly. Ťažké dubové vráta odsúvajú mocné ruky hradnej stráže. Z bočnej bašty prichádza vojvoda Drak. Vlasy mu horia vzburou. Chvíľku postojí vzpriamený, akoby načúval. Všade je však ticho. Ozbrojenci kráčajú po vyšliapanom chodníku. Muž v čiernom habite stúpa vpredu. Majú pred sebou ďalekú cestu. Keltské hroby sú kdesi na výšine pri Strede nad Bodrogom. Iba traja zasvätení muži poznajú skutočný dôvod cesty. Vedia, že tam, kde sú oni, tam pribudne ďalší hrob určený pre budúcu kráľovskú manželku... Vrahovia budú neznámi a katova sekera bude stínať hlavy nevinných...
Cestou sa hovorí iba o bohatých hroboch keltských panovníkov. Drakových mužov vidina bohatej koristi napĺňa radosťou. Vojvoda pri každom odpočinku hovorí o tom, aké bohatstvá hľadači pokladov našli v šurianskych mohylách, ale aj inde. Drak sľubuje svojim ľuďom, že ešte pred zimou sa vyberú do okolia Rozhanoviec do údolia rieky Torysy, kde majú byť zakopané strieborné mince, ktoré sa razili na nádvorí Spišského hradu...
Kráľ Ondrej II. (1209) zrejme nebol spriaznený s hviezdami. Sudičky sa k nemu a jeho potomkom zachovali zvlášť macošsky. Majetok medzi "snežnými horami" (pôvodný názov Tatier) sa síce dostal pod rodinnú správu, o čom svedčia najmä dokumenty v zahraničných archívoch, ale nepriniesol mu šťastie. Spiš si ako svoje dedičstvo na začiatku 13. storočia chráni knieža Koloman. Otec Ondrej II. ho zasnúbil, keď mal iba šesť rokov, s trojročnou dcérou ladomerského kniežaťa Salomeva. Milý Koloman sa však na jednej hostine "smrteľne zaľúbil" do istej pani Gertrúdy, (kňažná z Meranu v Nemecku).
Kňažná Gertrúda, zákonitá manželka Kolomana, sa dopustila zvyčajnej chyby mocných. Rozhodujúce posty a vysoké úrady postupne prideľovala prv svojej rozvetvenej rodine. Nemeckí hodnostári obsadili výnosné funkcie. Spupné maďarské kniežatá sa rozhodli kňažnú zavraždiť. Vhodný termín sa naskytol v júni 1213. Akcia nevyšla. Vrahovia sa v poslednej chvíli zháčili. Nemali odvahu zdvihnúť meč na Kolomanovu manželku. A tak vražednou tortúrou bol poverený profesionálny vykrádač hrobov a predajný vojvoda Drak, pán hradu Bačkov.
26. september 1213. Kráľ na ceste do Haliča. Je to významný deň, historická udalosť. Knieža Koloman bude korunovaný za kráľa. V Lelesi ostáva počas príprav kňažná Gertrúda. Nastáva čas plnenia zlých proroctiev. Drakovi ľudia "kopú" nad skalným previsom Keltov v Strede nad Bodrogom. Večer sa v tábore objaví niekoľko súdkov sladkého opojného vína. Všetci sa potužujú, nálada je skvelá. Plamene táborového ohňa šľahajú vysoko. Vidno ich ďaleko do údolia, odkiaľ zablikotajú svetelné signály. Traja muži na čele s Drakom sa vína nedotkli. Tajne opúšťajú tábor. Cieľ cesty Leles, sídlo kňažnej. Dnes v noci ju dostihne osud.
Temné postavy sa prikrádajú ku kniežatskému sídlu. Strážnik pri bráne iba zachrčí a ide k zemi. Halapartňa mu vypadne z rúk a jej ostrie zaiskrí na kamennej dlažbe. Nočné tiene postupujú ďalej. Na chodbe kroky tlmí rozložená kožušina. Počuť tlmený hovor. Striedanie stráží. Noční votrelci vchádzajú do spálne kňažnej. Prítmie a ticho desí. Nájomní vrahovia však tentoraz necúvnu. Meče rúbu do perín a tela spiacej Gertrúdy...
Ráno vypukne panika, počuť výkriky zdesenia. Kňažná leží bez ducha na krvavých márach. Veliteľ strážneho oddielu ešte stále nechápe, čo sa stalo, a čo sa ešte stane, keď knieža Koloman príde domov. Rýchly posol letí do Haliča so strašnou správou. Koloman nečaká na zvyčajné ovácie patriace budúcemu kráľovi. Vracia sa do Lelesa. Podozrenie okamžite padá na maďarských veľmožov. Drak a jeho ľudia prestanú s hľadaním pokladu. Stena Keltov nevydala svoje tajomstvá. Muž v čiernom sa stráca zo scény i histórie. Urýchlene sa vracajú na hrad Bačkov. Koloman sa za smrť svojej manželky kruto pomstil. Padajú hlavy maďarských hodnostárov. Objavujú sa falošní svedkovia a udavači, ktorí si takto vyrovnávajú svoje vlastné účty. Desivý strach zavládol na juhu Zemplína. Nikto si nebol istý životom. Napokon temné tajomstvá zapadli do času a histórie...
V dedinkách pod hradom Bačkov sa zachovala čudná povesť. Kto len mohol, hrad obchádzal, pretože Drak mal povesť krutého človeka, ktorý je spriaznený so Satanášom, pretože na jeho popud ruší spánok mŕtvych...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
